Piesňami ma matka nadájala.
V objatí jej, srdce pri srdci,
som z jej mliekom slovenskú reč sala.
Prúd je to čistý, živý, horúci.

Rozprávky a prosby Otčenáša,
s krížikom dýchnutým na čelo,
detskú dušu k nebesám povznáša,
tak krásne, až to sladko bolelo.

Rodnou rečou v búrke stromy hučia,
šepotá kvet na lúke z trávy,
v poludní ňou čmel i včela bzučia,
slnko a zem ňou sa pozdraví.

Čistá je jak z pliev scúdené zbožie,
materinská reč moja slovenská.
V nej ma žehná sväté Slovo Božie.
keď umriem, nech hrob mi pobozká.

          Anna Vodičková