Prepletala som sa presklenými tablami už vyše hodiny. Už nazačiatku sa mi zdalo, cesta bude márna, ale čo človek zo zvedavosti, či skôr z očakávania? Alebo nebodaj, zvláštne prostredie, hádam tu je nádej.

Cez table vidieť. Niečo tam je. Dúfam, niekto.

Niekta. Sedela za stolíkom. Už na ňu vidím, delí nás zo päť, šesť kusov. Hlavu som zaryla do zeme. Nesmie v nej skrsnúť podozrenie, že niečo. Tak len tak, očami v zem, a spoza obočia, akejsi ochrany, nevidno ma, niečo na spôsob dieťaťa, keď mu zakryjete oči a poviete „Nie je Riško“ a potom mu oči odkryjete a „Je Riško.“ Bol to kratučký moment „Tu som!“ no našťastie organizmus sa narýchlo zmobilizoval, anténky nebezpečenstva otočili nohy vzad, rýchlo k začiatku, cez všetky table, či sa cesta úniku náhodou neodrezala. Čo ak tam niečo zaklaplo.

Prirátajme tri hodiny. Únava padala do svalov. Naspäť síce koťuhy boli hnané snahou rýchlo opáčiť stav, hádam aj trhli rekord, a možno trochu aj pofilozofovať, ak podozrievame čosi z čohosi, chceme dokázať, že oprávnene. A preto sa treba ponáhľať, lebo čas chytenia dôkazu býva k dispozícii pomerne krátku dobu. Keď bolo overené, nič sa nezaklaplo, oddali sa skutočnému pocitu nevládnosti, tak už len telo kráčalo z nohy na nohu.

Nadvihla obočie. Ale, áno. Bola milá.

„Labyrint,“ takto heslovite. Je tu od toho, teda logicky, musí vedieť, čo naznačujem.

„Prosím?“ nechce vedieť.

„Čo to tu máte za labyrint? Obrovské sklenené bludisko,“ rukami útočím smerom k tablám, taký ten pohyb, akoby som ním všetky table mohla oblapiť. Môže ich byť možno aj státisíce.  

„To nie je bludisko. Iba dekorácia.“

Kto kedy videl dekoráciu okolo kancelárskeho stola, kde sedela, v podobe priesvitných chodbičiek s množstvom zákrut, presne ako v bludisku.

„Dobre, overím.“

Tí z vás, ktorí v tomto momente čas z troch hodín natiahli na niekoľko dní, urobili správne. Ísť tu a naspäť a opäť tu boli štyri hodiny. Presvedčiť sa, a to iba náhodným výberom, že hocikade z tadeto pôjdem, bezpečne sa vrátim, to je o inom. Ale na druhú stranu, času mám dosť.

Kým ja som zisťovala veci, ako sa majú, k stolu prišli dvaja.

„Dobrý deň, neviete, čo to tu je?“ otázka smerovala k onej milej pani za stolíkom.

„Ale áno. Tuším ste chceli ísť nikam.“

„Tu sme nikde?“

„Uhmm.“

„Tak nikde! Poďme! Poobzeráme si to,“ vybrali si, no ako to nazvať, nejaký otvor v dekorácii a išli. Kam, keď boli nikde?

Keď som overila, čo som mala overiť, vrátila som sa k stolu.

„A tu je čo vlastne?“ kus sa hanbím, že na to neviem prísť sama. Už som sa aj prestala ľudí pýtať veci, ktoré neviem. Je ich tak veľa, že to nemá zmysel. Ale nedalo mi.

„Nič. To ste chceli. Nič.“

„Hej, to je pravda, to som chcela. Nič. Jak nič? Dvaja sme tu. A stôl a dekorácia labyrint.“

„Ja som iba vaša konfrontácia s ničím.“

„No to sa ale napolemizujeme. O ničom.“

„No veď áno.“

Vrátili sa tí dvaja, ktorí tu boli predo mnou. Vidím ich prvý krát a hrajú mi do karát: „Nič? A títo dvaja? To sú nič?“

Dvaja sa ani len na mňa nepozreli: „Tak my pôjdeme, rozmysleli sme si to,“ rozlúčkové slová a moja myseľ sa pustila do závistlivých prepojení. Kto sú to, čo sú zač a prečo tak príjemne jednoducho sa bavia s pani, čo bola milá na mňa. Neviedli polemiku, a neviem čo všetko stihli, ale oni čosi vybavili, kým ja visím vo vzduchoprázdne.

„ A za tými doskami,“ myslela som sklenené table, jazyk ma od rozčúlenia nepočúva a vytvára tezaury držiace sa tvaru a opúšťajúce podstatu: „tam niečo je! Videla som. Je tam niečo.“

„Čo tam je?“ konfrontácia sa pýta primilo. Ani sa nedá akože nadviazať na hádku. Skade v sebe berie pokoj? Ani čoby nebola človekom, skôr prírodným výtvorom, ako je les či lúka.

„Nepamätám. Ale je.“

„Nepamätáte, lebo tam nič nie je.“

„Boli tam ľudia a hluk. Bolo tam niečo. Pripomínalo mi to rušné miesta. Stanicu, budovu na spoločenské podujatia, také niečo.“

„Nič tam nie je.“

„To sa mám znova presvedčiť?!“ s nechuťou sa otáčam a vyberám sa na trasu. Asi bude stačiť raz. Tam a naspäť. Uvidím, všimnem si, čo to bolo za dekoráciou. Nepotrebujem opačovať viacero koncov.

„Videli ste niečo?“

„Nerozumiem, a to som sa donútila pozrieť dva konce. Asi som netrafila do tých pred tým. Vtedy tam niečo bolo. Teraz som vyšla von a tam iba obrovská diera. Nič, čo tam bolo predtým. Nič, iba nekonečné modrasté jednoliate nebo. A ticho. Úplné.“

„Hovorila som vám, že je tu nič.“

„Mätiete ma. Ako dlho tu boli tí dvaja, čo som ich videla?“

„Krátko. To bolo rýchle.“

„Aj oni chceli nič?“

„Áno. Som konfrontáciou o ničom.“

„Ale boli rýchlo vybavení?“ pýtam sa a dúfam, ale márne.

„Áno, rýchlo. Už som vám to hovorila,“ nepamätám, kedy to už hovorila.

„Boli lepší, v niečom,“ to si len šomrem popod nos.

„Trochu sa zdržujete prílišným zisťovaním vecí.“

„Ja viem, že nič. A vedeli to tí dvaja? Ako, keď nič nezisťovali dôkladne? Viem, že som prvý krát vnímala hlasy, vravu, ruch, lebo keby vtedy bolo ticho a priepasť, vtedy by to nebolo nič. Vtedy by to bola pasca. A druhý krát tam bolo prázdno a pusto, lebo som niečo hľadala v ničom. Ja to zhruba viem.“

„A?“

„Aj ja to nechcem, tak ako tí dvaja. Len celé je to zvláštne. Chápete ma?

„Áno, chápem,“ bola primilá, nevadilo to. Bolo to milé.