Keď mi psychiater podával zoznam, mala som v hlave iba jedno. Nič mi nepomôže. Som to ja a môj strach žiadnym zásahom nebude väčší, či menší. Teda väčší vlastne áno, ale on sa pravidelne rovnomerne zväčšuje. Čosi ako konštantné zrýchlenie.

Za radu nič nedáš. Povinnému poisteniu sa nevyhneš a toto bola základná zdravotná pomoc.

Že mi nerobí dobre, mne a ďalším schizoidom, veľa anonymných ľudí. Lebo my, schizoidi, anonymitu vnímame inak. Cítime sa byť jej aktívnou súčasťou, cítime, že nás ohrozuje, že nám chce zle a že hodnotí čo my ako kedy a čo. Preto zo seba vysypeme vety, ktoré sa iným zdajú čudné.

„Prepáčte, ja som si tu sadla, lebo potrebujem mať ľavú nohu natiahnutú v uličke,“ vysvetľujem pani, ktorá má v päte, prečo si kde sadám, ale ja ju predsa musím informovať. Čo ak chcela sedieť pred tými dvoma, čo vošli do autobusu spolu s ňou.

Zoznam obsahoval ponuky na zmenu života. Doba pokročila. Pred rokmi sme o takýchto možnostiach ani nesnívali. Zájazd na celý život, alebo aspoň jeho podstatnú časť. Na vidiek, do prírody, do menších aglomerácií. Kdesi medzi menšiu skupinku ľudí, kde anonymita ani nie je možná, pretože pri desiatich ľuďoch nejde uniknúť spolusúčinnosti. Tam moje vety budú pochopené v zmysle, že sú mojou jednou končatinou a nikto sa na onú končatinu nebude pozerať ako na nepatričné šermovanie.

Opatrovateľka detí v jednej rodine v malej dedinke...

Rodičia chodia do práce do mesta. A neviemprečo nenašli nikoho priamo v dedine. Možno si myslia, že z mesta donesiem inovatívny pohľad tak prepotrebný k širšiemu záberu aktivít ich detí. To by sa teda sekli! Toto nie, výchova je ošemetná záležitosť. Neviem, či sa viac bojím, že deti pri mne odmietnu jesť a skočia do miestneho rybníka bez ohľadu na môj zákaz alebo toho, že sa schizoizmus na ne prenesie. Nebolo by spravodlivé vystavovať neviniatka zbytočnému riziku.

Upratovačka do kuchyne v reštaurácii v malebnej oblasti turistickej atrakcie Hory a lezenie po skalách...

Neviem vymyslieť riziko, ktoré by som v takejto pozícii mohla predstavovať a tak sa chytám toho, že mám problémy s chrbticou, lebo sa mi vôbec nepáči čosi také robiť. Atrakcia lezenie po skalách nikoho nehľadala, a priznávam si, i keď vzhľadom na tajné sny, nerada, nemám odbornosť. Upratovačka?! Hej. Dali by mi malý bytík v podkroví. Aspoň tak sa to píše v knihách a spol. Koľko bonusom treba na prekonanie sa robiť niečo, čo nechceme? Možno by stačilo, aby zoznam ďalej nepokračoval.

Pracovník(čka) do areálu pestovania ovocných stromov. Areál zameraný vedecky. Aj s laboratóriom. Projekt EU.  Jedinou podmienkou je doniesť so sebou sadenicu stromu. Z domáceho „chovu“. Lebo práve domáci chov sa ide zachraňovať. Tak toto áno! Krásne sterilné prostredie zanietencov s vedeckým nádychom, príroda, pokoj od anonymných davov. A ešte k tomu ušľachtilý cieľ.

„Toto!“ poklepem na bod v zozname.

„Dobre ste si vybrali,“ psychiater mi podáva papier: „Tu podpíšte. Nástup o týždeň.“

„Týždeň? Nemyslíte, že je to čudná doba. O týždeň.“

„Prečo čudná?“

V mysli mi prebieha bývalý rozhovor s jednou  psychiatričkou, keď som jej celá rozčúlená vysvetľovala, že som rozčúlená, lebo ma popredbehovali ľudia a ona s kamennou tvárou a škrobeným úsmevom nato: „Keď idem k lekárovi, tak viem, že sa to môže stať.“ Nejde o princíp, že prečo by som mala tolerovať predbehovanie iba preto, že je to v norme bežného života, ale o to, ako mi z toho vyplynulo, že nie som celkom psychicky TIPTOP, keď ma to vytáča. Že bežný zdraví človek s tým problém nemá a teda možno zvažuje dávku liekov aj k tomuto môjmu neuváženému a nezrelému prejavu.

Ponuré myšlienky odsúvajú odpoveď a rada by som odsunúť aj moju otázku, ale to už nejde.

„Prečo?“

„Nič, to len tak mi napadlo.“

„Čo vám napadlo?“

„Nič. Nič,“ vrtím hlavou, nech moju otázku máme za sebou. Zavrela som ústa. Nebudem vysvetľovať, že bežne znejúca doba niekam sa dostaviť je deň, tri dni alebo mesiac. Týždeň sa nenosí.

„Štepy máte.“

„Nie. Kolegyňa má. Jej manžel je mičurin.“

„Odvaha vám nechýba.“

„Aká odvaha? Píšu, že doniesť sadenicu.“