|
Ve VAŠEM prostoru redakce Totemu nezodpovídá za obsah jednotlivých příspěvků. |
|
| |
Endoparazit
Aj rozosmiať vedel Michal citovaním, ale nato bolo treba viacej trpezlivosti. Tak napríklad na okamih, keď mohol použiť Thoreautov výrok: ,, Bolo tak sucho, že by sa tomu mohlo mokro," čakal asi dva roky. Potom ho náhle prestali takéto zábavy rozptyľovať. Možno preto lebo nadobudol vlastné skúsenosť, ale hlavne preto, lebo sa mu zazdalo, že je žiakom súčasného filozofa H., ktorý ho tieto výroky učí a vysvetľuje mu ich. Dlhé mesiace sa poddáva filozofovmu učeniu, potom náhle vztiahne zo náňadria dlhý nôž a prepichne svojho učiteľa. A tie rána a tie dni, kým mu na to príde otec, mu vymažú z pamäti všetko. To je tiež Michalova skrytá túžba ako riešiť niektoré ťažkosti. Nemá sklon veci vypovedať, vysloviť, keď mu je najťažšie, radšej ich v sebe ututlá. Preto ho nedávno prekvapilo, keď našiel otcovu starú písanku a v nej nasledovné verše: Kupujú pálenku na kar! Môjmu bratovi nevyspatý holič/ podrezal britvou hrtan./ A nie len to, / druhý brat si od žiaľu sekerou / sám hlavu odťal. Už viem, spijem sa tejto noci, kým dohoria sviece. / a matkine slzy mi prederavia plece. / Nikdy nepredpokladal, že jeho otec horehronský drevorubač, píše po večeroch verše. Skoro sa toho naľakal, lebo si pripomenul svoju dávnu úctu k rodičom. Niekedy naisto veril, že otec i mať všetko vedia. Veril, že vedia aj to, čo robil potme v posteli, pod teplou perinou. Toto tušenie rodičovskej vševedúcosti ho uchránilo pred mnohým zlom či neresťou. A tak pri listovaní v otcovej písanke sa mu znenazdajky vrátil bázlivý pocit a tie verše čítal ako žalmy: Dve postele. / Na jednej dvaja od cholery zdochýnajú / a spievajú si pesničky. / Na druhej ich dcéra porodila dvojčatá a tie revú / až musel sused zavrieť drevené vráta.
Michal sprudka odhodí otcovu písanku a vstane. Je čas ísť do práce, holuby zleteli na balkón. Ako len nerád opúšťa Michal svoj brloh, ako ťažko sa mu dýcha cestou do roboty. Pozoruje spoluchodcov a nikto, zdá sa mu, nie mu je podobný. Akoby iba on mal túžbu zaliezť do lieskových kriakov, do tôní čečiny a požierať psie sadlo - prevenciu suchotinárov. Neraz sa mu stalo, že z tej nechuti sa cestou do roboty opil. A keď sa už raz od pijatiky začne kymácať, keď začne podopierať i otierať múry, už nevládne svojimi predstavami. Zdá sa mu, že stojí s otcom pri kotloch. Pod nimi horí oheň a v nich sa varí krv. Otec mu šepká do ucha: - Pozri sem, synu, tu v kotloch sa varí ľudská krv. Varí sa a vrie. Ktorá stvrdne a sčernie, tá sa oddelí, a to je krv zlá. Ten človek čoskoro zomrie. Ktorá krv zostane červená a tekutá, ten človek bude dlho žiť... Počul si, synu, dlho žiť? Chceš si to aj ty vyskúšať?
- Nie, nie, nie, - kričí a chce zutekať, ale otec ho schmatne, privlečie k prázdnemu kotlu a spoza pása vytiahne dýku. Sekne mu ostrím zľahka do zápästia a chvíľu čaká, kým natečie krv. Ani tá rana Michala nebolí, a keď sa ani po chvíli jeho krv nezmení, otec ho buchne po temeni a povie: - Neboj sa, chlapče, požiješ si ešte! - A on sa rozplače a spýta s otca:- Chcel si ma obetovať? - Otec sa mu pozrie prísne do tváre a len nasilu prerečie: - Chcel, ale nemôžem ... Aj tak sa obetuješ sám!!!
Až dnes a teraz začína tomu Michal veriť, lebo všetko ho presviedča o tom, že je to naozaj tak. Alebo už sa stalo? Nie, obetovanie sa vyvrcholí až neskôr, lebo zatiaľ má Michal povraz zamknutý v kufri.
|
|
|