|
Ve VAŠEM prostoru redakce Totemu nezodpovídá za obsah jednotlivých příspěvků. |
|
| |
Piatok ráno. Čaká ma predĺžený víkend. Jupí!
Ale niet kam ponáhľať. Podriemkávam, užívam si ranného leňošenia, letmo registrujem, že moja drahá polovička odťapala naboso do kúpeľne. Zrazu počuť voľajaký strašný hluk, ktorý sa stále stupňuje. "Čo je to?" pýtam sa rozospalo, dúfajúc, že to za mňa zistí niekto iný a zvedavosť ma nedonúti vstať. Stojí u okna a hlási: "Finish Air". "Aha" zamumlem a snažím sa ten, už strácájúci sa, hluk nevnímať.
Ona tam stále stojí a díva sa z okna. "Poď si ešte ľahnúť", vravím jej. "Počkaj, je to zaujímavé, už ide naspäť." "Hm..." o chvíľu už počujem ten burácajúci hluk znova. "Ach jaj, to musí lietať tak nízko, sakra!" hundrem rozladene. Ona stále nič. Stojí u okna a nehýbe sa. "Čo sa deje?" pýtam sa. "Letí snáď znovu?" "Letí?" nechápavo sa pýta. "No jasné, čo iné by robil Finish Air, než letel?!" "Asfalt." odpovie vecne. "Aký asfalt? O čom to vravíš? Ty snáď ešte spíš, či čo?" nechápavo sa pýtam. "Ale nie predsa! Išiel tadeto finišér a dával nový asfalt." vysvetľuje mi s nadšeným pohľadom dieťaťa, ktoré pozoruje stavebné stroje pri práci. "Finišér! Asfalt!" dochádza mi pomaly. "Kruci! A čo si nepovedala skôr, ako teraz pôjdeme autom na víkend?" Len tak v pyžame som vybehol pred dom a ovalila ma horúčava čerstvého mäkkého asfaltu...
Z predĺženého víkendu nebolo nakoniec nič. Zostali sme doma a čo chvíľu sme chodili skúšať, či je ešte asfalt mäkký. A na pamiatku "Finish Airu" sme si do asfaltu otlačili naše topánky.
|
|
|