♥

Víte, kdo má šarm, pro který má slabost celá planeta?

vibruje ta silueta, někdy s ní cloumá stud, někdy je to parádní koketa

vždycky moje proprieta, riskuje ta, testuje ta testosteron u gurmeta

pirueta, nestůňe ta, pandemii přetrhne pěkně vejpůl odvěká odveta

má pověst zázračných doplňků od skeleta, povlečení ustele ta,

vždycky moje proprieta, legrační gravitační pohon vysvitne až k slunci ghetta

milá sympatická současná pyramida v přání umí charismatická i bez korzeta

sexy pistolnice vybavená lovecká krotitelka půvabně mysticky chutná jako amulet a omeleta

zajdu k Míše ještě blíže do její chýše a mám trému, tiká tam tak tiše v břiše

pak se spolu vzdálíme od klišé, švýcarskou cukrovinkou navodíme přívětivý hříšek

je nádherná její milá sympatická přesila jak na moři při úplňku admirálova flotila

mohu s ní počítat na vlnách funky, které mi zjemnila, aby zábrany na dlouho ztratila

takže mohu dodat: konečně u jedné, kdy nemá šanci mozkovitá šroubovaná absurdita

kam vkročí, je z ní paf každý trochu lepší talent a pak i celková komunita

tahle by mi odpustila, z nároků slevila, že nechci naráz příliš od ní jako Hun Attila

humanisticky můj postřeh trefila, a ještě další rozměr s další prima hláškou obohatila

v naději na zítřky se neukvapila, labyrinty snění budou bez utopie, aby nezabloudila

TROJRUŽA

Čiže si dlho vyberali dary

dve hrdé dcéry kupcove!

A tretia – čo? Tá nechce? Tá mu vari

slovíčko márne nepovie?

„Mne nič. Len, aby zadosť bolo zvyku,

aj to ti nechám na vôlu:

ak zbadáš niekde na šípovom kríku

tri ruže kvitnúť pospolu,

odlom mi ho a dones na pamiatku

ten pekný šípik plodivý.

Jedna ruža mi teba, jedna matku

a jedna sestry oživí.“

„Ak nechceš viac, i takto nech sa stane.“

Pohli sa lode od brehov.

Žiadala málo, ale skromné prianie

je často prianím múdreho.

A mala pravdu. Na zvíchrenej vode,

ťažké a plné tovarov,

sa v náhlej búrke potopili lode.

Ďaleko bolo od darov –

už kupec, chudák, sotva sluby splní.

Veď myslel celkom na iné,

keď bez vlády ho vyhodili vlny

v akejsi cudzej krajine.

„Už nemám nič, už mám len život holý.

No práve za ten vďaka ti.

Ach, čudný kraj. Aké je ticho v poli!

Čudný, hej. Ako zakliaty.

A, pozri, ruže! Kde sa tu len vzali?

Hneď tri na jednom konári.

No, bude darček, čo už aký malý.

A keď sa prvé podarí...“

Nedohovoril. Sotva šípik zlomil,

zablýskalo sa kdesi z hôr,

zo všetkých strán sa rozduneli hromy.

A zrazu zastal pred ním tvor.

Tvor – ani človek, ale ani zviera.

Tvár – ani huba, ani tvár.

Má čosi z vtáka, čosi z netopiera.

Len v očiach taký ludský žiar.

„Ja som tu vládca! Nedovolím, aby

mi kradli ruže v záhrade!

Kto si ty vlastne, že ťa musím zabiť?!“

Zas len bol kupec na rade

o živoť prosiť. A len pravda holá

mohla mu pomôcť z tolkých ziel.

Rozpovedal ju teda, aká bola,

pre koho to tie ruže chcel 

– a vladár zvlúdnel. „Pošleš mi tú dcéru.

Múdry dar chcela. Dobrá je?“

„Či dobrá, pane? Jej oči, na moj veru,

nebeskej rosy kropaje!

No mám ju k tebe poslať miesto seba?

Ňou mám svoj život vykúpiť?!“

„Nehorekuj, je múdra, vie, čo treba.

Pošli ju za mnou! Iď už, iď!“

A bolo tak, že bez jedného slova

prijala jeho trápenie –

išla. A sestry znova, zas a znova

súrili dary stratené.

V batôžku svoje, rozhodla sa prostá.

„A čo na tom, že strašný je?

Pozval ma – teda vlúdne prijme hosťa.

A vlúdnosť všetko zakryje:

mrzkosť tela, čo nemohla byť inou,

i krásy, jednu za druhou.

Tú mrzkosť, ktorá predsa nie je vinou,

tak ako krása nie je zásluhou.“

Akoby mala v sebe dvoje krídel,

šla – nad zemou i po zemi.

Dovtedy hrdý, ešte ju len videl,

zacítil v lahkom mrazení

hlboko v sebe ostrý osteň studu

a začal skrývať svoju tvár.

Dni, ktoré prídu, už mu ťažké budú,

lebo si žiadal ťažký dar.

Hovorieval s ňou iba skrze stenu

a máličko mu bolo dosť.

Nič nechcel od nej, len sa trápil pre ňu.

Nič nechcel, len jej prítomnosť

tam za múrom. Či v tejto hre on strácal,

to vedel zatial iba čas.

Lebo i v nej už, zdá sa, klíčiť začal

ten jeho nástojčivý hlas.

Zachvievali sa misky nemej váhy

pod obidvomi stále viac.

A jeden druhému sa stával drahý

len tušene, no nevediac.

Sú lásky – vzblknu ako meteory.

Je iná, sprvu bezradná:

potichu tečie plynúc, až je v mori –

a nemá brehov, nemá dna.

I táto bola iná ako iné.

To bola láska, ktorá by

tam dolu tichá, hore na hladine

vedela uniesť koráby.

No vladár, chudák, nebol si ňou istý.

Veď vlastnej podoby sa bál.

A v jeho hlase ako v zlatom lístí

jesenný vietor – hvízdal žial.

Ona zas háda: „Čím som mu to vlastne

zavinila tú chvílu bolavú?“

Ach, ludské srdce. Ako ty vieš krásne

postaviť veci na hlavu!

Rozprávali sa múrom rozdelení.

Šli dni, ba týždne po nebi,

čo kreslievali na dve strany steny

uhlíkom z jednej pahreby

tú istú túžbu. Kto však jej dá meno?

Kto stanoví jej pevný tvar?

Ona sa hanbí, pretože je ženou.

On zasa skrýva svoju tvár,

tú, ktorú každý dostal ako osud,

svoje ja, svoju podobu

a chtiac či nechtiac verný tomu lósu,

odnáša si ju do hrobu.

To všetko bolo možno nad ich sily.

No kto im závoj odcloní?

Vie azda človek, kedy sa len mýli

a kedy plní zákony?

Jedného dňa bol omdlel od trápenia.

Ostalo ticho za stenou.

A tak si ho, tým tichom potrafená,

začala hladať splašeno.

A keď ho potom v ružiach objavila,

velmi sa zlakla o neho.

Tak, ako sa vie zlaknúť iba milá,

keď smrť jej berie milého.

Klakla si k nemu a na tej mrzkej tvári

mu našla ústa – ústami.

Čo bolo ďalej? Veď už vieme vari.

Veď sa už roky nad nami

úlavne klenie rozprávka, jej pamäť,

ďaleký-blízky drahý svet.

Tu, pamäť, zameť za sebou, tu zameť

lupienky prvých jarí, liet,

zabudni svadbu, nechaj šťastný koniec!

Čo tu už na ňom záleží?

Tu neznie iba rozprávkový zvoniec,

tu duní zvon. A na veži.

Na chválu lásky, na jej lesk a sýtosť.

Na chválu lásky. Tej, ktorá

vie do nás prísť a vzkriesiť krásnu bytosť

i z netvora.

Sestrička svetlá radosti a daru,

čo jakživ mala síly dosť

do seba prijať ako do jantáru,

zo všednej chvíle odliať skvost,

do svojho tepla, pokoja a jasu

vziať osteň, ktorý omína.

Svieť, rybka v sieti deravého času.

Ten, kto ťa videl, spomína.

Ako mu ide za rôčikom rôčik,

stále viac vďačný životu.

Láske v ňom za tie jej svietelkujúce oči.

Jemu za to, čo bolo tu.

Milan Rúfus – to on je úchvatný vypravěč:

Listami dýcha rastlina,

kto verí, dýcha snením.

A človek vstal a šiel.

Šiel cestou – necestou,

šiel rokom, dňami vydláždeným,

od jaslí do jasiel,

k velebe vecí tvárou padal

bez hlučných modlitieb.

A keď raz stretol koho dávno hľadal,

nad ruky skloniac tváre ovál,

na cestu sadol si

a ako dobrý chlieb

s velikou nádejou si srdce rozlamoval,

hovoriac:

Toto je moje telo,

toto je moja duša,

toto je moja krv.

Prijmite.

PARIS JEDINĚ S MÍŠOU, PROSÍM!

Nač oblíben most přes řeku?

aby člověk měl blíž k člověku

město plné kouzel a lákavých požitků

vůně zahrad, barvy kvítků, vychutnej si přehlídku

fontánky a lavičky, kam spěchaj postavičky?

sportují a běhají, škatulátka hejbají

jógu cvičí, čekají, milý milou potkají

mlčky levitují, ve Versailles velký styl obdivují

tisíc jedna obrázků a potřeb Asterixe

s likérem černých ostružin si přihnou, nabaží se

osvěžení, spokojení vyrážejí spolu ven

růže je královna, Tvá osůbka báječná můj sen