I. Hneď ráno, keď si Kent kúpil noviny, bol vyvedený zo svojho neotrasiteľného pokoja. To, čo tam svietilo na prvej strane ho šokovalo. Nedokázal tomu uveriť, podchvíľou sa zamýšľal, či to môže byť pravda, či to nie je len ďalší mediálny ťah, aby zdvihli tak klesajúcu čítanosť úbohého periodika, ktoré sa ešte nieslo na sláve svojho dávneho objavu autora, ktorý už teraz bol niekde inde, ale vtedy zhodou okolností debutoval tam. Nápis križoval celú stranu ako vie križovať cestu železničné priecestie a celá grafika chcela, aby si pri pohľade na ten nápis zastal. A stál, ako keď počuješ cengať rampy. Kent očami preletel hlavnú myšlienku. Kvetnato tam nejaký podpriemerný redaktor, dušujúc sa na overené zdroje, písal v skratke nasledovné. Údajný boss miestnej mafie, ktorý mal pod palcom všetko nelegálne - o čom sa samozrejme taktne mlčalo - prežil atentát. Ďalšie fakty ak vôbec boli faktami, bol len pokus o dramatizáciu správy mesiaca, roka, možno desaťročia na tom teraz nezáležalo. Žil a to bolo to, čo sa nemalo udiať. Kent prvýkrát vo svojom živote zlyhal. A práve teraz, keď jeho úkol, bol pre neho osobne tak dôležitý. ,,Kurva" - zahrešil a hneď v zapätí mu svetlo z cigarety, osvetľovalo strnisko v presne určených intervaloch. Pohodlnejšie sa usadil a začal uvažovať, čo tento jeho neúspech bude mať v konečnom dôsledku za následok a ako, ak je to teraz vôbec možné, by mohol svoju chybu, čím skôr napraviť. Vždy pracoval sám preto vedel, že chyba nastala na jeho strane. Bol stará škola. Ten najlepší ročník(ako by povedal sommelier o Bordeaux ročník 1984) a podľa všetkého, najlepší kat až doteraz. Toto bolo ako prepadnúť, ako výsmech, ironický výsmech, svojej prudkej logiky a profesionality, ktorú za roky praxe nazbieral. Cítil hnev, ale pritom si uvedomoval, že musí najmä teraz si musí zachovať chladnú hlavu a všetky následné kroky dôkladne premyslieť. Dokončit momentálne svoju prácu neprichádzalo do úvahy. Bolo to príliš nebezpečné - Kent nebol samovrah. Začal uvažovať, zrejme precenil svoje možnosti a nástroje, mal ako to robil vo väčšine prípadov, všetko naplánovať, aby osobne na vlastné oči, videl z očí toho druhého vychádzať dušu. Občas, predtým keď to zažíval mal pocit, že všetky duše, ktoré mu ukázali svoju nahotu, išli do pekiel. A niekde pri tom mal pocit ako pri tom celom peklo na neho samého dýcha niekedy počul, akoby zvláštne hlasy - náreky - zo záhrobia, bolo to pozoruhodné možno samotný satan ho zdravil a ospevoval jeho ďalší smrteľný hriech. Pri týchto pocitoch sa vracal v spomienkach - počul slová svojho starkého - a on bol opäť malý chlapec hlboko v horách, sediac pri kŕmidle, malý človek s veľkým poslaním o ktorom, vtedy ani netušil. Sedel a vychutnával si krásu detstva, slnka a toho momentu, ktorý sa mu práve odvíjal pred očami. Sledujúc svojho starkého ako vkladá do police kamennú soľ. Aj teraz, stále hľadal jeden moment, túžil po pocite, ktorý zažil vtedy a vedel, že nedokáže byť spokojný, kým ten pocit, tú súhru maličkostí, to svoje vnútro niečím neosvieži, lebo sám sa cítil z vnútra ako vyprahnutá zem. Hlboké trhliny, túžiace po splynutí s vodou - netušil kedy pocíti ten osviežujúci príval vnemov vybrúsených až na hranu, až tak ostrú, že je umenie sa na nej neporaniť. Už vtedy v útlom veku, dostával základy od svojho starkého, ktorý celý život prežil v spätí s horou. Bol horár nie len profesiou, ale aj myslením a vlastne celým bytím. Vtedy Kent ešte nevedel, aký veľký vplyv bude mať starkého výchova na jeho maličkú dušičku a v jeho nasledujúcom živote na jeho profesiu. Aj teraz mu v ušiach znelo starkého - o slabších sa treba postarať - a jeho najviac spomínaná formulka - spravodlivosť musí existovať. Možno práve toto urobilo v jeho živote zlom a nasmerovalo ho tak ako maják smeruje lode do bezpečia na jeho najnebezpečnejšiu plavbu. II. Spal veľmi nepokojne, každú chvíľu sa budil a rozmýšľal ako sa čo najskôr zbaviť problému a zmiznúť. Za oknom horela lampa, blčala ako večné svetlo a jemu pripomínala prítomnosť temna nie Boha. Vstal pootvoril okno a hneď zacítil chlad z vonku. Bolo príjemné cítiť na holom tele poryvy vetra, bolo príjemne žiť? Na túto otázku hľadal odpoveď, niekde medzi svojím životom, prácou, myšlienkami a spomienkami. Hľadal pocit, že žije hľadal život - hľadal ho pri smrti, lebo ako sa domnieval protiklady sa priťahujú. Všetko musí mať protiváhu a pri toľkých koncoch životov, ktorých sa zúčastnil a aj sám bol vykonávateľom chcel veriť tomu, že pri tom ako vidí v očiach smrť, spoza jeho pliec sa na umierajúceho usmieva život. Tak nejako to chápal. Niekedy pery, ktoré by podľa všetkých fyziologických pravidiel, mali byť už dávno nehybné niečo hovorili - šepkali, ale bez toho aby prúd vzduchu rozvibroval hlasivky ako by aj mohol, bolo to už iba telo obyčajné mŕtve telo, ale tie pohyby mu niečo chceli zdeliť. Stávalo sa mu to čoraz častejšie. Časom to začal ignorovať. No spomínal si, keď sa mu to stalo prvýkrát ako ho to vyľakalo, doslova šokovalo. Často spomínal na svoj prvý úkol. Na svoju prvú ,,prácu,, za ktorú dostal zaplatené a ešte aj pochvalu. Vtedy sa ešte nechával najímať ako úbožiak, on sám neriadil kto zomrie, to peniaze a tlstí páni v hrubých kabátoch vedeli, kto bude ďalší on bol iba vykonávateľ - bábka - za nitky poťahovali iný. Teraz mu z toho bolo zle. Bol šťastný, že sám sa stal tým, kto ťahá za nitky. Práve on so svojou prudkou logikou, bezcitnosťou, ktorá však z neho sršala iba keď to bolo nevyhnutné, vedel určiť kroky a vedel, čo je pre spoločnosť dobré, kto je prínos a kto škodná. Pravdou bolo, že sám sa cítil ako horár, horár, ktorého revírom bolo mesto. Tam v tých uličkách, ktoré mali tak ďaleko od hôr v ktorých trávil prázdniny, bolo jeho úkolom udržať určitú harmóniu. Odstrániť škodnú. Postarať sa o mlaď. Robiť všetko preto, aby pomohol slabšiemu životu vyvinúť sa do sily. Toto bolo jeho poslaním bol horár. Skutočný horár mesta. Človek dbajúci o poriadok. Nepozeral sa na seba ako iní, ktorý sa živili jeho profesiou. Boli to hlupáci, hlúpe mozgy bez myšlienok a názorov. Primitívny zabijaci s puškami, ktorým robilo radosť robiť hluk a lomoz pri vykonávaní svojej práce. Skutoční idioti - ako by povedal jeho starký. Hlupáci, ktorí si myslia, že na seba zobrali úlohu Boha, ale pritom ich existencia, bola nižšia ako existencia vírusov. Boli ešte na nižšej úrovni a na tej úrovni aj zotrvávali ich jedinou devízou bolo, ze sa ako vírusy množili. A to bola ich veľká výhoda. Kent bol iný, bol jediný, kto sa nad tým všetkým zamýšľal, hľadal odpovede, ale možno v skutočnosti hľadal sám seba, v smrti iných chcel pocítiť lásku ku svojmu vlastnému životu? Nevedel. Bol príliš inteligentný, aby strašil hlavňou a nechával za sebou diery po guľkách, odkazy v podobe rozbitých hláv a znetvorených mŕtvol. Nevidel v tom zmysel. To bolo pre neho pytliactvo a on začínal na seba preberať aj funkciu strážcu. Šlo to pomaly. Všetci si mysleli, že najlepší likviduje konkurenciu. A všetci ,,pytliaci,, sa rozhodli zneškodniť skutočného pána horára, toho kto bol určený, školený a pripravený chrániť. Preto nastali pre Kenta zložité časy. Časy kedy každý mohol byť nebezpečný a za každým stromom číhala pytliacka pasca, oko skryté v listí, priamo na cestičke za vodou. Ale Kent mal niečo, čo nemal nikto s tých samozvaných čističov a to bolo jeho zázemie. Zázemie v horách, zázemie s človekom s veľkým človekom s veľkým srdcom, ktorý žil svojím spôsobom v ňom. Preto nikdy nebol sám. Vždy keď sa zamyslel, ako postupovať, dostal odpoveď. Odpoveď fundovanú, odpoveď, ktorá bola čistá a jasná ako obloha a svojou čistotou zahambovala našu vlastnú planétu. Bolo to celé priam nemožné ako sa dostal k svojej práci, ako si osvojil všetko a ako sa dokázal v tejto vode plnej žralokov a krvi, vždy dostať spod ostrých tesákov. Čím to bolo? Skutočne, len okolnosťami? Nebola to jeho práca? Jeho osud? Niečo, čo mu bolo dané, ako talent, niečo, čo dostaneš a dokiaľ ho nebudeš rozvíjať, nebudeš v živote spokojný. Teda aspoň takto si predstavoval dar talentu. Niečo tiché ako zurčanie potoka, čo ti nedá spávať pokiaľ mu nezačneš načúvať a sám ho nezačneš zveľaďovať. Toto je talent? Toto je jeho poslanie? Jeho talent? Bláznovstvo, šialenosť, ktorá musí byť uspokojená, lebo nikdy nedôjde k osobnému uspokojeniu? Keby toto vedel? Nikto ho nepoznal, bol fantóm, prízrak zjavil sa, urobil čo bolo treba a zmizol. Nič po ňom neostávalo, iba ohorok cigarety, preto ho noviny začali prezývať cigaretový zabijak. Bolo to smiešne a keď si to o sebe prvýkrát prečítal, nemohol sa ubrániť smiechu, smial sa a smial sa nekontrolovane. Bolo viac ako isté, že ten redaktor bol pri najmenšom chuj, pri väčšom kokot a pri najväčšom blázon. Ale už vtedy si Kent všimol ako ľudia tak radi všetko pomenúvajú. Preto ho neprekvapilo - že tento skutočne stupídny názov pre jeho majstrovskú prácu, ktorý bol viac ako nežiadúci a urážal ho. Urážal všetky jeho myšlienky a zásady - sa uchytil. Redaktor sa dokonca stal uznávaným. Dokonca mal jedno obdobie chuť si vyhľadať toho redaktora a mihnúť sa nad ním, ako tieň ako tieň supa, ktorý čaká na skonávajúcu korisť, ale keď si to uvedomil zosmutnel, že ho napadlo niečo tak nízke a prízemné a tak nechal o sebe po meste kolovať prívlastok - cigaretový zabijak. Články o ňom boli to najčítanejšie bol senzácia. Nikto. A predsa všetko. Bol legenda, ale bohužiaľ nepochopená, ale tak to u veľkých ľudí býva. Dav ich začne niesť na rukách práve pre to, čo ony sami na sebe neznášajú. Čudné, ale pravdivé. III. Tretí deň po neúspešnom pokuse o atentát si Kent musel nasledujúce postupy dôkladne premyslieť. Toto všetko bolo pre neho nové. Obvykle, bol dávno vo svojej skromnej chate hlboko v horách, nechcel o ničom vedieť. To, čo sa dialo dole ho nezaujímalo bol v horách, tešili ho stromy, šum vetra, nespútaná krása prírody jej sila, ktorá bola ohromná. Sledoval život. Život, ktorý prednedávnom sám odobral. Robil si zásoby, pripravoval svoj domček na zimu, tak ako to robieval jeho starký ešte cez prázdniny, keď bol pri ňom. Spomínal na to miesto, občas ho prepadla slabá chvíľa sa tam ísť po tak dlhej dobe pozrieť. Odkedy zomrel jeho mentor už nechodil na horáreň z normálneho chlapca, by spomienky vybledli ako vybledne farba rokmi zo striech domov, možno u iného, by ich zožrala aj hrdza, ale toto u neho nehrozilo. V jeho mysli sa práve naopak spomienky, myšlienky a minulosť ako hrdza zažrala. Teraz mal čas. Musel vymyslieť, čo s volním časom, tu dole medzi slepím stádom oviec a nekončiacich intríg. Poznal aj toto mesto, do svojich tridsiatich rokov sa tu pokúšal žiť, ale nedokázal to. Pocity nevoľnosti z ľudskej faloše a skryté zákopy, pekne načechrané, aby si si myslel, že ideš po pevnom chodníčku, boli také presvedčivé, že on chtiac-nechtiac musel začať žiť ako v divočine. Pripravený na útok, hoci dovtedy veril v dobro, veril v ľudí, ale sklamal sa, už toľkokrát. Toľkokrát. Že opäť veriť, by bolo infantilnejšie ako si myslieť, že po zjedení jablkového semiačka, vyrastie v tebe celý strom. Toto mu raz povedal jeho brat - neboli v kontakte - vlastne nikto nebol s Kentom v kontakte. Odišiel zo dňa na deň, nedal nikomu o sebe žiadnu správu. Zmizol bez všetkého aj to, že sa dokázal uchytiť bez ničoho, iba s tým, čo mal na sebe a najmä v sebe - lebo iba to je skutočná hodnota ho robilo jedinečným. Neuvedomoval si to. Musel to vtedy tak urobit a ostatné sa vyvŕbilo samo. Hnus, ktorý cítil voči spoločnosti, bol taký silný, že v každom človeku videl intrigána. Možno za to z časti mohla jeho posledná profesia, kde pracoval iba so ženami - videl tie intrigy, nízke podkopy - rozmýšľal, či sú všetky ženy, také povrchné, hlúpe a stále riešiace banality. Zatiaľ, čo v jeho hlave sa útržky myšlienok, často obhorených ako mapy pokladov starých kapitánov, prelínali kolovali a zvíjali. Poletovali ako loptičky v keno desať - jeho mozog bol sklenená hubica, ktorá do seba ťahala vzduch a úplnou náhodou nasávala jednotlivé obrazy, myšlienky, spomienky a všetko v dokonalom chaose. Teda aspoň Kent mal predstavu o dokonalom chaose takúto, ako jeho hlava ako prelínanie sa všetkého a vlastne ničoho určitého v jeho hlave. Ďobajúce, ako mladé kuriatko do škrupiny, tak veľmi túžiace sa narodit, taký silný je život a vtedy bola aj jeho povinnosť odísť. V tomto zhluku úvah sa niekedy nemohol vyhnúť zakopnutiu a pádu, pričom každý jeden pád ho utvrdzoval v tom, aby sa začal aj v tomto prostredí pochybovat ako v horách. Možno mu to pošepkal jeho starký a možno mu to šepkal už odvtedy kedy zomrel, vlastne zabil sa - pri výstupe na jeden skalný výbežok sa pod nim odvalila skala a on padol do rokliny asi stometrovej. Kent poznal to miesto, poznal starkého zvyky a vedel, že v tom celom príbehu, niečo nebolo v poriadku. Neveril, že jeho starký by urobil takú osudovú chybu a už vtedy, začal podozrievať ostatných bradatých horárov z nejakého nekalého činu. Vedel, že skončili prázdniny v horách, ale to ho až tak netrápilo, vedel že skončili jeho rozhovory so starkým v tieni starého orechu za horárňou, kedy pil studenú limonádu, starký niečo hovoril a on sa cítil neohrozený, pripravený na všetko a nič nemohlo otriasť jeho pokojom. A zrazu zo dňa na deň prišiel o všetko, o celé detstvo. Jasne si spomínal na deň pohrebu, na tiché rozhovory horárov a ich tajné pohľady, každý jeden mu podal ruku, ako dospelému a povedal, ako ich to mrzí :,,Bol to najlepší horár, aký sa narodil". Každý zamrmlal túto formulku, ale nikto jej neveril, iba Kent vedel, že to je pravda hoci si ju tí darebáci ani neuvedomujú. Ešte vtedy si zaumienil, že to vyšetrí, že tam pôjde sám, ale nemal ako bol malý, nemal možnosti a rodičia ho nepočúvali, keď kričal ako tam potrebuje ísť. ,,Stále si niečo vymyslíš" bola ich odpoveď. Raz si tajne vypočul ich rozhovor, keď si mysleli, že ich nikto nepočúva, otec tam matke vyčítal ako ho radšej mali cez prázdniny dávať do tábora. ,,Tam by aspoň nebol stále pri zbrani a nevedel s ňou narábať! Nie je normálne, že malé dieťa je v styku so zbraňou". hovoril otec, zatiaľ, čo matka mlčala a ticho svedčila.,, Čo už, on z toho vyrastie. Uvidíš, je malý prídu iné veci, okolnosti, nový ľudia, niekto kto ho opäť začne formovať" povedala matka, tým bol rozhovor uzavretí. Vedel, že ho nikto nikdy nevezme na to miesto, kde sa to údajne stalo. A vedel, že jediný, kto ho skutočne bral ako dospelého a rešpektoval bol práve jeho starký. Dokonca, o tom sa, ale dozvedel až neskôr starký trval na tom, aby keď vyrastie, prebral jeho horáreň. Začal na tom pracovať ešte kým žil, chodil a vybavoval všetky veci. Bol si istý tým, že z Kenta bude správny človek, človek, ktorý sa postará o slabších - on tomu veril, ale trvalo ďalších dvadsať rokov, kým sa tak skutočne stalo a vyplnila sa predpoveď, že on sa raz tak či tak bez ohľadu na to kde ho rodičia budú tlačiť, dostane tam kde ho osud sám doslova kolenačky dovedie. Aj teraz si spomenul na starkého ako ho videl v rakve ticho ležať, naproti všetky jeho spomienkam, kedy starký nikdy nebol ticho. Každú voľnú minútu zaplňoval skúsenosťami, myšlienkami a názormi a malý Kent mal takú neskutočnú chuť začať triasť rakvou a kričať Starký povedz niečo. ,,Starký, povedz niečo" zopakoval to sám pre seba a vrátil sa do prítomnosti do prítomnosti, kde všetko bolo zložité a nič jasné ako rána vysoko v horách a nič sa nevyrovnalo tomu pocitu, ako si vzadu za horárňou v studničke osviežiť tvár. Napiť sa tak studenej vody, že z nej, až tŕpli ruky. Bol čas ísť do mesta, toho mesta špiny a smogu, výkopov, kanálov, kuriev a krvou podliatych oči, do mesta, kde nebezpečenstvo číhalo za každou lampou a svetlo, jediné svetlo, ktorému sa dalo veriť, bolo svetlo tvojich vlastných myšlienok a predsavzatí. Vyšiel von z prenajatého bytu, pozrel sa po chodbe, všetko jedním pohľadom prečítal, ako číta slepec braillovo písmo. Videl všetko. Pospájal si súvislosti a z nejakého dôvodu vedel, že bude musieť zmeniť byt, už to tam začínalo byť nebezpečné. To všetko mu povedal jeden pohľad na chodbe. Preto sa rozhodol ísť si nájsť nový hotel, pokiaľ možno bližšie k policajnej stanici z nejakého dôvodu chcel vedieť, čo sa deje u ringláčov. Nevedel ani prečo, vedel iba, že to je tak správne. Vyšiel do ulice vchodové dvere sa za ním s hrmotom zabuchli, nad mestom vysel čierny opar, veštiaci búrku a ďalšie bezduché telá. Z diaľky bolo počuť hrmot vypúšťajúcej pary a celý ten moment mu pripomenul futuristickú budúcnosť tohto mesta, už teraz zmietajúceho sa v posmrtnom kŕči. Vyhrnul si golier kabáta ku krku a vystúpil do ulice, pričom verne ako pes ho nasledoval iba dym, ktorý tak labužnícky vychutnával.
|