Provozované WEBy:   Totem.cz |  Čítárny |  Český film |  Seaplanet |  Humor/Hry/Flash |  Flash CHAT    Chcete svůj WEB? Napište nám 
Zpět na úvodní stranuISSN 1214-3529
Středa 6.11.
Liběna
Zde se můžeš přihlásit jméno:
heslo:
nové 

 Všechny rubriky 
 Próza
 > Próza
 > Povídky
 > Fejetony
 > Úvahy
 > Pohádky
 > Životní příběhy
 > Cestopisy, reportáže
 
    

   
 
 Napsat do fóra o>
   
  

Ve VAŠEM prostoru redakce Totemu nezodpovídá za obsah jednotlivých příspěvků.
Pomohol som mu na strom
Autor: maxima gali (Občasný) - publikováno 23.7.2013 (21:48:36)

Prehraboval sa v pistáciách, akoby nevedel nájsť tú pravú:  „Kto som? Ten, čo nevie zabúdať. Tak je to presné. Nezabúdač.“

Nadvihla obočie, zaujíma ju to, chce počuť vysvetlenie.

„Nezabúdač. Nič neviem zabudnúť. Je to ako mor. Vyžiera to dušu, nepustí dýchať.“

„Zabúdať,“ pomrvala sa, odpila z vína: „zabúdať. Zabúdať,“ opakovala slová, kým nájde text už poznanej teórie, len sa na ňu rozpamätať: „Sám nezabúda nikto. Na zabúdanie musí byť spriaznená duša, jeho pozitívna energetická hladina. Akýsi katalyzátor, čo nekonečné trvanie spomienky pochová v konečnom čase.“

 


 

Započúval sa do praskania konárikov pod krokmi. Príjemný zvuk. Mäkký a pritom lámajúci. Akiste mäkkosti dopomohol mach, súčasť koberca v ihličnatých lesoch. Už z diaľky počul jeho krik. Nerozumel ani jednému slovu, ale jasne počul provokatéra, nespokojenca, skúšača nervov, rozkekešené malé dieťa. Zrejme chlapec. Chcel ho minúť, najlepšie, ak by ho chlapec vôbec nebol zbadal. Lenže chlapča sa pohybovalo rýchlo a nepredvídateľne a paradoxne, v snahe byť neviditeľný, mu práve vošiel do náruče. Rozhliada sa po rodičoch, päť – šesť ročný človiečik chodí predsa s rodičmi, v krajnom prípade s inými dospelými, ktorých pozná. Nikoho okrem chlapca nebolo vidieť.

„Však nevylezieš na henten vysoký strom?“ vyškiera sa na neho a otázka pláva kdesi vesmírom, ani hlavy ani päty. Zmysel päť, tak si situáciu zhodnotil. Otočil zrak, akože sa ho to netýka. Fafrnok jeden, nech dá pokoj. Nereagovať. Múdre psychologické.

„Nevylezieš?!“ chlapec drzo rýpal ďalej. Horšie však, že jeho myseľ ho podrazila a namiesto psychologického ignorovania, pristihol sa, že rozmýšľa o lezení, o tom, že má na sebe kabát, pod ním oblek, kravatu. V tom sa nedá liezť.

 


 

 „Zamysleli ste sa?“

„Hej. Prepáčte, nie som veľmi galantný. Som skôr samotár. Introvert.“

„Nad čím ste rozmýšľali? Môžete mi to povedať,“ ako čudne sa pýta, aspoň sa domnieval, malo to znieť skôr Ak sa smiem spýtať, nad čím ste rozmýšľali, niečo v tom zmysle, ak ju pustí dnu do svojich úvah a ona sa pýta v zmysle, povedzte mi to smelo, ja vám dovolím ma obťažovať.

„Rozmýšľal som o tom, ako nás vie podraziť vlastná duša.“

„Ak jej to dovolíme.“

„Nie, nie ak jej to dovolíme. Ba naopak. Ak jej to nechceme dovoliť.“

„Musíme jej dovoliť. Prejaviť sa. Inak sme bábky, stále hráme. Je ťažké nehrať. Ťažké nechať dušu prehovoriť.“

„Prečo by sme potom, ak je to na našom dovolení, nechali dušu aby nás zrádzala. Veď to nedáva zmysel.“

„Má a veľký. To je cena slobody. Zrada, plač, ale aj radosť. Bolesť a, ja viem, banálne a takto s vami rozprávam, a láska. No! Banalita.“

Vybral pistáciu, pozeral na ňu ako na perlu.

„Láska? Kdeže tá už. Pýtali ste sa, kto som. Som ten, čo zabil. Nie muchu, nie psa. Zabil som človeka.“

 

 


 

V ten čierny deň, áno, konal slobodne. Miliónkrát konal slobodne. Lenže to nemal v ceste tohto chlapca.

„Ty nevylezieš!“ týmto to všetko nevinne začalo. Rozmýšľal, chce to rozmýšľať ako keď bol malý. Ten chlapec nepotrebuje vidieť žiadneho uja štverajúceho sa na smrek. Ten chlapec tam chce byť sám. Na strome, hore.

Chlapec zvážnel.

„Je to vysoko,“ priblížil sa k stromu krátke telo, natiahnuté ruky, no konáre sú vyššie. Kus povyskočí, naznačuje, ako je to vysoko. Premeral si vzdialenosť prvých vetví, veľkosť chlapca a odhadol, možno to pôjde.

„Poď, nadvihnem ťa,“ stále pozeral po lese, či nevidieť dospelý dozor, no všade bolo ticho. A to je zvláštne. Nespýtal sa chlapca, či je sám. Darmo svoju hlavu vetral, darmo sa k tomuto bodu vracal, nechápal svoje konanie. Chlapec sa hneď chopil činu, pár krát všelijako postúpal po jeho rukách, pleciach, kým našiel správne miesto a zachytil sa toho najhrubšieho dostupného konára. Ešte sa posunul na jeho plecia a odtiaľ sa vyšvihol nohami cez konár. A bol tam.

Teraz tu musí počkať, kým chlapec nezlezie. Čas detí a čas dospelých je niekedy veľmi rozdielny. Ostáva mu veriť, že sa na strome nezdrží pridlho. Opäť sa rozhliada a stále nikoho v lese, okrem nich. Ako sa ten chlapec vôbec sám dostal tak ďaleko z dediny. Predpokladá, musí bývať niekde v blízkej dedine. Pozrel hore, za chlapcom, ale nevidel ho. Zľakol sa. Strom je vysoký, ale hádam dobre vidí konáre dookola. Chlapec na strome nebol.  

 


 

„A?“

„Čo a?“

„A čo teraz? Zabili ste človeka. Čo s tým chcete robiť teraz?“ zvláštne sa pýta. Mala ostať ohúrená, prestrašená, zhnusená, sklamaná.

„Chcete zabudnúť. Musíte nájsť katalyzátora.“

„Na to neexistuje žiaden katalyzátor.“

„Teraz nie. Možno ho raz nájdete.“

Pozrel na ňu a hľadal pochopenie, možno kus súcitu.

 


 

 

Nevedel ako dlho stál pod stromom. Ubehla hodina, odkedy čas začal sledovať. Niekoľko minút mu trvalo zakričať: „Chlapeec! Si taaam?“ Nik sa neozýval. Ticho. Počkal ešte pol hodinu a potom išiel preč. Po pol kilometri mu nedalo a vrátil sa. Naraz počul praskať konáre. Čosi zo stromu spadlo. Chlapec. Prečo si bol ticho? Vírilo mu v hlave. Stále tá istá alibistická myšlienka, prečo si bol ticho? Stále dookola. Vrhol sa k chlapcovi. Hlava sa kymácala, oči vyvrátené, telo dolámané, ako handrová bábika.

„Prečo si sa naozval?“ zareval na mŕtvolu. Schytil telo, búchal do neho. Vstávaj, vstávaj! Nechal chlapca tak a ako v mrákotách sa pobral domov. Zaparkoval auto na dvore, utekal k telefónu. Mobil. Prečo nevolal mobilom? To je... triasol sa... hlúpe. Prečo nevolal mobilom. Asi nechcel. Najskôr asi, určite, nechcel.

„Haló. Služba prvej pomoci? Potrebujem. Ja neviem, už nežije. Kto? Malý chlapec. Nežije. Asi päť rokov. Nežije. Príďte. V lese...“

 


 

„Ako je to dlho?“

„Čo som zabil? Tri roky. Práve ma pustili.“

„Aj ste bol vo väzení?“

„Za zabitie sa zvykne chodiť do väzenia.“

„Nemuseli vám dokázať vinu.“

„Boli tam tie odtlačky.“

 

 


 

„Hovoríte, že ste ho našiel?“

„Našiel som ho.“

„Malý chlapec. Našli ste ho,“ zlostne potočil hlavou: „Robili sme rekonštrukciu. Tu na kamere. Vidíte to? Takto ste nám zopakoval, čo ste robil. Vidíte?“

„No áno. Tak približne, čo si pamätám.“

„No dobre. Ako sa dostala odtlačka chlapcovej topánky na vaše rameno? To ste na tej zemi s ním museli trochu zvláštne hýbať.“

„Máte pravdu,“ už mu bolo všetko jedno: „Pomohol som mu na strom...

 

 



Přidat vlastní poznámku a hodnocení k příspěvku
<jméno   e-mail>

Kontrolní otázka proti SPAMu: Kolik je devět + sedm ? 

  
  Napsat autorovi (Občasný)  
   


Copyright © 1999-2003 WEB2U.cz, Doslovné ani částečně upravené přebírání příspěvků a informací z tohoto serveru není povoleno bez předchozího písemného svolení vydavatele.

Design by Váš WEB

Addictive Zone Orbital Defender Game
free web hit counter