Peter sedel v kresle a neprítomným pohľadom pozeral na okno. Vonku bol šedivý deň a dažďové kvapky v monotónnom rytme dopadali na podokenicu a vytvárali akúsi podivnú harmóniu s jeho dušou. V hlave si do úmoru prehrával všetko, čo sa za posledné dva mesiace udialo stále dokola a dokola. Snažil sa to všetko pochopiť, aj keď už na ničom nezáležalo. Spomínal, ako sa to všetko začalo....

            Zase ďalší nudný deň“, povedal si Peter, keď sa ráno zobudil. Už videl, ako pôjde do práce, odrobí si to svoje, príde domov, prečíta nejakú tú knihu, pozrie televíziu a pôjde spať. Stále dokola jedno a to isté, len občas sa do toho primiešala nejaká zmena. To však bolo príliš málo na to, aby to mohlo vytrhnúť Petra z kolobehu šedivých dní. Aj keď mal už 30 rokov, nemal ani jednu stálu priateľku – všetky známosti čo mal, vydržali príliš krátko. Sám nevedel prečo. Aj keď všetko bolo celkom fajn, aj sex bol tiež v pohode, ale....niečo mu tam chýbalo. Nikdy svoje priateľky nejako moc hlboko nemiloval. „Zrejme som ešte nenašiel tú pravú“, vždy si myslel. Ale ako mala vyzerať tá „pravá“, to sám netušil.

            Osprchoval sa, hodil do seba chytro jeden rožok a kávu na prebudenie (nikdy sa nestravoval nejako zdravo), umyl si zuby a utekal na autobus. Do práce prišiel za necelú polhodinku. Pracoval v jednej väčšej firme ako ekonóm. Práca ho nejako zvlášť nenapĺňala, ale musel z niečoho žiť. Žil sám (s rodičmi žiť nechcel, lebo si potrpel na samostatnosť) a nájom platil pomerne drahý.

            „Ahoj Peter“, zdravili ho v práci kolegovia a kolegyne. Peter mal vcelku dobré vzťahy so všetkými spolupracovníkmi. Bol miernej povahy a vždy bol ochotný pomôcť. Snáď jediný, s ktorým mal relatívne blízky vzťah, bol riaditeľ firmy. Peter mu už párkrát pomohol aj v súkromných veciach a medzi obidvoma mužmi vzniklo pomerne pevné priateľstvo.

            Prišiel do svojej kancelárie a pohrúžil sa do práce, keď tu onedlho zazvonil telefón. Bola to riaditeľova sekretárka s odkazom že má ísť k šéfovi. Peter, nič netušiac, sa vydal za riaditeľom mysliac si že riaditeľ opäť potrebuje vyriešiť nejaký zapeklitý firemný problém. Keď vošiel do riaditeľovej kancelárie, zarazene zastal. Spolu s riaditeľom tam sedelo dievča. Peter na ňu pozeral ako očarovaný. Bola neuveriteľne krásna. Mala tú najkrajšiu tvár akú kedy videl – usmievavé belasé oči, nežný noštek, sladké ústa a nádherné plavé, dlhé a mierne vlnité vlasy. Na tom, že to dievča sa mu páčilo by nebolo nič zvláštne, až na jeden malý detail. Bolo to ešte dieťa a mohlo mať možno tak 10 rokov.

            „Čo je, Peter, stalo sa niečo ? Vyzeráš ako by si za zrazil s traktorom.“ Opýtal sa riaditeľ. Peter sa spamätal a chytro potlačil neidentifikovateľný pocit, ktorý v ňom predtým narastal.

            „Och, prepáč, Martin, len som sa nad niečím zamyslel“, odpovedal Peter a vytlačil zo seba úsmev. „Čo by si rád, máme nejaký problém ?“

            „Dovoľ, aby som Ti predstavil svoju neter. Volá sa Monika a prišla na letné prázdniny spolu s rodičmi. Chcela by vidieť našu firmu, ale ja teraz na ňu nemám čas, lebo mám o chvíľu jednanie. Myslel som, že by si jej to tu mohol poukazovať, čo Ty na to ?“ opýtal sa ho Martin. „Samozrejme, pokiaľ Ťa to neobťažuje“ rýchlo dodal, keď zbadal zvláštny výraz na Petrovej tvári.

            „Ale jasné, poukazujem“, po chvíľke váhanie odpovedal Peter už s úsmevom.

            „Fajn, tak bežte“ poslal ich Martin preč. „A Ty poslúchaj !“ zavolal ešte za Monikou.

            Keď vyšli na chodbu, Peter sa zastavil a otočil sa k Monike. „Myslím, že Tvoj strýko je taký zaneprázdnený, že ma zabudol predstaviť. Ja som Peter“.

            „Ja som zase Monika, ale to už viete“, veselo sa zasmiala Monika.

Peter ju povodil po firme a poukazoval je čo sa kde robí. Veľa spolu žartovali a Peter jej po chvíli navrhol aby mu tykala. Ani nevedel ako, ubehol celý deň a musel sa s ňou s (na svoje prekvapenie) veľkou nevôľou rozlúčiť. Keď prišiel večer domov, hneď sa hodil na posteľ. Hlavou mu vírili zmiešané pocity. Pocity, ktorým nerozumel, a ktorých sa, keby si to priznal, bál. Dnes mu bolo dobre. Až moc dobre. Tak, ako nikdy za posledných niekoľko rokov. Uvedomil si, že si stále v duchu prehráva spoločne strávené chvíle a že stále pred očami vidí jej tvár. „Asi mi už načisto šibe“, pomyslel si. Radšej sa neodvažoval svoje pocity analyzovať a nasilu sa prinútil myslieť na niečo iné. Keď sa nakoniec uložil spať, myšlienky začali na neho znovu dobiedzať. Ignoroval ich a nakoniec upadol do nepokojného spánku.

            Na druhý deň v práci si ho riaditeľ znovu zavolal. Nervózny k nemu išiel a s úľavou si vydýchol keď videl, že Monika tam s ním už nie je. Pocit sklamania že tam nie je zadusil prv, než sa stihol ozvať.

            „No, Peter, povedal, čo hovoríš na našu Moniku ?“ spýtal sa Martin.

            „No...je to veľmi fajn dievča“, odpovedal v pomykove Peter. Čo to má preboha za otázky, pomyslel si.

            „Strašne si na ňu včera zapôsobil. Celý večer o Tebe básnila. Ty si mal ísť robiť učiteľa alebo dačo podobné, a nie ekonóma“, s úškrnom mu povedal Martin.

            V Petrovej hrudi začal narastať akýsi hrejivý pocit hrdosti ale rýchlo ho potlačil. Nevedel čo povedať.

            „Vieš, zajtra večer dávajú v kine akýsi nový animovaný film a Monika by ho chcela strašne vidieť. Ja s jej rodičmi sme už bohužiaľ zajednaní na ten ples, čo som Ti minule spomínal. Viem, že rád chodíš do kina a keď ste si včera tak dobre rozumeli.....“ nedokončil Martin nevyslovenú otázku.

            Petra zalialo horko. S panikou si uvedomil, že pocítil obrovskú radosť, ale nejaká časť jeho „ja“ cítila, že sa deje niečo, čo by sa diať nemalo. Čert to ber !, pomyslel si nahnevane, veď čo je na tom divné ?

            „Jasnačka, pôjdem tam s ňou, Monika je veľmi fajn“ odpovedal už rozhodnutý.

            „Super“, povedal na to riaditeľ, „ak Ti to nebude vadiť, dovezieme Ti ju pred odchodom na ples, bude to hodinku pred začatím filmu“.

            „V pohode“ usmial sa Peter, bojujúc aby nedal najavo akýsi vnútorný boj, ktorý v ňom prebiehal a ktorému nerozumel. Alebo ktorému rozumieť nechcel....

            Zvyšok dňa sa ledva sústredil na prácu a na ďalší to bolo ešte horšie. Keby mal odvahu si to priznať, vedel by, že to dievča na neho neuveriteľne silno zapôsobilo. Tomu nerozumel. Jeho pocity sa mu prihovárali, ale on bol slepý a hluchý. Večer sedel doma ako na tŕňoch, potom sa prechádzal hore-dolu po byte. Nerozumel tomu. Sledoval hodiny a zároveň si prial aby išli rýchlejšie, aj aby išli pomalšie. Čo sa to preboha deje ???

            Keď zazvonil zvonček pri dverách , skoro dostal infarkt. Ale rýchlo sa vzchopil a šiel otvoriť. Martin mu predstavil jej rodičov (ktorí sa mu stále ospravedlňovali že ho takto obťažujú a on im zasa stále hovoril že je to v poriadku a že mu to ani prinajmenšom nevadí)

            „Tak....vitaj u mňa, Moni“, usmial sa Peter na Moniku, keď už všetci odišli. Monika sa naňho usmiala (Peter si nervózne uvedomil, že pri tom cítil taký zvláštny pocit pri srdci) a poobzerala sa po byte. „Máš to tu pekné. Čo budeme robiť kým pôjdeme do kina“ ?

            „No, snáď by sme mohli zájsť na zmrzku, čo Ty na to ?“ navrhol Peter.

            „Paráda“ zaradovala sa Monika, „zmrzku mám veľmi rada. Poliatu čokoládou“ ešte dodala a obdarila ho šibalským úsmevom. Peter si všimol, že zrejme nedávno jej vypadla jedna mliečna stolička a má dopoly dorastený zub. Opäť pocítil ten zvláštny pocit, ale teraz nemal čas aby mu venoval pozornosť.

            Cestou na zmrzlinu z neho opadli všetky zvláštne pocity. Bavili sa spolu o všetkom možnom, pýtal sa jej na školu, na kamarátky, na to čo ju baví. Cítil sa dobre. Keď konečne prišli do cukrárne, Monika si objednala veľkú porciu zmrzliny (Peter jej povedal že pokiaľ si nedá ten najväčší pohár, tak jej žiadnu zmrzlinu nekúpi) a s chuťou sa do nej pustila.

            Peter sedel a díval sa na ňu. Takmer zabudol na svoj pohár. Pozeral na jej detskú bezstarostnosť, na to, ako priam kypela životom a energiou, na jej detskú čistotu a krásu. Nemohol od nej odtrhnúť oči. Monika zdvihla zrak a pozrela sa mu rovno do očí. Peter pozeral na ňu a usmieval sa. Ona sa usmiala tiež, svojim neopakovateľným úsmevom.

Peter na chvíľu prerušil tok myšlienok. Cítil akoby ho tlačil na duši obrovský balvan, ktorý mu spôsoboval priam fyzickú bolesť.

„Nič to, za chvíľu sa toho kameňa zbavím. Všetkého sa zbavím.“

Stekajúce kvapky na okne akoby odpočítavali čas. Bolo ho veľa, alebo málo ? Aký dokáže byť ten čas zákerný. Niekedy utečie ani nevieme ako, ale keď trpíme, tak sa nás drží a vlečie sa tak pomaly ako je to len možné. Peter sa vrátil k spomienkam....

            Pozerali si do očí. Prešla hodina, alebo to bolo len pár sekúnd ? To Peter netušil. V tej chvíli prestal čas existovať. Bol to len nejaký vzdialený a zabudnutý pojem, ktorý už dávno stratil svoj význam. Pozeral sa ako zhypnotizovaný do tých dvoch belasých očí, ktoré sa naňho usmievali. Cítil ten pohľad až v najhlbších zákutiach svojej duše, prenikal až na jej samé dno. Cítil, že mu strašne stúpol tep a takmer sa mu zastavil dych. Keby v tej chvíli nebol sedel, asi by sa mu podlomili kolená. Cítil, že sa trasie na celom tele. Niečo sa v ňom zlomilo a niečo akoby zapadlo presne na svoje miesto a on už vedel. Všetko zrazu dostalo zmysel. S vypätím všetkých síl odtrhol zrak od jej očí a pozrel sa na stôl. Viedol urputný vnútorný boj, aby nebolo poznať že sa trasie. Bol to ten najsilnejší pocit aký kedy v živote zažil. Tomu sa svojim obrovským emocionálnym nábojom nemohol vyrovnať žiadny zážitok. Bol to pocit, ktorý prenikol absolútne každou bunkou jeho tela a každým kúštičkom jeho duše. Všetkým prenikajúci a všetko zasahujúci pocit. Cítil, že by v tej chvíli dokázal urobiť pre ňu čokoľvek a položiť pre ňu svoj život bez najmenšieho mihnutia oka.

            Peter si uvedomil, že má vlhké oči. Stále videl pred sebou tie oči. Na to sa nedalo zabudnúť. Ešte aj teraz, keď si na to spomenul, cítil ako mu telom prebiehajú zimomriavky. Pohľad tých detských očí mal naňho priam magický vplyv a dotýkal sa miest jeho duše, ku ktorým sa nič iné predtým ani len nepriblížilo.

V kine bol ako v mrákotách, nedokázal sa na film ani sústrediť. Vedel to, čo sa bál nahlas sám pred sebou vysloviť. Bol zamilovaný. Zamilovaný tak, ako nikdy predtým. Zamilovaný do dieťaťa. Zamilovaný na život a na smrť. Na smrť....V hlave mu vírili zvláštne predtuchy, ale potlačil ich.

            Keď išli z kina, Monika sa natešene s Petrom delila o svoje pocity z filmu. Keď prišli k Petrovi ešte sa chvíľu rozprávali a potom pozerali telku, keď v tom zazvonil telefón Keď ho Peter zdvihol, zistil že to je Martin. Spomínal niečo v tom zmysle, že im do toho niečo prišlo a že prídu asi neskôr. Monikini rodičia sa mu znova ospravedlňovali a on sa počul ako im opäť opakuje že je všetko v poriadku. Zavolal ešte Moniku, ktorá chvíľu hovorila s rodičmi. Peter si zatiaľ sadol v obývačke na gauč a v hlave mu strašne hučalo. Monika bude uňho spať....

„Budem u Teba spať“, povedala z úsmevom Monika, keď položila slúchadlo.

„Ja viem“, usmial sa na ňu Peter. „Usteliem Ti u mňa v spálni a ja budem tu v obývačke.“

„Dobre“, odpovedala Monika. „Idem sa teda osprchovať a potom budem s Tebou ešte pozerať telku, dobre ?“

„Jasná vec“, odvetil Peter, „počkaj, pohľadám Ti čistý uterák“.

Keď vyťahoval uterák zo skrine, tak sa zarazil „Počuj Moni, veď Ty nemáš pyžamo“.

„Veď je teplo“ povedala na to Monika, „budem spať v tielku a nohavičkách. Doma to tiež tak robím“.

„Dobre“ – to bolo všetko na čo sa Peter zmohol a iba naprázdno prehltol.

Keď Monika prišla z kúpeľne, mala na sebe len tielko a nohavičky. Peter na ňu radšej ani moc nepozeral. Sadla si k nemu a pozerali ešte spolu telku. Po chvíľke však Moniku zmorila únava a ona zaspala. Hlava sa jej pomaly zviezla na Petrove rameno. Cítil, ako vedľa neho sedí, cítil jej pravidelný dych a teplo jej tela. Otočil k nej svoj zrak. Teraz, keď spala, nemohol sa na ňu vynadívať. Bolo to to najkrajšie stvorenie aké kedy videl. Cítil, ako krásne vonia. Bola to vôňa ktorá priam opantávala jeho zmysly. Cítil niečo, čo identifikoval ako obrovskú lásku. Túžil si ju privinúť k sebe. Voľnou rukou jemne pohladil jej jemné a krásne vlasy. Túžil sa jej dotýkať, hladiť ju, zahrnúť ju láskou. V jeho tele sa prebudili pocity o ktorých ani nevedel že ich má. Pulzovala v ňom energia. Doteraz iba jestvoval, ale teraz žil a CÍTIL. Všetko čo v ňom spalo, sa prebudilo. Teraz žil a vedel, cítil, k čomu bol stvorený.

Sedel tak asi hodinu a jemne ju hladil po vlasoch. Slzy mu tiekli prúdom, ale on si ich nevšímal. Bola to chvíľa, ktorú si vychutnával. Pri tom všetkom však cítil obrovskú bolesť. Vedel že je asi to, čomu sa hovorí pedofil. Peter toho o pedofiloch veľa nevedel. Vedel len toľko, že sú to ľudia (ak sa to tak vôbec dá nazvať), ktorých sexuálne priťahujú deti, ktoré oni potom zneužívajú. Vedel, že Monika naňho strašne silne sexuálne pôsobí – ten pocit bol priam hmatateľný. Ale čomu nerozumel, bolo to, že on necítil túžbu Monike ublížiť. Pocit, že by ju mal znásilniť v ňom vyvolával hnus. „Keby jej niekto ublížil, zabil by som ho“, pomyslel si Peter. On cítil potrebu ju chrániť, ale taktiež cítil potrebu sa jej dotýkať tak, ako sa človek túži dotýkať milovanej bytosti – či už milenec milenky, alebo rodič dieťaťa. Nerozumel tomu. On ju predsa miloval. Je pedofil, alebo nie je pedofil ? Ak je, prečo ju netúži ohmatávať ? Ak nie je, prečo je do nej zamilovaný a cíti z nej obrovskú eroticitu ?

Nakoniec sa pomaly postavil a opatrne ju zdvihol na ruky. Monika spala ďalej a privinula sa k nemu, bezstarostne, ako dieťa ktoré hľadá ochranu.

„Ach, Bože, BOŽE !“ zašepkal so zavretými očami Peter. Keď cítil jej telo na svojom, doslova ním prechádzali vlny emócií. Cítil pod rukami váhu jej pevného a pulzujúceho tela, cítil jej hebkú a jemnú pokožku na svojich dlaniach a cítil jej omamnú vôňu. Mal pocit akoby bol vo víre energie, ktorá ním opäť prechádzala. Všetko v ňom bolo naštartované, každá čiastka jeho tela a duše žila, dýchala a pracovala na plné obrátky. Opatrne ju preniesol do spálne a jemne ju položil na posteľ, ktorú už predtým pre ňu pripravil. Pomaly ju zakryl prikrývkou. Ach, bože, ako túžil si k nej ľahnúť, privinúť si ju k sebe a zaspať s ňou v náručí. Dal jej však iba nežný bozk na čelo a vrátil sa do obývačky.

Nedokázal premýšľať. Pocity stále pulzovali jeho telom a dušou. Ľahol si na gauč, vzal jeden vankúš a silne ho stisol. Plakal do neho ako malé dieťa a ani nevedel kedy zaspal.

Peter vstal, prešiel do kúpeľne a opláchol si tvár. Keď si ju utrel, pozrel mimovoľne do zrkadla. „Kto si ?“, pýtal sa v duchu „netvor, alebo milujúci človek ? Existuje vôbec odpoveď ?“ Vrátil sa do obývačky a sťažka sadol do kresla. Aj tak už na odpovedi nezáleží, pomyslel si trpko.

Strávil s Monikou mnoho času. Monika za ním často chodievala a jej rodičia sa už nad tým nepozastavovali. Vtedy im to ešte divné nepripadalo. Peter ju brával so sebou na rôzne výlety a Monika nevynechala žiadnu príležitosť, aby mohla byť s ním. Stalo sa zvykom, že keď niekde išli, držali sa za ruky. Peter hodil všetky problémy a vnútorné rozpory za hlavu a naplno sa venoval Monike. Možnosť byť s ňou a venovať sa jej ho vnútorne napĺňala. Bola to prvá vec c jeho živote, ktorá ho napĺňala. Cítil, ako by to bolo zmyslom jeho života a obetoval jej všetok svoj voľný čas. Najväčšou odmenou boli pre neho šťastné a rozžiarené Monikine oči. Oči, ktoré sa usmievali na neho a pri ktorých pohľade sa jeho duša roztápala ako ľad na slnku. Ako to však už v živote niekedy chodí, všetko sa malo zmeniť. Deň sa mal zmeniť noc, krásny sen v nekonečnú nočnú moru a všetko krásne sa malo pošpiniť.

            Jedného dňa bol Peter s Monikou v jej prechodnom bydlisku u Martina. Do konca prázdnin už zostávalo len pár dní a Monika sa mala vrátiť domov. Myšlienka na jej odchod drásala Petrove srdce, ale snažil sa na to nemyslieť a vychutnávať chvíle s Monikou. Sedeli spolu na Monikinej posteli a rozprávali sa. Monika mu práve opisovala nejaký zážitok spred pár rokov a obidvaja sa na tom dobre bavili. Monika pri tom živo gestikulovala a pri jednom výbuchu smiechu sa na neho zvalila. Peter ju automaticky objal a chvíľu tak obaja ležali, usmievajúc sa. Peter sa pozeral Monike do očí. Monika sa ne neho usmievala svojim veselým a milým úsmevom. Peter si spomenul na ich prvý takýto pohľad. Bolo to krásne. Monikin pohľad bol kľúčom k jeho duši a odomykal aj tie najtajnejšie komnaty v neprebádaných zákutiach jeho srdca. Miloval ju. Bože, ako moc ju miloval. Nežne ju pohladil po vlasoch a po tvári. Monika si mimovoľne pritisla hlavu k jeho ruke. Bolo to veľmi slabučké pritisnutie, ale Peter to cítil. Vyschlo mu v hrdle. Cítil, že je ovládaný....nie, nie pudmi...ovládaný láskou. Zhovárali sa bez slov, iba pohľadmi. Druhou rukou chytil Peter Monikinu a nežne ju pobozkal, stále udržiavajúc zrakový kontakt s Monikou. Tá sa ešte viac usmiala svojim detským bezstarostným smiechom. Bola ešte čisté a neskazené dieťa a preto vnímala veci na dobré a zlé podľa toho, ako ich cítila. Nevedela ešte zrejme, že určité veci sú zavrhované a pokladané za zlé. Ako ich priateľstvo. Lenže Peter vedel, že už je pomaly za hranicou toho, čo je spoločensky prípustné. Lenže v izbe boli iba on a Monika. Neboli tam žiadni ľudia, ktorí by mohli ich priateľstvo zničiť a znásilniť, nikto kto by svojimi hlúpymi a necitlivými pravidlami pokazil ich vzťah a ublížil im. Teraz boli slobodní, mimo zla spoločnosti. Aspoň tak si to Peter naivne myslel. Prechádzal hánkami prstov po Monikinej ruke, zatiaľ čo Monika sa na neho usmievala veselým a aj trochu zvedavým úsmevom. Nakoniec úplne podľahol Monikinmu čaru a otvoril ústa aby prerušil ticho a povedal to, čo sa nikdy povedať neodvážil. Povedať, ako moc ju má rád, ako mu na nej záleží a ako je rád keď je šťastná. Ale prv než stihol niečo vysloviť, ticho preťal úplne iný hlas. Hlas Monikinho otca....

             „Čo to robíš, Ty sviňa ?!“

 Monike sa od ľaku rozšírili zreničky, Peter sa v šoku otočil a vyskočil na nohy, ale jediné čo si stačil všimnúť bola päsť približujúca sa k jeho tvári. Vzápätí dostal poriadnu ranu do tváre. Zatmelo sa mu pred očami a spadol na zem. Nevidel ako Monika k nemu priskočila a s prekvapením v hlase sa spýtala:

             „Preboha, tato, prečo ho biješ“ ?

             „Prečo ?!“, skríkol jej otec, „Ty sa ešte pýtaš prečo ? Ešteže sme včas prišli. Tá uchylná sviňa by Ťa bola znásilnila. Ktohovie čo by spravil keby sme prišli neskôr. Choď od neho preč, ja ho dorazím“.

             Monike vyhŕkli slzy: „Ale veď on mi nič zlé nerobil, iba sme sa rozprávali“

             „Videl som ako ste sa ‘rozprávali‘“ s nenávisťou povedal Monikin otec „veď som dobre videl ako Ťa ohmatával. Tak Ťa zblbol, že si si to ani nevšimla. Takí ako on vedia decká úplne oblbnúť aby robili čokoľvek si zmyslia. Poznáme takých, ale tento už nikomu neublíži, o to sa osobne postarám.“

             Peter sa sťažka postavil. „Pozrite, pán Michalík, je to úplne inak...“

            „Drž hubu, lebo za seba neručím !“ skríkol na neho Monikin otec. Peter pozrel na Moniku. V očiach mala slzy (ach, ako mu drásalo dušu vidieť slzy v jej očiach – doteraz ju nikdy nevidel plakať) a zmätený výraz. Evidentne nevedela čo si má myslieť.

             „Nečum na ňu !“ skríkol na neho Monikin otec a zdrapil ho za mikinu. „Toto Ti len tak ľahko neprejde, za toto pôjdeš sedieť a takým ako Ty robia v base veľmi nepríjemné veci. Uvidíme, či sa Ti bude páčiť keď sa tam na Tebe niekto pekne odbaví, ty slizká sviňa“.

            Peter pocítil strašnú ťažobu, ako by mu niekto na plecia naložil obrovský balvan, ťarcha ktorého sa nedala uniesť. Cítil zároveň strašnú nenávisť k Monikinmu otcovi, obrovský smútok nad Monikou, a hlavne hroznú beznádej.

            Prečo, preboha, prečo ?!!! Čo je toto za strašný svet ? Jediné svetlo v jeho živote bolo kruto pošliapané necitlivou nohou. Najhoršie bolo to, že tá noha verila tomu, že robí dobrú vec. „Ktohovie“, pomyslel si Peter trpko, „či to nakoniec nie je pravda. Možno som naozaj úchylný a zvrátený, len si to neuvedomujem a nahováram si že ide o lásku.“ Posledné puto, ktoré dávalo zmysel jeho životu bolo nenávratne pretrhnuté. Pozrel ešte raz do Monikiných uslzených očí a uvidel tam zmätok, smútok a strach. Nie, ten pohľad nezniesol. „To všetko kvôli mne“, pomyslel si a pocítil hnev k celému svetu vrátane seba samého. Teraz trpí ten, na kom mu najviac záležalo.....

            Vytrhol sa Monikinmu otcovi zo zovretia a vybehol von. Cítil takú neuveriteľnú duševnú bolesť ako ešte nikdy. Ani nevedel ako, dobehol domov. Kým prišiel domov, obloha sa zatiahla a začalo pršať Keď vošiel do bytu, sadol si do obývačky a neprítomne sa zahľadel na okno....

„Kruh sa uzaviera“, pomyslel si Peter. „Všetko má svoj koniec. Dobré aj zlé. Dobré skončilo a už nikdy nebude. Je načase skončiť aj to zlé. Na tomto svete pre mňa niet miesta.“

Pomaly vzal zo stola žiletku, ktorú tam predtým položil. Stále sledujúc, ako dažďové kvapky stekajú po okne a vytvárajú si svoje cestičky, netušiac o existencii dobra a zla, lásky a nenávisti, šťastia a utrpenia, pomaly, vychutnávajúc ostrú bolesť si prešiel žiletkou po zápästí. Začala mu tiecť krv. Silou vôle sa prinútil vziať do zranenej ruky žiletku a všetko zopakoval na druhej ruke. Žiletka mu vypadla z rúk. Už ju nepotreboval. Pozeral sa na svoje ruky, ako mu zo žíl uniká život. Z očí mu začali tiecť slzy a Peter si uvedomil zvláštnu symboliku, ako keby krvou unikal život z jeho tela a slzami život z jeho duše. Obidvoje sa na zemi spolu miešalo – slané a trpké ako celý život. Cítil sa strašne sám. Nepotrebný, zbytočný, pošpinený, ubližujúci a trpiaci zároveň. Pomaly zavrel oči a nechal sa unášať prúdom života, ktorý z neho unikal.

Kvapky dažďa stále dopadali na okno, aj keď kvapky života v Petrovi už dávno vyschli...