Ľudia sa pohybujú ako vločky. Záleží len na tom
z ktorej strany zafúka silnejší vietor - tomu sa poddajú.
Na tvárach majú presné štruktúry, ktoré sa menia
podľa nálady a stupňa teploty - ovplivnenú rokmi.
Je tu mierne podnebie. Na zimu si už ani nespomínam.
Lyže mám stále v kúte - nerád lyžujem a nechápem
ľ
udí ktorých to baví - možno len preto lebo ma otec
n
útil lyžovať hoci som mu stále vravel: ,,Mňa to nebaví."
Ľ
udia sa pohybujú ako vagóny v agónii. Na poslednej stanici.
Kde by ich mal chlap pris
ť vyložiť - je obednajšia prestávka.
Pod koles
á súpravy si sami vložia kliny sami sa zabezpečia
proti posunu - zv
edča ku štastiu.
Ľ
udia sa pohybujú ako guličky a snažia sa dostať do jamky
ktor
ú vykopal - hrobár.
Ľ
udia sú vločky na vagóne smerujúce do tunelu. A celkom
absol
útne celkom beznádejne cítia ,,lásku,, k svojmu zničenému telu.
Tak
í sú ľudia a podľa ich meradiel som človek i ja.
Len z t
ým rozdielom, že mne narástli krídla.
Som V
čela medonosná.