Niet nám pomoci
Ospalé dieťa
Sedelo v poli,
Schúlené,
Do kĺbka vlny.
Kto to je?
Pýtali sa všetci.
Chcel vedieť mesiac,
Slnko,
Ba i kvapky rosy.
Dlhé vlásky mu plálali,
Keď sa ho vietor zval,
Potoky sĺz rinuli,
Keď dážď pokoj nedal.
Sedelo dieťa ďalej,
Asi bolo nemé.
Nie.
Malo ono slova
A myšlienky,
Čo ako nádherné,
Ľahli popolom,
Zostal len chlad
A prázdna diera
Miesto tlejúceho srdca.
Pevnú schránku,
Čo zvedavosť ťahá,
Časom zborí nejaká tá sila!
A tak dozvedeli,
Živly veselé,
Dozvedeli pravdy.
Zaplakalo slnko,
Zaplakal mesiac,
Plakali všetci,
Spôsobom svojským.
Len vietor
Smutne sa pousmial:
„Aj tak ste to vedeli,
poznali pravdu,
len nechceli
porážku uznať,
to mi teda verte.
Že ono pánom,
Kráľom našim stane sa.
A o nás,
Smiešnych tvoroch,
V bájach budú básniť.
Akí sme boli,
Silní a nezlomní.
A budeme sa klaňať,
Malému dietku,
Čo urobí z nás hračky,
Tak plačte,
Veru plačte,teraz,páni.
Čo iné?
Môžme sa brániť?!
Ono vyhrá,
nakoniec všetkých porazí!“
A tam v poli dieťa,
Zdvihlo hlávku krásnu,
Úsmev v tvári žiari,
Pozrelo hore
Pohľadom zvláštnym.
A v jeho očiach spoznali oni,
Že niet im už rady.
A vietor rozvieval,
Ďalej tie vlásky,
Dážď sa rozplakal,
Slnko sa utiahlo.
A spolu ľutovali všetci,
Chvíľočku slabú,
Keď vdýchli život
zradnému ľudstvu
|