PROLÓG
Nad mestom žiarili hviezdy. Žiarili tak, ako žiaria po celé eóny v nekonečnom temnom a chladnom vesmíre. Hviezdy staré miliardy rokov, pre ktoré celá ľudská civilizácia neznamená viac, než mihnutie oka, padnutie jednej dažďovej kvapky do mora. Hviezdy, pre ktoré my nič neznamenáme a oni neznamenajú nič pre nás.
Tomáš sa vracal z nákupu a veselo si pohmkával. V ruke niesol nákup a tešil sa ako pripraví doma nejakú špecialitu, ktorou chcel prekvapiť svoju novú známosť. Prisťahoval so do mesta len nedávno a zoznámil sa veľmi fajn ženou, s ktorou si dobre rozumel.
Keď sa blížil k svojej ulici, zbadal na lavičke sedieť malé, asi 10 ročné dievča. Všimol si ju už dávnejšie. Vždy chodievala sama, bez kamarátok, bez rodičov. Chodila vždy v obnosených veciach – pravdepodobne po staršej sestre. Dnes však sedela na lavičke, objímala si kolená a tíško plakala. Tomáš bol vždy citlivý na utrpenie druhých, ale toto dievča sediace takto opustené ho doslova dojalo. Podišiel bližšie a prisadol si.
„Čo je, kočka, čo sa Ti stalo ?“ spýtal sa.
Dievča sa myklo a vystrašene zdvihlo zrak. Tomáš jej prvýkrát videl takto zblízka do tváre. Malo dlhé (a neupravené) červené vlasy, a pehavú tvár. Hľadelo na neho veľkými zelenými uslzenými očami. V jej očiach sa zračil taký neuveriteľný smútok, že Tomáša zamrazilo na duši. Také malé dievča by sa malo blázniť s kamarátkami, veselo sa smiať a tešiť sa zo života. Ale toto...
Bolo to také silné, že Tomáša ihneď opustila jeho dospelácka nadradenosť. Mimovoľne ju pohladil po vlasoch a spýtal sa s nehraným záujmom:
„Môžem Ti nejako pomôcť ?“
Dievča na okamžik váhalo. Nakoniec však usúdilo, že nevyzerá nebezpečne.
„Som smutná“, povedala so vzlykom v hlase. „Nikto sa so mnou nechce hrať.“
„A to už prečo, preboha ?“ spýtal sa Tomáš.
A dievčatko rozprávalo svoj príbeh. Volá sa Miška a býva s matkou. Otec od nich ušiel keď bola ešte bábätko, matka je alkoholička a o Mišku sa takmer nestará. Nemá žiadnych kamarátov, lebo sa s ňou nikto nechce hrať. Všetky deti sa jej posmievajú a mama na ňu kašle. Nemá nikoho, komu by na nej záležalo. Dnes ju mama zbila a ona ušla von.
Tomáša dohnal Miškin príbeh k slzám. Čo je toto za svet, pomyslel si.
„Počúvaj, Miška, teraz Ti niečo poviem“, povedal Tomáš a otvoril kapsu. Kúpil svojej priateľke malého plyšového medvedíka (mala ich rada) a teraz ho vytiahol von.
„Vezmi si tohoto medvedíka. Keď Ti bude smutno, tak sa na neho pozri a pomysli si, že MNE na Tebe záleží, dobre ?“ usmial sa na ňu cez slzy. „A keby si niečo dakedy potrebovala, bývam tuto naproti v tomto dome – číslo 30, dobre ?“
Miška sa na neho pozrela. Jej pohľad bol nevyspytateľný. Pritisla si medvedíka k hrudi a utekala preč. Tomáš ešte chvíľu sedel mlčky na lavici a díval sa smerom ktorým sa Miška stratila.
Mlčky išiel domov. Eva už na neho čakala.
„Čo dnes tak smutne ?“ spýtala sa ho s úsmevom.
„Ále, si predstav, stretol som také malé dievča, ktoré nikoho nemá“. Tomáš jej rozpovedal všetko o ich stretnutí. Eva pokývala hlavou.
„Bohužiaľ, sú také rodiny. Je to strašné, že sa také dačo deje. My to však nezmeníme“, povzdychla si nakoniec.
Tomáš bol celý večer bez nálady a keď Eva zistila že s ním dnes večer fakt nebude reč, tak išla domov.
Osprchoval sa a išiel si ľahnúť. Nemohol dlho zaspať a myslel na Mišku. Čo asi robí, ako sa má...
Miška sa doma zavrela do svojej izby. Mama bola zas opitá a pravdepodobne ani nevedela že je Miška už doma. Miška nemala žiadne nové hračky. Mama skoro všetky peniaze prepila a Miške nekúpila nič, čo priamo nemusela. Bábika bez ruky a s potrhanými šatami, ošúchaná lopta, roztrhaná rozprávková knižka... boli hračky, ktoré mala. Toto bolo prvý krát, čo jej dal niekto úplne novú hračku. Ľahla si do postele pritúlila si macka k sebe. Miške nechýbali ani tak hračky, ako niekto, kto by ju mal rád, kto by si ju pritúlil a dal jej toľko lásky, koľko len dieťa potrebuje. A zrazu sa objavil cudzí muž, ktorý jej dal medvedíka a povedal jej, že mu na nej záleží. Miška si nespomínala, či to niekedy počula. Zaspala a tuho pri tom macka stískala.
Keď sa na druhý deň Tomáš vracal z práce, Miška už na neho čakala. Sedela opäť na lavičke. Tomáš k nej automaticky pristúpil.
„Ahoj“, povedal veselo.
„Dobrý deň“, odpovedala Miška a zahanbene pozrela na zem.
Zostalo chvíľu ticho. Tomáš nevedel čo povedať a Miška tiež mlčala. Všimol si, že v ruke zviera macka, ktorého jej včera dal.
„Vieš čo, Miška, ja si doma odložím veci a pôjdeme spolu do cukrárne, čo Ty na to ?“
Miška na neho pozrela, nič nepovedala a len prikývla.
Tomáš bežal domov, odložil si veci a chytro sa vrátil späť. Cítil, že podvedome chce, aby tam Miška na neho čakala a že má strach, že by si to mohla rozmyslieť. Nerozmyslela si to...
Tomáš sa s Miškou začal stretávať pravidelne. Postupne si získal jej plnú dôveru. Chodili spolu na zmrzlinu, na zákusky, sem-tam aj o kina. Miška ho vždy držala za ruku a Tomáša strašne dojímala jej dôvera k nemu a s prekvapením zistil, že chvíle s Miškou sú pre neho tie najkrajšie chvíle v živote. Postupom času sa osmelil natoľko, že ju pozval aj k sebe do bytu, kde jej pomáhal s domácimi úlohami. Aj Miška sa zmenila. Prestala byť taká uzavretá a Tomáš ju konečne videl sa smiať. Jej úsmev bol neuveriteľne nádherný a očarujúco odzbrojujúci. Vždy keď sa mu pozrela do očí a usmiala sa na neho, mal pocit, akoby sa jeho srdce roztápalo. V jej pohľade bolo toľko dôvery a odovzdanosti, že by pri tom musel zmäknúť aj kameň. Všetko to bolo krásne. Až príliš krásne.
Jedného dňa jej Tomáš kúpil sponky a gumičky do vlasov. Bol v robení rôznych účesov vcelku dobrý a častokrát robieval účesy aj Eve.
Ten osudný deň ich ukázal Miške.
„Pozri čo som Ti kúpil. Dnes Ti spravím nejaký super účes, čo Ty na to ?“
Miške sa rozšírili od radosti oči. Mala krásne husté vlasy, ale ona si copy nevedela robiť a pre mamu bola len nutným zlom, ktorý prišiel na svet nešťastnou náhodou.
Keď prišli k Tomášovi domov, Miška sa hneď hodila na Tomášov gauč. Bola tam už ako doma. Tomáš zatiaľ pohľadal čistý uterák a hodil ho so smiechom na Mišku.
„Bež si umyť hlavu a príď sem. Vyfénujem Ti vlasy a pustíme sa do účesu“, žmurkol na ňu.
Miška sa pospevujúc pobrala do kúpeľne. Zatiaľ čo v kúpeľni šumela sprcha, vytiahol Tomáš zo skrine fén, sadol si na gauč a začal premýšľať, aký spraví Miške účes. Ani si nevšimol, kedy si Miška doumývala hlavu, keď sa vedľa neho zrazu ozvalo
„Hotovo, už som tu !“
„Tak ideme na...“ nestihol dopovedať Tomáš, keď sa k nej obracal. Miška stála v obývačke a utierala si uterákom vlasy. Miška bola vlastne zanedbané dieťa a mnohé veci nevedela. Nevedela, že vyzlečená pred dospelým mužom byť nesmie. Nemal jej to kto povedať. Aby si nezamočila tričko, tak si ho vyzliekla a teraz tam stála len v nohaviciach. Tomáš od úžasu stratil reč. Díval sa na jej krásne detské telo. Ako omámený pozeral na jej malinkaté prsia. Videl ako jej kvapky vody z vlasov stekajú po tele. Ako v sne sa pozeral na jej jemnú a čistú detskú pokožku. Obliala ho strašná horúčava a prešiel ním strašne silný pocit, ktorého intenzitu premohla snáď len hrôza z toho pocitu.
„...to“, dopovedal priškrteným hlasom a odtrhol od nej zrak.
„Čo je ?“ spýtala sa prekvapená Miška.
„Nič“, odpovedal Tomáš vyschnutým hrdlom, „len som sa zamyslel nad niečím z práce“
„Aha“, bezstarostne zareagovala Miška. Vo svojej detskej naivite a nevinnosti nemala ani najmenšieho tušenia, čo práve spôsobila Tomášovi a že v tom momente zmenila život sebe aj jemu. Sadla si chrbtom k nemu a čakala na fénovanie.
Tomáš zatiaľ prežíval peklo. Cítil neuveriteľne protichodné pocity. Na jednej strane hrôza a hnus sám zo seba a na druhej strane.... Prinútil sa na to nemyslieť a silou vôle potlačil akékoľvek myšlienky. Treba Miške spraviť vlasy. Sústredil sa na prácu, vyfénoval Miške vlasy, Miška si obliekla tričko (Tomáš sa pozeral na okno) a potom jej spravil krásne a zložité zapletané copy. Keď skončil, povedal jej, že si musí ešte niečo vybaviť a poslal Mišku domov.
Miška odišla a Tomáš osamel. Sadol si do kresla a tupo pred seba pozeral. Keď dvíhal pohár s vodou aby sa napil, ani si nevšimol, že sa mu trasie ruka. Čo, preboha ČO sa to stalo ? Veď ona na neho...Veď on.... jeho vedomie nedokázalo pripustiť to, čo podvedomiu bolo úplne jasné. TAKTO na neho predsa dieťa NEMÔŽE pôsobiť !!! Bol zhnusený sám zo seba. Preboha, veď ja nie som ten...ten.... Nedokázal to vysloviť ani len v duchu. Jeho myseľ bola rozpoltená. Na jednej strane VEDEL že má Mišku strašne rád. Vedel že ju má radšej než kohokoľvek kedy rád mal. Na druhej strane Miška na neho sexuálne strašne silne zapôsobila. Tieto dva pocity nedokázal dať dohromady. On predsa nie je žiadny úchyl, čo striehne na deti a zneužíva ich. To bola jedna z najodpornejších vecí aké si len vedel predstaviť. Ale sila, akou na neho nahá Miška zapôsobila, ho úplne odrovnala. Bolo to niečo, na čo nebol pripravený. Bolo to niečo, na čo nemohol byť nikdy pripravený. Niekde v kútiku duše cítil, že akýmsi velice jemným a ledva postrehnuteľným spôsobom na neho Miška takto pôsobila aj predtým, ale akékoľvek myšlienky týmto smerom jeho podvedomie vždy potlačilo prv, než by mali šancu vyplávať na povrch jeho vedomia. Teraz všetko, čo sa za tú dobu v podvedomí nahromadilo, vyplávalo na povrch a búšilo v jeho hlave.
To nie je možné, to nie je možné, opakoval si stále dokola. Veď ona je ešte iba dieťa a ja predsa nie som úchyl. Mám priateľku, milujeme sa spolu a všetko je v naprostom poriadku. To bola len nejaká blbá náhoda, akýsi úlet. Určite to bolo tak. Mal by som to skončiť, kým je ešte čas.
Myšlienky vírili Tomášovou hlavou a bojovali spolu ťažký boj. Boli to dva hlasy. Ubolený hlas srdca a sarkastický hlas zdravého rozumu:
-Mám Mišku rád.
-Ale Ty si úchyl.
-Ale mne na nej záleží, má iba mňa a potrebuje ma
-Kecy. Sám si to nahováraš, aby si vyzeral sám pred sebou dobre. Spasiteľ...
-To nie je pravda !
-Pravda je to, že si úchyl. Dospelý chlap sa nemá čo vodiť za ruku s malým dievčaťom.
-Ale veď ja ju MÁM RÁD ! V živote by som jej neublížil !
-Fakt ? Tak prečo sa Ti teda postavil ?
„Drž hubu, DRŽ HUBU !!!!“ už nahlas kričal Tomáš a v agónii si začal búchať hlavu o zem. Každý fyzický pocit bol lepší než ten strašný chaos ktorý mal v hlave. Tento boj nedokázal vyhrať sám. Zrazu nevedel čo si má myslieť. Existencia dobra a zla bola otrasená v základoch. Nedokázal povedať čo je a kto je. Nedokázal rozlíšiť pravdu od lži. Dobro, zlo, láska, chtíč, nromálny, úchylný.... všetko sa mu to zlievalo dohromady.
„Zavolám Evke. Tá mi poradí. Toto sám nevyriešim“.
Telefón zvonil nekonečne dlho. Tomáš sa modlil aby ho Eva zdvihla.
„Majtáková“, ozvalo sa v slúchadle.
„Evi, prosím Ťa, príď čím skôr ku mne, mám problém, potrebujem Tvoju pomoc.“
„Preboha, čo sa stalo“ ? so strachom v hlase sa opýtala Eva.
„Všetko Ti vysvetlím, len príď čím skôr“ povedal zúfalo Tomáš.
„Okej, hneď som tam“ zavesila Eva slúchadlo.
Onedlho už sedela u Tomáša v obývačke.
„Čo sa Ti stalo ? Vyzeráš hrozne. Prečo máš tú modrinu nad okom ? Zbil Ťa niekto ?“ pýtala sa so strachom v hlase Eva.
„Tá modrina, to je nič, to som spadol.“ zaklamal Tomáš.
„Vieš, ide o to dievča, o Mišku....“ začal Tomáš. Všimol si, že Eve sa na tvári zjavil zvláštny výraz. Akoby jej tvár hovorila – čakala som kedy k tomu príde....
„Stalo sa jej niečo ?“ spýtala sa
„Nie, nestalo, mne sa stalo...teda....vieš, dnes bola u mňa a....“ Tomáš sa odmlčal, nevedel ako pokračovať. Pozrel na Evu, ale tá mala na tvári nepreniknuteľný výraz a nedalo sa povedať čo si myslí.
Pozrel na stôl (nedokázal sa jej pri tom dívať do očí) a začal rozprávať. Hovoril o tom, ako Má Mišku veľmi rád a že tak trochu ju berie ako svoju dcéru a aký je šťastný, že jej môže robiť radosť v jej inak prázdnom živote. Ako ho napĺňa pocit, že Miške pomáha a tak trochu sa o ňu stará. Že všetko je fajn, ale dnes bola u neho, on ju videl takmer nahú a že ho to vzrušilo. Že ho to strašne trápi a je zhnusený sám zo seba.
Pozrel konečne na Evu. Eva sa stále tvárila nepreniknuteľne, ale predsa sa jej len na tvári zjavil náznak znechutenia a šoku.
„Vieš, Tomáš“, začala pomaly Eva, „už dávnejšie som Ti chcela povedať, že sa mi to Tvoje priateľstvo s Miškou nepáči. Nepovedala som Ti nič len preto, lebo som si myslela, že Miške len pomáhaš. Ale bolo mi divné, že na mňa si akosi zabúdal. Myslel si na ňu viac než je zdravé. Vždy len Miška sem a Miška tam. Bol si ňou ako posadnutý. Áno, je to pekné že si sa jej venoval, ale všetko má svoje hranice. Ako vidím, mala som pravdu.“
Tomáš si hrýzol pery. Nezaregistroval ani, že mu začala tiecť krv.
„Tvoj vzťah nie je normálny a dnešok to plne potvrdzuje. Veď ja Ťa poznám ako fajn človeka, Ty predsa nie si žiadny odporný pedofil, čo sa odbavuje na malých deťoch“
Eve zmäkol hlas, do očí jej vstúpili slzy a chytila Tomáša za ruku:
„Tom, skonči to kým je čas, kým sa čosi nestane a ja Ti prisahám že už na to nikdy ani nepomyslíme a budeme šťastní ako sme boli predtým. Pôjdeme spolu na tú dovolenku, čo sme si dlho sľubovali. Budeme si užívať život a bude nám krásne, len preboha buďme normálni.“
V Eve sa dačo zlomilo a začala plakať. Sedeli dlho na gauči, jeden v náručí druhého.
Miška doma vo svojej izbe za stolom kreslila pastelkami obrázok.
„Čo jej poviem ?“ pýtal sa Tomáš.
„To je jedno. Povedz jej že máš inú prácu. Zmeň zamestnanie, presťahuj sa. Ona si nájde priateľov, veď z najhoršieho je už aj tak vonku, keďže si ju trocha dostal na nohy. Je to len dieťa, za pár dní si na Teba ani nezmyslí.“
Miška nakreslila Tomáša.
„Ale ja ju nedokážem len tak odkopnúť, to predsa nejde“, povedal zo zúfalstvom v hlase Tomáš.
Eva na neho vážne pozrela. „Práve preto že Ti na nej záleží, to musíš skončiť. Ktohovie ako by to nakoniec dopadlo nakoniec by si jej ublížil stokrát viac, než keď odídeš. Navyše sa predsa nemôžeš viazať na cudzie dievča. A ona sa nemôže viazať na Teba.
Miška nakreslila seba vedľa Tomáša, ako ho drží za ruku. Bola šťastná. Mala kamaráta, ktorý ju ochráni a ktorý jej vždy pomôže. Kamaráta, ktorému na nej záleží. Niekedy, keď jej bolo veľmi smutno, si predstavovala, že je to jej tatino a že sú šťastná rodina. Táto predstava bola Miškina najobľúbenejšia.
„Myslím že máš pravdu. Asi to bude najlepšie pre všetkých. Sám neviem čo si mám o sebe myslieť.“
„Uvidíš, že všetko bude fajn, ver mi !“ s láskou sa na neho Eva usmiala a dala mu dlhý bozk.
„Zajtra sa u Teba zastavím a pôjdeme niekde preč na pár dní. Dovtedy na Teba možno aj zabudne“
Rozlúčili sa.
Môjmu najlepšiemu kamarátovi na celom svete – Tomášovi od Mišky, napísala Miška veľkými písmenami na obrázok. Prezliekla sa do pyžama, ľahla si do postele, privinula si macka a s úsmevom na perách zaspala.
Tomáš ťažko zaspával. Všetky riešenia za zdali byť zlé. Musel sa rozhodnúť pre menšie zlo. Na jednej strane Miška – v podstate cudzie dievča na ktoré nemá žiadny nárok. Mal Mišku rád, veľmi rád. O tom nemal ani najmenších pochýb. Lenže keby sa bola vtedy k nemu pritúlila...sám nevedel ako by to bolo dopadlo. Pokiaľ ešte áno a pokiaľ už nie bola v tej chvíli pre neho neriešiteľná záhada. Záhada ktorú nevedel vyriešiť nikto na svete. Na druhej strane Eva, ktorú mal rád. Dospelá žena, ktorá vedela čo chce a s ktorou mohol mať krásny život. Na jednej strane intenzívna láska, ale neistota a strach že by mohol spraviť niečo čo by oľutoval, na druhej strane istota že aspoň nikomu neublíži. Tušil že prehrá tak či onak. Ale rozhodnúť sa musel. A musel sa rozhodnúť zodpovedne. Rozhodnúť sa rozumne.
Ráno vstal, utrápený, nerozhodný. Práve si umýval zuby, keď niekto zazvonil. Vypláchol si ústa a šiel otvoriť. Pred dverami stála Miška.....
„Ahoj Tom, môžem ďalej ?“ radostne sa na neho usmievala.
Tomáš pocítil priam fyzickú bolesť, ale musel učiniť rozhodnutie hneď tu a hneď teraz.
„Vieš, Miška, dnes to nepôjde. Idem preč a budem preč dlho“.
V Miškiných očiach sa zjavilo obrovské sklamanie a niečo ako strach. Tomášovi drásalo srdce, ale už to musel dokončiť.
„A kedy sa vrátiš ? Bude mi za Tebou strašne smutno.“
„Mám Ťa rada“, nakoniec tíško hlesla.
To už bolo príliš na Tomášove vybičované nervy.
„Miška, ja sa už nevrátim.“ povedal zlomeným hlasom.
„Prečo ???“ Miška viditeľne zbledla a začala sa jej chvieť brada.
Tomáš by si ju v tej chvíli najradšej silno privinul a povedal jej že ju nikdy neopustí. Ale musel sa zachovať rozumne. Bol predsa dospelý a zodpovedný človek.
„Pretože sa s Tebou už nemôžem kamarátiť. Ľudia sa budú na nás divne pozerať. Ja som dospelý chlap a Ty iba malé dievča. Mám Ťa rád, Miška, ale bude pre nás obidvoch lepšie keď sa už nikdy neuvidíme.“ Tomáš nevedel či presviedča skôr Mišku, alebo seba.
Miška chvíľu na neho nemo hľadela, odmietajúc pochopiť, čo jej Tomáš hovoril.
Čo som spravila ? Bola som zlá ? Nemá ma rád.... Miške sa práve zrútil celý svet. Všetko na čom jej kedy záležalo zrazu prestalo existovať. Ten, ktorý sa v jej živote stal všetkým, ju už zrazu nechcel vidieť.
Z očí jej vyhŕkli slzy, rozplakala sa začala utekať dolu schodmi.
Hviezdy niekde vo vesmíre nemo svietili.
Tomáš zabudol na svoju zodpovednosť aj na všetky svoje predsavzatia. Oči sa mu naplnili slzami a rozbehol sa za Miškou.
„Počkaj, ja som to tak nemyslel ! Nikam nepôjdem.“
Ale Miška už nič nepočula. Bola plačom celá bez seba a nič nevnímala. Vybehla na ulicu a slepo bežala vpred. Práve keď Tomáš vybehol z dverí, Miška vbehla na cestu.
Vo vesmíre sa čas spomalil, takmer ako by sa zastavil.
Ako v spomalenom filme videl ako sa blíži k Miške auto a počul škripot bŕzd. Čas sa takmer zastavil. Auto naráža s tupým úderom do Mišky. Zvuk je to tak neuveriteľne strašný, že všetky ostatné zvuky zrazu prestávajú existovať. Miškine telo sa pomalý dvíha z nárazníka a dopadá na čelné sklo auto. Ozýva sa zvuk triešteného skla a bezvládne telo dopadá na zem. Tomáš ide pomaly dopredu. Oči vidia, ale všetky ostatné zmysly, vedomie aj podvedomie to odmietajú prijať. Okolo začnú behať ľudia, niečo vykrikujú, ukazujú, z auta vybieha vodič. Všetci niečo hovoria, ale celý svet zahalilo ticho, akoby niekto odsal všetok vzduch a ostalo len vákuum. Ľudia sú ako figúrky, ktoré nezmyselne okolo pobiehajú a reálni sú len Tomáš a Miška. Tomáš prichádza k Miške a cíti, akoby v ňom narastalo niečo neidentifikovateľné, čo hrozilo každou chvíľou vybuchnúť. Miškine telo leží v kaluži krvi na zemi, dolámané končatiny bezvládne rozhodené. Je tu len on a ona. Okolný svet je len nejaká hmlistá dimenzia, nehmatateľná ako šedá zimná hmla. Bývalá realita sa pomaly vzďaľuje a spojitosť s týmto svetom sa zmenšila na ledva postrehnuteľné vlákno. Na zemi leží plyšový medvedík a Miška v nehybnej ruke zviera detskú kresbičku. "Môjmu najlepšiemu kamarátovi na celom svete – Tomášovi od Mišky"....
V Tomášovi sa pretrhlo posledné spojivko so zdravým rozumom.
EPILÓG
Nad mestom žiarili hviezdy. Vo vesmíre sa čas pomaly pohol vpred. Ďaleko v hlbinách vesmíru, na okraji neznámej galaxie práve zomrela jedna osamelá hviezda. Zmenila sa na supernovu, aby na chvíľu zažiarila obrovským svetlom ktoré preniklo temným vesmírom a spálila svojou žiarou chladné okolie, len aby potom pomaly vychladla na malú, temnú, mŕtvu hmotu....
|