Prišiel nový deň, iný ako tie ostatné. Vedel som že ma čakajú mesiace ktoré rozštiepia osobnosť ako ľadovce zmrznutých pólov a ich vnútro, moje vnútro ostane ľadové. Život ide ďalej a ja s ním. Mesto sa ponorilo do sparnej a mučiacej horúčavy letných dní. Slnko pohltilo všetok vzduch a ľudia sa začali vlhko predierať ulicami. Rozhodol som sa že sa pôjdem okúpať. Voda zmije bodajúce myšlienky do svojich hlbín a ja vymyslím plán. Prešpekulovaný koncept udalostí nasledujúcich týždňov. Zbalil som deku, knihu a veľkú fľašu s vodou. Vkĺzol som znova do plynovej komory, ktorá na moje šťastie neobsahovala žiadne sprchy aj keď umrieť tu bolo viac ako ľahké. Umierali mnohý. Buď vedome alebo nie. Prosto. Potichu a pomaly. Po výhre nad maratónom som víťazne rozvynul plachtu na zem blízko jazera a sám sa uvelebil v jej strede. Život nás piekol vo vlastnej šťave. Prevracal som stránky novej knihy. Pomalšie a pomalšie až som napokon upadol do toľko vytúženého spánku.
Sníval sa mi sen. Sediac na loďke malej no pevnej som chytal ryby. No jazero bolo čierne a jeho okraje nezdravo spenené. Čierne ako dno Mariánskej priekopy. Temné a po stranách pretkané tou podivnou penou. Bola hustá a miestami som mal pocit akoby žila a dýchala. Jej nepatrný dych som cítil omnoho lepšie ako môj vlastný. Sedel som a nahadzoval. Sedel som hodiny a živá pena zväčšovala svoj objem. Približovala sa. Začínal ma opantávať strach. Minútu po minúte bola bližšie. Udica len lenivo vysela z boku lode. Ani ryba, ani ťuk. Jazero bolo mŕtve. Zrazu ma napadlo ako som sa na toto miesto vlastne dostal ? Netušil som. Pena zrazu začala nepriamo útočiť na môj mozog. Pud sebazáchovy. Potreboval som vytiahnuť udicu. Úpenlivo som čakal to čo bude na jej konci. Akoby tá predzvesť života v tomto prekliatom jazere mala eliminovať všetok odpor prúdiaci z jeho vonkajšieho vzhľadu. Ostávali mi už len centimetre. Stále sám ako Jack vo svojej chatke pod Mount Hozomeenom. Udica sa pohla. Na vlasci nad hladinou sa objavila ruka. Za ňou druhá a začali sa ťahať neuveriteľnou rýchlosťou cez vlasec po udici. Videl som dlhé čierne vlasy. Tmavé ako samotná hladina jazera. Postava sa v jednom momente vymrštila z jazera z strhla ma za rameno. „Oliver, Oliver.” V sebeobrane som vystrelil ruky pred seba. „Oliver, preber sa.” Strhol som sa zo spánku. Preľaknute sledujem ruky na mojom rameni, dlhé čierne vlasy. Ceriaci sa chrup plný snehobielych zubov.
„Vždy som vedela že si blázon ale až takýto? Čo si si myslel že som Lochneska?” Uznávam nebola to príšera. Znova som bol Don Quixote a bojoval proti veterným mlynom. Respektíve proti žijúcej, smrtonosnej. Pene. Blázon. „Prepár El asi som zaspal a asi určite sa mi sníval jeden z nevyčerpatelného množstva prekrásnych snov o šťastí a láske.” Dovolím si drahého čitateľa oboznámiť s touto osobou. El bola žena. (viem znie to nečakane) Spoznali sme sa zhruba pred rokom keď som navštívil Paríž a vinou nevyvinutej schopnosti dostatočne uctievať autority. Zväčša tie pohybujúce sa v zelenom, čiernom, prípadne modrom. No a El nakoľko bola očarujúca a výrečná zmazala zo sveta možnosť, že moja tvár sa objavý na titulke nejakého bulvárneho plátku s nadpisom. „Agresívny slovenský turista vyhostený z Francúzska.” Výška 162cm, váha 43kg, vlasy dĺžky 25cm farba havrania čierna, oči zelené, podprsenka veľkosti B. Pracovala ako dizajnérka v jednej reklamnej agentúra. Kreatívna, energická. Bláznivá.
„Si tu sama ?” „Presne tak ako ma vidíš.” A videl som ju naozaj veľmi dobre. Vo farebných plavkách s veľkým medailónom na krku. Vlasy rozpustené, oči ktoré ma skenovali ako rentgen. „A ty? Vyšiel si si na potrebnú porciu relaxu do tohto čarovného kúsku prírody uprostred Bratislavy?” „No ak toto nazývaš prírodou.” Začali sme sa smiať. „Ale máš pravdu potreboval som sa vyvetrať. Pridáš sa teda ku mne?” „O tom nepochybuj. Nepohrdnem príležitosťou stráviť chvíľku s bláznom.” Bláznivá žena s bláznom uprostred absolútne kamennej prírody posiatej elektrickými stĺpmi a prehustenej mužmi s väčším počtom tetovaní ako vlasov na hlave. Idilka. „Tak ako sa máš El, dlho sme sa nevideli. Priateľ rovnaký?” Znova sa usmiala. No len naoko. Človeku ktorý disponoval aspoň minimálnym množstvom chápania reči tela a vedel postrehnúť nepovedané bolo okamžite jasné že nežiari radosťou. Spustila. „Áno, sme spolu. Už ani nepočítam po koľký krát. On, ja a jeho bokovky. Aspoň že už nefetuje. Žije sa nám lepšie.” Ďalší spomedzi šťastne zamilovaných párov. Ona krásna, perspektívna, sebavedomá (navonok), sexi. On stroskotaný, v minulosti charizmatický, priťahujúci ženy svojou zúboženesťou a nespravodlivými ranami osudu (navonok). Ona v mladosti zamilovana, teraz s voperovaným pocitom nemožnosti sa odtrhnúť. Láska sa nerozmnožuje delením. Láska sa rozmnožuje spájaním. A on sa spája rád. Teda je milovník. Ružové okuliare transplanticky pripojené k tvári bez možnosti odtrhnúť či zložiť. Ukážkový príklad z učebnice: Ako zničiť skvostnú ženu (pre pokročilých)
„Som smädný poď sa napiť. Pozývam ťa.” „No dobre že si to ty.”
Dní v práci bolo mnoho. Myšlienok však viac. Potreboval som vypadnúť. Odísť z toho ruchu, vytratiť sa z ticha do úplného pokoja aby som mal možnosť. Príležitosť premýšľať o tom ako nepremýšľať. Z kaluže do blata. Ale sám. To boli moje malé Termopili. Otvoril som dvere na malom penzióne a ubytoval sa v ešte menšej izbe. Rozhodnutý venovať svoj čas svojim mŕtvym priateľom. Dni a noci som trávil v Rusku, hľadal duchovno na cestách po Amerike, tíšil v Los Angeles šialené milenky. A živil svoju vlastnú postavu. Jeronimo, tridsaťjeden rokov, recepčný. Sedel piatu hodinu za pultom. Tri hodiny v noci. Hotel prázdny. V očiach sa odrážala žiara znakov na monitore. V tom ma vyrušil tlkot zvonov na kostolnej veži. Rozhliadol som sa okolo. Bola noc a staré visiace hodiny.. Tri v noci. Mesiac zakrývala temná látka. Letmo presvitala jeho žiara. Nad hlavou svietila posledná lampa a v jej svetle sa mihali tiene nočných motýľov. Tučných, plných slizkého vnútra. Ako veža stíchla jediný zvuk v okolí bolo občasné: Bzzzz. Keď motýľa zoškvarila hučiaca elektrická lampa. Spozoroval som malé osvietené svetlo v podkrový. Evidentne nie som sám kto sa oddáva do rúk noci. Zvuk sa zrazu zmenil. Začalo to vŕzganím postele, pridali sa ženské stony, vzdychanie, krik. Slastná melódia pre rozpálené uši osamoteného pútnika. Ako tá žena môže vyzerať ? A čo jej muž ? Chvíľu som počúval a neúspešne sa menil na nočného voyera. No keď moja misia nevykazovala žiadny úspech a krvavé fľaky spolu s pozostatkami mŕtvych komárov pokrývali 40% mojich nôh rozhodol som sa spať. A spal som dobre.
Nasledujúce dni pokračovali rovnako. Avšak snažil som sa aby proces mojho voyerizmu nabral správny smer. Chcel som zistiť ako vyzerá, vidieť ich, tlačiť oči do kľúčovej dierky. Zo začiatku som len sledoval a snažil sa ich zastihnúť v hotely. Neúspešne. Tento fakt vo mne vzbudzoval čoraz väčšiu zvedavosť. Po troch sedemdesiatichdvoch hodinách som sa rozhodol ukojiť aspoň časť túžob a zistiť informácie cestou dialógu. Predsa poznám Jeronima. Viem ako to chodí. „Dobrý deň prajem slečna, mal by som na Vás otázku.” Oslovil som mladú ryšavú pracovníčku. „Zdravím pane. Ako Vám môžem pomôcť?” Koľká kreativita. Pomyslel som si. „Chcel by som sa spýtať na ten pár na izbe číslo 176. Neviete kedy by som ich mohol stretnúť. Mám pocit, že ich poznám.” Podivne sa na mňa pozrela. „Aký pár máte na mysli? Na čísle 176 býva pani Alongová so synom.” „Ó tak prepáčte asi som si zmýlil izbu.” Odišiel som na prvé poschodie a smeroval priamo k tej izbe. Dvere číslo 176. Nebol to omyl. Keby boal sama chápem to. Vibrátor. Ale so synom? Mladý sexuálny delikvent a pedofilná incestná matka? Videl som rôzne filmy. Žena ktorá opustila svojho manžela a celé dni súložila v motelovej izbe s drevennou bábkou. Muž ktorý si po smrti matky zobral za ženu gumennú pannu. Ľudia sú rôzni a ja nie som konzervatívny.
Den sa zlial do noci. Rozhodol som sa ju stráviť rovnako. Kreativita nie je ani mojou silnou stránkou, priznávam. Sediac na masívnej drevennej stoličke v prítomnosti motýľov počúvať lásku a smrť. Uvedomil som si však, že aj ja som sa na tomto mieste zamiloval. Do zvonov. Každú hodinu ma ich súvislé a zmyselné zvonenie strhlo zo spánku. Chvíľu som ich počúval a v okamihu bolo ticho. V izbe sa svietlo. Posteľ vŕzgala a tiene hrali mileneckú melódiu. Rozhodol som sa ísť. Sebavedomo sa postavil a kráčal hore schodmi rozhodnutý otvoriť. Krok sa zmenil na cval, ten v beh a v jednom momente sa rútilo monštrum stvorené z noci, túžby a pachu spojenia tiel.
„A toto má byť všetko?!” Spýtal sa El. „Každopádne si úchyl. Ale páči sa mi to. ” Usmiala sa. „Samozrejme že to nie je koniec. Koncom niečo končí a nieč oiné by malo začať.” „To povedz sebevrahom. Čo začína po ich konci?” Položila mi táto dáma filozofickú otázku. „Práca pre hrobárov?” Znova sme sa smiali. „Oliver radšj mi povedz kedy to dopíšeš. Zaujíma ma vrchol tvojich sexuálnych túžob.” „Odpoviem ti protiotázkou. Kedy si nájdeš rovného? Upozorňujem myslím rovného nie rovnakého. Muža.” „Nedokážem to.” Bolo mi jej skoro ľúto. „Tak vidíš a ja to dopíšem v najbližších dňoch.” Ešte pár hodín sme sa rozprávali a rozišli sa v dobrej nálade. Písal som.
„Pevným stiskom ruky som stlačil kľučku a vletel do izby. Svetlo lampy, posteľ. Žena na štyroch za ňou energicky prirážajúca postava. Na prvý pohľad vyzeral ak ochlapec. „Čo do boah tu robíte?” Skrýkol a otočil sa na mňa. Lilipután. Sledovala ma ona, lilipután a jeho penis. Komické. Dlhý skoro ako jeho ruka. „Čo tak čumíš?!” Ostal som bez slov. Len som sa usmieval. Žena si zobrala cigaretu. Vyzerali ako pohyblivé postavy v nehybnom obraze. Im to vôbec neprekáža? „Prepáčte len každú noc bolo počuť vaše kvílenie a recepčná mi povedala, že tu bývate so synom. Nedalo mi to.” „Načo platiť plnú sumu? Hovorí Vám niečo pozitívna diskriminácia? Len využívame čo nám Boh nenadelil.” „Ja si myslím že Vám nadelil až dosť.” Táto poznámka ich evidentne pobavila. Začali sa váľať po posteli. Rehotali sa. Prsia, penis, zadok, zadok, nohy… Mesiac v splne, plešatý lilipután veľký za dvoch. „Ste celkom vtipný nechcete ostať a napiť sa s nami?” Povedala ona. Tejto dvojici som nemohol povedať nie. Pomyslel som si ja. A tak som sedel až do konca.
Ráno ma prebudil telefón. „Dobrá deň je tam pán Mope?” „Áno pri telefóne. Kto volá?” V prvom momente som počul len cvaknutie. Šľapol som na mínu, na prechádzke ešte počas svojho sna. Zvuk cvaknutia sa v sekunde transformoval na dunivú informáciu ktorá na ráno určite nepripomína ladné zvuky Mahlerovej siedmej. „Polícia Bratislava.” „Ako Vám môžem pomôcť?” „Našli sme telo, žena. Mala pri sebe list s vašim menom a priezviskom. Musíte prísť na identifikáciu a pár otázok.” Dokončili sme rozhovor. Kto preboha ? Alebo skôr kto pre koho. Pre Boha to určite nebolo. Hlavou mi behali mená a tváre. No bezvýsledne. V pitevni však ležalo meno bez tváre. Meno El. Každá žena chce byť princezná. Keď má šesť prezlečie sa za ňu na maškarnom. Keď má pätnásť na birmovke. V sedemnástich na diskotéke. V dvadsiatich na plese a čaká na svojho princa na bielom koni. El ostal princ na bielom. Bez koňa. A ona sa rozhodla zhodiť biele šaty. „Drahý Oliver. Príbeh ostane bez konca. Bez konca. Na koniec. Chcela som. Ale chcela nesprávne. Snažila sa kočírovať svoj život no opačným smerom. Ideal sa zmenil na I dead. Stretneme sa.” Pozeral som sa na meno bez tváre. Premýšľal nad princezničkami. nad nevinnými láskami Humberta Humberta. V šatôčkach. Lolity. Biele labute. Teraz leží v čiernom. Zhodila perie.
|
