...Začalo sa mi páčiť byť v stále napätí. Domýšľať všetko do detailu pravdou bolo a ja to teraz poviem páčilo sa mi svojim spôsobom všetko dirigovať hoci osoby, vtedy prevažne ženy nemali ani zdanie kam až som v svojich scenároch zahlodal svoje pazúre. Bol som dokonalý v každej maličkosti, ale ako to už s hračkami chodí raz omrzia a mňa od toho večera začal čoraz viac vábiť pocit lovca. Skutočného lovca, ktorý musí mať na rukách aj krv a chce vidieť svoj úlovok v pravom svetle, je schopný ho stopovať, predierať sa za ním a s potešením jeho trápenie ukončiť ak samozrejme v tom momente príde k jeho vlastnej poteche. Je množstvo teorií prečo niekto má potrebu zabíjať. Všetci hlupáci tak ich budeme v tomto príbehu nazývať sa zhodujú o pohnutom detstve alebo niečom podobnom. Ja obhajujem inú teóriu neskutočná jednotvárnosť predmestia kde žijem. Ľudí, ktorých stretávam a ony stretajú mňa. Pričom každý z nych je presvedčený o tom, že som slušným občanom, otcom a manželom v jednej osobe. Veľmi dobrý rečník a zabávač. Jedným slovom správny chlap. Ale som toto skutočne ja v tých strašných nociach kedy nad obzorom zasvieti mesiac a mne sa v hlave rozoznejú hlasy, ktoré sú neoblomné. Myšlienky. Túžba stať sa lovcom, túžba cítiť krv a ubrániť sa predátorom, ktorý ako ja lovia len s väčším rachotom a najmä bez požitku o ktorom som sa rozhodol písať...
|