Pohľad uprený - nikam.
Opäť raz unikám.
Nič mi nehovoria zvuky, svetlá....
až kým ma ruka teplá
nevrátila z výšok dolu.
Oči zachytili jeden bod
a prišlo im to celkom vhod.
že môžu ten oka-mih
do pamäte mojej vryť.
Mám ja ale peknú smolu!
Vánok mi taktiež správu nesie
a počuť aj koniec piesne,
čo ona s láskou pela,
kým celkom nezomrela.
Ach Bože, kde si?
Guča v hrdle - výkrik von sa škriabe:
,,Zobuďte ju! Nieeee! Vzkrieste ju, abbé!"
Hmla oko modré pokryla
a viečka schovali zbytok.
Viem, duše sa vždy niekam uchýlia
a pozerajú na nás z výšok.
Nebo! Ó belostné nebo!
Nádej i útecha naša!
Viem, áno, viem to,
aj ona sa tam niekde vznáša.
ONA - aké neosobné - osobné.
ÁNO - povedala vždy každej osobe.
NO A? - veď srdce v dlaniach ponúkala.
ÁNO - ONA! ................NO A?
|