Nádherná jasná noc, uprostred nej jak socha stojím, v útrobách svojej duše pocity zmiešané mám. Premýšlam či vyrieknem ortieľ nad životom mojím, keď ostal som mohykánom svojho rodu, celkom sám.
Posledným som a ako posledný aj zomriem, tu, nad hradbami vznášať sa sťa orol budem. Do večných lovísť poslali ste mojich bratov, A ja pomstím ich i bez pomoci bielych katov.
Dnes, nastal ten čas, čas ukloniť sa starším bratom, pochovaným v zabudnutí, pochovaným v hradbách času. I to pýtam sa ťa človeče, načo byť posledným mohykánom, v novom svete plnom zhonu, ...kriku, ...strachu ...?
Mlčíš, ako skala, čo ukrytá je v purpurovej hmle, V tom nekonečné ticho hlas polnočných vtákov pretne. Svojím spevom modlia sa ku hviezdam nebeským. a ja v okamihu ocitám sa pred rozhodnutím.
Ostal som!
|