Včera Dorom všetkých pozval na rozlúčku s Odom. Po tak dlhom čase? Nerozlúčili sa s ním dávno, bez Reniéra a pozemšťanov, niekde potichu, v útrobách Oltiraky? Zarazilo ho, čo za pietny akt sa chystá. Možno na pomyslenú rakvu položia tretiu úrodu rastliniek, ktorých semiačka zasadili v čase, keď sa Odovi presekla pupočná šnúra s korábom.

Reniér vošiel do miestnosti prvý. Kvôli výberu. Sadol si do polohovateľného kresla oproti presklenej steny, za ktorou sa nachádzala miniatúrna botanická záhrada. Niečo živé a nefrfľavé.

-      Nevieš prečo tak ... skoro v úvodzovkách? – privítal Chiaru, ktorá ho však stroho odbila slovami „Netuším, kde sa srnky pasú“. Kŕmila ho pozemským žargónom jednej pozemskej lokality. Niečo už stihol pochytiť.

-      Nechápem, prečo mám vysielať správu o našej polohe, keď tam aj tak teraz nikto nie je – vplával dnu daielský kozmonaut.

-      Veď neposielaj – prehodila naň Alenka.

-      Prečo nemám posielať? – otočil sa k nej útočne akože nechápavo. Otázka vyslovená z rovnakých úst, ktorými pred chvíľou pochodovali slová „načo posielať“ nedávala žiaden zmysel, jedine ak v sebe až groteskným spôsobom zaobaľovala vetu „Nemiešaj sa do vážneho rozhovoru s Reniérom“. Reniér sa zodvihol a naprával deku Alenke, nechajúc kozmonauta nech si vedie rozhovor sám so sebou.

Dorom rozdal poháriky, jemne nadvihol ruku: - Na pamiatku!

-      Špeciálna pijatika vyrobená na Oltirake? Na uctenie? -  Reniér aj tak rýpol a aj tak veril, že nedehonestuje pamiatku.

-      Martiny. Zo Zeme.

-      Oni tam tak? – otáča sa k Alenke a Chiare na vysvetlenie.

Tie sa začudovali, Alenka zašomrala – Skôr niečím ostrejším. Silnejším..

-      Neviem. Lepšie som nenašiel. Odo by si dal.

Úcta ma tisíce odtieňov. Neviditeľnú pamiatku netreba chytať, stačí sa jej jemne dotknúť.

Nastalo dlhšie ticho. Chvíľu čakal, či sa niekto nechopí priestoru za účelom vážnej piety, ale Daielčania sa začali baviť o veciach, ktoré Oda nechali Odom a samé bežali ďalej. Napríklad o neposielanej správe do centrálnej zóny. Tak sa zapojil aj on.

-      Koľko skokov nás delí od Daiely?

-      Dva.

-      Od Čiery iba jeden. Pri polámanej lodi ...

-      Nie je polámaná. Iba jemne ťuknutá – skočil mu do reči Dorom – Tak Čiera! Rozumné. Z Čiery budeš zachraňovať Dany ty.

-      O jeden dôvod viac – neskrýval úsmev Reniér.

-      Bez skokov je to k Daiele bližšie.

-      Bez skokov je to dosť ďaleko – v duchu menil prítomných na starenky a starcov čakajúcich na pevnú zem pod nohami: - Jeden skok! Polámaná Oltiraka viac nevydá.

-      Počul si kapitána. Jemne ťuknutá!

-      Nedvíhaj sa! – Reniér chcel odísť, pietny akt zrejme dávno skončil, no Dorom ho tisol do kresla naspäť.

-      To nie je všetko?

-      Sedí sa ti zle?

-      Nie, prečo, ale keď už nie je čo...

-      Seď alebo si ľahni. Budeme tu spolu dlhšie.

-      Dlho?

-      Dlho.

-      Aha. Rozumiem – vedel ako ťažko sa zvláda dlhý let s ťuknutou loďou s masou posádky bojujúcou v hlavách s neusporiadanými myšlienkami. Potrebujú sa prebrodiť skupinovou klaustrofóbiou skôr, než ju oslabení nebudú vedieť zvládnuť.

Napriek Reniérovým výhradám Oltiraka trafila na Daielu a prekonala dva skoky. Po pristáti uviazli v karanténe vysoko v horách, bez civilizácie. Len drevené chatky, prírodný oheň, ryby, ovocie, zelenina a jazierko. Krásne, skoro panenské. Karanténa bola povinná záležitosť. Daielčania nemohli hneď vbehnúť do náručia domova. Pre pozemšťanov to bola medzistanica, kým ich nepohltí, či nevyvrhne nová planéta a Reniérovi sa čas zarezával do tela, zväčšoval vzdialenosť od Dany. Prvé dni preplávali ako v snách. Oltiraka sa k Daiele pritackala pomaly. Počas skackania väčšinou polohladní spali. Rituálom bola napríklad toaleta a pred jedením odriekali akési modlitby, ktoré mali pažravosť, čo by zásoby stihla skántriť za jeden deň, udržať na uzde. Aj rozhovory sa stenčili, obmedzili na heslovité, avšak o to obsažnejšie. Príklad jedného z nich:

-      Ahoj – ozval sa k davu Reniér po piatich dňoch skoro ticha.

-      Ahoj – po piatich minútach mu odpovedal Dorom.

-      Nemohli by ste sa pustiť do záživnejšej debaty? – poprehadzovala sa v kresle Alenka.

Chiara vstala, robila kolá okolo miestnosti. Potom sa pustila do drepov, klík a zase kolá a posledné zobrala činky. Po hodina sa ozvala: - Náhodou, zaujímavý rozhovor.

-      Keď som bola malá... – rozhovorila sa Alenka.

-      Aj ja som bola malá! – zahriakla ju Chiara. Nebude tu počúvať o malých deťoch čo robili a nerobili.

Pohyb v snách sa rozplynul. Oživli. Reniér si naplánoval, že len čo opustia karanténu, zoberie pod ochranné krídla Alenku, aspoň dovtedy, dokedy cesta na Garleo nebude voľná.