Žil som
život ako každý iný, usporiadaný , oddaný život životu. Platil som dane, volil
som koho bolo treba voliť , chodil do práce. Občan ako každý iný. Presne
si ani nespomínam kde sa to začalo. Je piatok večer a ja sedím s partiou
priateľov v bare. V neveľkom podniku ktorého okná zakrývajú hrubé staré zelené
záclony a svetlo mimo osvieteného baru žiari len z malých lámp ktoré vytvárajú
podivnú intimitu. Ochranu ktorú všetci tak moc potrebujeme. Staré okrúhle stoly
a stoličky ktoré deň čo deň a noc čo noc bojujú s hosťami a snažia sa prežiť.
Niekto z nich. Postarší barman ktorý sa stal už dávno dekoráciou tejto lokácie.
Nevrlý pohľad ako obeť zavádzania automatizácie nalieva, podáva, schováva.
Peniaze, spomienky, príbehy. Oslavujeme odtrhnutie od nášho vysneného sveta
útekom z reality. Je to zvyk, novodobá tradícia vybudovaná spolu so všetkým
okolo. Postavená na dlaniach minimálnej mzdy, čakania na výplatu, hádok,
bitiek, zvratkov a krvi. A tak sedíme za okrúhlym stolom, demokracia a rovnosť.
Partia mužov. Rôzne mená, rôzne zničené tváre. Rôzne nedopísané knihy.
Otvorené, ktoré prešli už toľkými rukami, posteľami. Barom sa vinú tiché
melódie elektronickej hudby prepletenej ako hviezdna noc hlasom speváčky.
Konečne stojíme víťazne na svojom vojnovom poli zoči voči svojim denným nočným
morám.
„Už mám
toho naozaj dosť. Drem ako blázon, doslova sa cítim ako bez duše, ako zviera.
Šesť krát do týždňa dvanásť hodín. Žijem aby som pracoval a pracujem preto aby
som žil.” Boli sme naspäť tam kde každý piatok. Debatný krúžok skupiny
skrachovaných duší. No stále si uvedomujúc svoju bezradnosť a špliechajúc všade
navôkol ejakulát vlastného odporu. Jediné čo nám ostalo bolo zlo v nás a
vedomie o tom, že už dávno nelietame. „Akoby si si ešte nezvykol. Každý z nás
mení prácu častejšie ako ženu. Len život ostáva stále nezmenený. Mňa vyrazili.
Vraj už som nepotrebný. Nazvali to technologické vylepšenie. A tak ma vylepšili
a vymenili za stroj. Modernizácia.” V priestore plnom dymu sa dalo čítať to
nespočetné množstvo nesprávne vypočítaných životov. Kolo pokračovalo, každý
vylieval to svoje až som sa dostal na radu. Konečne. „Ja sa potrebujem dať
liečiť páni. Už mi začína šibať. Prestávam rozoznávať sen a realitu.” „Akoby
existoval radikálny rozdiel” Ozval sa Joe z druhej strany stola. „Myslím to
seriózne. Už druhé voľno sa mi zopakovala tá istá situácia a ja naozaj netuším
či to bol len absurdný výplod mojej fantázie alebo nie. A po pravde ani
neviem čo z týchto dvoch možností je lepšie.” „Prišiel si sem plakať alebo rozprávať
Oliver? Niektorí z nás ešte majú prácu.” „V poriadku. pamätám si že som šiel do
trolejbusu, sadol si na prázdne samostatné miesto a začal čítať knihu. Mohlo
byť zhruba osem hodín ráno. Nevnímal som nič naokolo. V jednom momente som však
začal nejak podvedome registrovať podivný zvuk. Neviem ho presne prirovnať ani
napodobniť. Ako tečúca voda, akoby do niečoho narážala rieka. Niečo ju brzdilo.
To posledné si pamätám. Potom už len tľapkanie po ramene šoféra ktorý ma budil.
Vraj končí.” „A? Stačí deň dva poriadne nespať a je to vysvetlené. Pár hodín si
si zdriemol v troleji.” „Doparoma Frank ten vodič ma budil o jedenástej večer.
V 43jke ktorá ide cez celé mesto, nemá konečnú stanicu. To bolo trinásť hodín.
Vyhodil ma presne pred týmto podnikom. Videl si tu niekedy prechádzať to
číslo?!” Frank sa na mňa pozrel svojimi sklenenými očami. „ Máš pravdu, to
číslo tu nejazdí.” Zrazu sa ozvala rana a obecenstvo stíchlo. Fľaše padli
na zem. Pivo, víno, pálenka a rozbili
sa na drobné črepy. Tiekli ako nepokojná rieka
pomedzi nohy, pomedzi kroky a osudy. A my sme tiekli s nimi.
Ležérne
no s určitou dávkou opileckej noblesy sa potácam ulicami smerom k zastávke
nočného spoja. Sledujem nebo a vidím prvý novembrový sneh. Potichu no husto
padá na zem. Potichu z výšky nič netušiac padá a roztápa sa. Mizne v ničote.
Sadám si plný opojného tepla na zamrznutú lavičku a čakám. Čakám a zatváram
oči, už nesledujem len sa sladko oddávam spánku. Je november, je noc a dovnútra
sa nenápadne vkráda pichľavý mráz. „Hej pane, zobuďte sa. Do rána tu
prechladnete.” Podvedomo otváram oči a sledujem mladíka opretého o stenu
zastávky. „Koľko je prosím ťa hodín?” Zisťujem ako dlho trvala moja nočná
siesta. Hodinky si zásadne neberiem. Čas je moc vzácny nato aby som ho stále
obmedzoval. „Pol štvrtej.” „Ďakujem ti.”
Prichádza
nočný spoj a ja sa veziem tým správnym smerom. Vraj správnym. Hlava mi padá na
prsia no snažím sa nepoddať vlastnej a nočnej otupenosti. Znova prehrávam bitku
so sebou samým a keď niekde v bezsennom spánku začujem znamenie “vystupovať”
bez premýšľania vyskakujem. (Táto reakcia sa znova ukázala ako chybná). Ocitám
sa na podivnom mieste ktoré nepoznám. Hodinové čakanie sa mi javí v tej chvíli
ako hlúposť a keďže sám seba považujem za cestovateľa vydávam sa pešo smerom
neznámym. Cítim sa doma viac ako kdekoľvek inde. Tichá noc a neznáme domy,
ľudia, ulice. Áno tu som doma. Všade a nikde. Tam kde nie sú podstatné osoby
ani veci, ale pocity a myšlienky.
Postupom
času sa mi okolie zdá povedomé a ja prichádzam nato, že zrazu viem kam smerujem.
Mieste kde skladám telo a odkladám dušu na vešiak. Otváram dvere vchodu a
vchádzam do tmavej miestnosti, veziem sa hore. Vyššie a vyššie do miest odkiaľ
človek sleduje človeka. Medzi papierové steny z betónu ktoré prezradia viac
príbehom ako denná tlač. Slepo ale úspešne triafam kľúč do zámky a vchádzam
dnu. Ako tieň sa snažím vyhnúť tieňu a nepozorovane sa uložiť. No úspech nie je
dnes mojím nočným partnerom. „Kde si zasa bol? Tebe už naozaj preskočilo? Vieš
koľko je hodín?” A tu na scénu prichádza voľba na križovatke ciest, zákruta
vľavo. „Prosím ťa, môžeš mi dať pokoj? Nechcem od teba nič, nechci nič odo
mňa.” V tom okamihu som svoj návrh považoval za naozaj fér pre obe strany. Moje
otupené zmysli však nesprávne dešifrovali situáciu a ja som sa musel neobratne
no s tým väčšou rýchlosťou uhýbať predmetom snažiacim sa minimálne poškodiť už
tak dosť poškodenú hlavu. Keďže ostala skoro jediným mojim ozajstným majetkom,
rozhodol som sa vyriešiť všetko zbabelým útekom.
Znova
som doma, znova kráčam v tme. Zrazu však pociťujem neistotu v mojich
nohách, uvedomujem si že moje telo vzlietlo do vzduchu a rúti sa na zem.
Pristávam tvrdo a cítim že sa niečo podo mnou roztrieštilo. Ostali len drobné
črepy. Cítim tiecť rieku pomedzi nohy, pomedzi život a svet okolo.
|