nechápem, čo sú tam za chyby, ale pravdepodobne sa na nich dá popracovať

samo, v češtine nie som doma, (ani moc v slovenčine, bóže, to sú strašné veci, keď publikujú jzykový volovia)

 "Je to poloha embrya v mateřském lůně, nebo chcete-li zimomřivé kočky."
- tam je zle chcete-li??? /mne to znelo dobre, ale to môže byť neskúsenosťou s jazykom/

píšeš zaujímavo, takže má zmysel na sebe popracovať napriek propomienkam

záver sa mi zdá odfláknutý, už som ho, cez stavbu viet, skoro ani čítať nevedela - myslím, že aj niekto iný to tu napísal

tiež by som to nedala za poviedku, je to skôr nejaká próza, ako poviedke tomu chýba nejaký centrálny"dej", či ako sa  poviedkovej zápletke hovorí

/ale sama som raz napísala poviedku, čo nebola poviedka, respektíve bolo diskutabilné, či to poviedka je/

celkom mi sadla charakteristika postavy na niektorých ľudí, v tomto text nebol zlý

keby som bola zodpovedný redaktor, asi by som bola prísnejšia, lenže som iba čitateľ, bežný občan a odceňujem niektoré spojenia, razanciu a atmosféru

za ten záver, kedy som sa skoro nevedela vymotať, čo tam vlastne ako pili, či nepili, bodíček dole - pre mňa rušivý moment

možno by stálo zato záver prerobiť

niektoré spojenia sa opakujú - to sa myslím vypracuje častým písaním textu, kedy to už aj tebe pôjde na nervy

písaniu zdar

už keď som to písala, som v kostiach cítila, že píšem blbosť, len nechápem, prečo, keď už to cítim, aj tak ju tresnem

niečím to priťahuje

tretia sloha najviac

trošku mi vadí rýmovanie

mne to žiadneho vraha neevokuje

tu už som sa raz vyjadrovala

nabudúce sa viac spijem, aby moje hlášky boli menej nápadné

(a tu sa vyhovorím na fóbiu - socfobik nesmie trčať z radu, inak to celý rok preberá, nespí, trápi sa - dúfam, že to bude iba polrok a ak budem môcť, tak to ešte skrátim)

všimla som si používanie slova: řešit /na niekoľkých miestach/

asi si to slovo nemyslela tak (kde som ťa označila milým slovom), ako som ho ja chápala

tak som rozmyšľala, keď som bola na výlete v Hřensku a pojedli sme tam pokazený puding a tri kočky sme celú cestu popri riečke skákali do kríkov (prehnalo nás z konca, čo sa volá riť), ako to vyrdžali ľudia, čo išli niekde medzi ľudí

celá skupinka sme sa večer zišli v nazelenalej farbe

tým v autobusoch a kadetade som fakt nezávidela, to muselo byť hrozné

približne, ako to píšeš

ten denník fantasy - časom ti dôjde, že všetci, ale úplne všetci, by mali zaujímavý denník, keby otvorene písali čo a ako - niet nudného života a ešte aj ten zahrabaný má do seba, či už pernamentný strach, proste zaujímavý jedinečný pohľad na vec

to, že človek hodnotí svoj život ako nudný, je len jeho pohľad, nie pravda

/mám kamarátku, čo sa jej vidí jej život totál nezaujímavý a ja ho vidím tri krát zaujímavejší od môjho - vec pohľadu - ovšem musí sa trafiť do čitateľa, nie všetkých baví to isté/

zapôsobilo, ale vôbec neviem napísať, prečo

prvá, to akoby zo mňa

tým ostatným nerozumiem

trochu poslednej

moc rušivý moment: sestra

máš sestru?

koľko?

hm hm hm...

kým sa človek pýta - dovtedy žije

na otázky: fér nefér, život dlho odpovedá

a hlbšie a hlbšie

kdesi v strede je malá, blízka skupinka ľudí, po krajoch, do hĺbky utekajú:

samota, sám človek

národy, krajiny, ľudstvo

spokojnosť je veľa, cieľ ako spokojnosť sa po čase vytráca

potom tie objavy - každý niečim prispieva, každý má svoje

a odráža sa to, netreba byť nutne slávny, objaviteľ

a že všetko, aj to dobré, aj to zlé pomohlo k tomu, aby človek bol súčasťou a mal pocit "prispel" a "prijal sa"

pokojne sa treba pýtať, odpovede prídu, len to chce čas

a nie je to ani o nutnom naprávaní chyb

veľká je snaha chyby naprávať,

oveľa ťažšie, avšak podstatnejšie je vedieť ich prijať, svoje vlastné chyby, vedieť sa neodsúdiť, vedieť z toho urobiť nejakú rozumnú cestu

báseň hodnotím takto:

protirečí si s názvom

síce v názve je nikto nie je dokonalý,

ale zmysel básne poukazuje na podriadenie dokonalosti

neprijatie zlého v sebe

zavrieme oči za minulosťou a dopredu

/pre mladosť ale potrebné - v mladosti je oná sila ísť dopredu, bojovať za dokonalosť/

prečo ťa to tak trápi, že až do básne, že sa niekto poreže?

masochisti si tiež ľudia, netreba to explicitne

a ak sa to explicitne - tak ťa to trápi, trápi ťa, že sa porezali, inak by si to nepísala

o tom to je

síce sa silíme, že nám niečo nevadí, ale práveže vadí - hodnotenie sa netýka porezania, je to celkovo slabšie

nie celkom o mne

prvý verš treba vyhodiť

HUMOR

toto je po taliansky

hm hm hm

taká nejaká asi aj si

pekný záver

ale nie moja káva, aj keď mám všelikaké podobné chvíľky, nerada také veci čítam, takto pospájané

(ani keď ich sama napíšem)

Součástí nezbytného koloritu letního majestátu tohoto města je výcvik v otužování. Provádí se tak, že se vybrané lokalitě odpojí teplá voda nejlépe na dva až tři týdny a dle potřeby se trénink prodlouží. - tu som si nie istá, či je to sranda, alebo fakt, či sa tam iba striedavo opravuje čosi, alebo je to naozaj

ono napríklad v nejakom malom meste vypínajú osvetlenie, aby večer mohli pozorovať oblohu

ak sú srandy blízko k realite, potom to v cestopise môže narobiť paseku a ja môžem začať na chodníku susedom vykládať, že v peterburgu sa cielene otužuje

čiže toto nemám rada, ak neviem, na čom som

inak ako obyčajne, cestopis, dobré

/zase sme sa dozvedeli o koňských sochách niečo - tpmuto bezvýhradne verím a už aj s tým idem do ulíc/

veľmi dobré

matka ma úplne dostala, za tým vlastná hlava

výborné

Je to lehké, nejlehčí na téhle planetě

zavřít oči a snít a říkat si

o těch jiných, že jsou divní

- vôbec to nie je ľahké

ak človek dostatočne pozoruje, toto vôbec nie je ľahké ani z pozície mojej ani z pozície iného človeka

Je těžké necítit se jako chudinka

i když je to vlastně ta největší lež

na celém světě.  -

- cítiť sa ako chudinka nie je lož, je to neschopnosť prijať sám seba a veriť si, druhá vec, že pre ostatných je to lož a ak sa v tom nevyznajú, sú dobre týmto postojom manipulovaní

s tými rybami, prvé dve sa mi páčia

ale  viac sa mi páčila tvoja staršia myšlienka:

rovnaké a predsa iné - tak nejak to bolo, ale krajšie vyslovené

nie je zlý nápad osamostatniť tú druhú slohu, dáva tomu viacrozmernosť a tými dookola je chytaná, oklieštená

za dvojku

cestopis ma nemá ako sklamať

dozvedela som sa o dodržovaní nepohnutej zeme miesta mŕtvych

jakš takš mi to orientálne voňalo

Kto to vyhral? Češi? Či ... nenadávaj na moju pamäť - ja nepamätám ani svoje dáta - si z Ruska, či presne odkiaľ?

Inak len tak naokraj mi z pána Václava Mráza vanie chlad nacionalistický - ale to som zabudla najprv pozorovať. (má so slovenčinou problém) - neberiem to moc vážne. A to je zaujímavé, že asi nebude nacionalista, lebo inak asi neviem, ty medzinárodný človek a máš s ním dobrý vzťah. Skôr to bude úplne niečo iné.

trochu si si neistá (kto začínajúci nie je), sú tam zbytočné ospravedlňovania, že čakáte a nečakéte - vôbec to tam nemusí byť. Ovšem začať je problém, a tu sa človek chytá každej finty, ktorá mu vyjde.

ako som už spomínala, cestopisy milujem a D tu nevyjadruje kvalitu diela, D vyjadruje to, že chcem cestopisy čítať a tak im dávam kvačku, aby tu boli (aj od iných autorov, pohodlne)

tu prihodím závery môjho kolegu, ktorý si myslí, že ako majiteľ chorôb by v rámci voľného obchodu mohol obchodovať aj s tým:

že pôjde k lekárovi a predá mu chrípku za 500 korún, pľuca by už boli trochu drahšie a že keď nebude mať záujem danú chorobu liečiť, tak pôjde k druhémy lekárovi

rada čítam cestopisy

myslím, že najdôležitejšie u toho je, prestať hodnotiť, ako to kto bude vnímať a písať to pre potešenie seba samého, ako sa mu pri písaní vybavujú veci, aj s rizikom, že to niekto neprijme

všetko, len nie dokonalosť, aby to bolo čo najviac človečie

ono pochybnosti, ako kto čo prijme sú aj o nás

To, čoho sa bojím od iných odzrkadľuje zároveň to, čo druhým vyčítam. čiže stále, či z jedného uhla, či druhého, je to o autorovi.

A čím rôznorodejšie, tým zaujímavejšie, čím viac autor popustí uzdu, uzná, že slová, ktoré napíše, aj keď pošteklia, sú len skutočne existujúce pocity, za ktoré sa môže dokonca aj hanbiť, ale neznamená to, že sa nemôžu napísať - načo písať ukážkovo? - zapadne to prachom o roky o to nik nezavadí, toľko cestopisov už existuje

nie, netreba to písať na objednávku, ani ako nejakú hru, aj keď to samé o sebe je trošku originálne, treba písať, lebo niečo sa chce ľuďom povedať z vlastnej skúsenosti /zlášť cestopis je častokrát skoro príručka, s čím sa človek môže stretnúť, najmä neobvyklým/

domov - ruky na ktorých smieš plakať - nejaký slovenský básnik to takto pojal

a text je o tom, necítiš sa isto, dostatočne chránená, dostatočne "rovnaká", ako okolie, preto je to celé cudzie

anonymita mesta je strašná vec a dotkne sa každého, len mnohí z nás, čo druhým vyčítame nevšímavosť, nemáme odvahu zasiahnuť

bohužiaľ, ani ja

raz vybehli cigáni k nám na poschodie, vraj niekto od nás vyhodil na nich fľašku z okna

boli presvedčení, že to letelo z môjho okna

mala som doma malú dcérku a bola som sama, klepala som sa strachom, neotvorila som

zaklopali k susedom - tam chlapec otvoril - zahučali naň ho a dožadovali sa otvorenia mojich dverí

ja som tomu chlapcovi od susedov nepomohla

nevšímavosť? mala som strašný strach a oni ho mohli aj zbiť aj dolámať

/telefón som sa bála použiť, bol na chodbe, bolo by to počuť - vtedy neboli mobily/

sme veľmi rozdielne, ale ten pocit, že nikde nie som doma - mám

/miešanka moraváčky, slováka (dieťa čo im vždy zavadzalo), odídených od rodín, bytovka, kde sme bývali, už nie je našej rodiny, to čo ja vytváram - to nedáva pocit tepla - v sobranciach sa nikdy nebudem cítiť doma, ja tým ľuďom nerozumiem (ja všeobecne ľuďom nerozumiem)/

asi by som o tej téme písala inak, ale blízke pocity mojim

na margo rodinných vzťahov sa mi podarilo napísať báseň, ktorá je pre mňa najsilnejšia, doteraz ju nič nepretromflo:

Bez mena

Sami

Tri vtáčky...

    zabudnuté v kúte,

    zavreté do klietky.

Prečo?

Prečo sa bojím,

prečo tu stojím,

prečo mám výčitky...

Odpusť,

čo kedy spravila som

nemysliac na meno.

Hoc smútok vo mne

       rastie,

je i radovať sa mi

       niekdy.

Neboj sa,

možno

len smútok

sám pri mne nestojí,

trošku sa zahojí,

v spomienkach

      prebolí.

Brat,

sestra

a ja

a diaľka

čo nespája.

Keď bolo ako,

keď bolo času,

nespájalo sa

meno puto

na vlásku visené.

A teraz už len

peniažtek malý

v ošúchanom vrecku

      zohrievaš.

Pozdrav,

slová,

čo priblížia...

Leť! – posielaš

a dúfaš,

že nádej má

 - tri duše bez mena.

ve velkém horku podobná je duze

- asi iba vynútené rýmovaním, lebo akosi mi to nesedí s obsahovou náplňou

duha je niečo čerstvé, po daždi, príjemne vlhké, nie veľké horko