Beznos
Svoju babku mám
rád a verím, že ona mňa takisto.
Je už
neskorý večer, cez okenné sklo nás hladí obrovský mesiac a konáre briez zasadených pár metrov pred domom, tancujú neskorý
kankán v divokom v septembrovom vetre.
„Bude pršať,
počuješ?“ zašepoce babka a ja nenáhlivo prikývnem. Vyzerá to tak. Na jeseň
však úplne prirodzené a hlavne u nás, v nehostinných končinách Oravy. Prší
tu skoro neustále.
Aspoň niečo anglické, čo k sa
k nám prihnalo.
„Tak čo,
povieš mi už konečne ten svoj príbeh?“ snažím sa trochu oživiť jej pamäť, raz
darmo, chuderka, má už svoje roky.
Babka sa neisto
usmeje.
Jej suché
ústa a koža v okolí mi pripomínajú skôrnatené, na vzduchu stvrdnuté
cesto. Nemá v nich už zuby, len stále sa živo pohybujúci, ružovkastý
jazyk. V podstate mám starých ľudí rád, človek sa od nich mnohému priučí
a nadobudne nové poznatky.
„Dobre,
posaď sa,“ zaševelila opäť a ja som sa so smutným úsmevom pohniezdil,
keďže som už dlhšiu chvíľku drepel na kraji postele. Zabudol som spomenúť, že
babka ležala zababušená vo svojej obrovitánskej perine, na hlave mala
ozdobenú šatku a ruky prekrížené cez padnuté prsia, akoby sa chcela modliť
čo najdlhšiu večernú modlitbu. Musím
pripomenúť aj to, že zbožňujem babkine príhody, obsahujú toľko zaujímavých a zapamätateľných
vecí. Je ako stará, prachom zapadnutá kniha, ktorú treba iba opatrne otvoriť…
„Tak teda,“
začala rozprávať, „ v jednom starom dome žil chlapec, vlastne nie len on, ale
aj jeho rodičia. Otec, tvrdo pracujúci v továrni na automobilové súčiastky
a matka na poloinvalidnom dôchodku, z dôsledku zranenia
v bývalej práci.“
Babka sa
zhlboka nadýchla.
„Žili si
skromne, ba až poskromne. Vieš, taká rodinka nemá moc peniažkov, a tak s nimi
musel prežívať v jednoduchosti aj ich jediný synak. Bolo to také nezbedné
chlapča, hockedy kadečo vyparatil, a potom chodil s ovisnutými ušami
a svojimi modrými okáľmi prosil o odpustenie. Toho sa mu aj vždy
dostalo. Jeho otec bol mäkký, až priveľmi mäkký, dovolil mu množstvo vecí a
matka išla z toho naskutku zblaznieť. No nič nezmohla. A synak to lišiacky
využíval. Začínal cítiť svoju moc, odbremenila sa, vystrnadila z ťažkých
okov a on si ju obľúbil. Prečo aj nie? Moc je krásna vec,“ babka opäť nabrala
dávku nevyhnutného kyslíka, „jedna záležitosť ho však nekonečne hnevala
a paralyzovala srdce túžiace po honosnejšom živote.
Nedokázal žiť
v chudobe.
Už vtedy
cítil, že je zrodený na veľkolepejšie veci, ako matka a úbohý otec,
ničiaci telo dvanástkami, niekedy aj celodennými smenami. Jeho pomyslený mešec
peňazí bol neustále zaplnený rovnakou, ak nie menšou mierou. Srdilo ho to,
v škole bol neposlušný a vybíjal si svoju negatívnu energiu na
spolužiakoch, ktorí chodievali domov s utŕženými sinkami po tvári. Rodičia
mali svoje problémy, a tieto nové školské, nezvládali. Nemali na to dostatočnú
vôľu, ani čas. Synak začínal byť zúrivý…zabíjal sliepky zavreté v kuríne,
a to nie hocijakým spôsobom. Zavesil ich za zadné nohy, odrezal hlávku
a nechal pozvoľne vykrvácať.
Niekedy s chlipnosťou a skrytou túžbou v černejúcom srdci
ochutnával ich krv. Kedysi bol nezbedník, no čoraz viac sa menil na divoké monštrum.
Ba raz, keď sa vracali s ustarostenou matkou z kostola, zaumienil si,
že sa s ním porozpráva…
Áno s tým, čo ho tak všetci…zúfalí baránkovi
služobníci v chráme, nenávideli. Chcel sa postaviť diablovi zoči-voči a povedať
mu: „Som tu. Tvoj rovnocenný partner, dnes sa konečne stretávame.“
Ale ako?
Tá otázka mu
nedala spávať, čítal si staré knihy v miestnej knižnici a na
internete prezeral všetky mystické stránky. (Babkina úvaha ma zaujala. Pozná
internet? Predtým mi ho nikdy nespomenula.)
Až to raz
našiel. Grimoár na vyvolania pána pekiel. Horúčkovito po ňom siahol, bol to
diamant na ktorý tak túžobne čakal, a bezvýhradne veril, že to, čo je
vnútri zaznamenané, mu pomôže…Placebo efekt v jeho mysli nakoniec fungoval.
Bažil po samotnom vládcovi ohňa, a ten nemohol a ani nemienil váhať.
V hlbokých depresívnych myšlienkach, počas obetovania malej ovečky
z otcovho stáda,“ babka sa zastavila, „mimochodom, vždy veľmi rafinovane
dôkazy ukryl. Každučké zmiznutie
sliepočky, či ovce vyzeralo a napokon i bolo vysvetlené ako útok divokého
zvieraťa. Nikto však nevedel, že lovec je už oveľa, oveľa horší…Pri obetovaní
tej ovce, aby som pokračovala Milanko… a rituálnych slovách, ktoré sa naučil zo
svojej novonadobudnutej knihy, sa mu konečne predstavil.
Raz darmo, viera
a túžba, či už je to viera v dobré, alebo zlé, dokážu divy. Zjavil sa
mu samotný Lucifer, vládca ríše zatratených duší, ale on sa ho nebál.
Prečo aj. Cítil,
že má v sebe mnoho z neho samotného.
„Dobre,
pomôžem ti,“ riekla mu obluda, „ale na znak toho, že teraz výhradne patríš mne,
odhryznem ti nos. Neboj sa, nebude to bolieť, a rýchlo sa to zahojí. Len
aby všetci navôkol vedeli, že si môj.“
Usmial sa
ako úlisná líška a synak takisto. Veď on mu časom prejde cez rozum,
zaumienil si potajme.
A tak
sa dohodli.
Slovo dalo
slovo a na druhý deň sa celkom spotený, ale zato nadmieru vitálny
a silný, zobudil do nového rána…bez
nosu.
Jeho rodičia
nemohli skončiť s otázkami, nadávkami, strachom a zúfalstvom, no on im
neprezradil nič.
Prečo aj?
Nezaujímali
ho. Jeho ego začínalo byť totálne, emancipácia nadobúdala vrchol pomyslenej
nádoby. V škole sa mu starší žiaci posmievali, tí mladší by si to
nedovolili, už poznali jeho kruté spôsoby. Začali ho volať Beznos, a táto
prezývka mu aj prischla. Nemal ju rád. Iritovala ho, a tak začínal byť
agresívnejší. O chvíľku sa ho bála celučičká škola, na čele s riaditeľkou.
Tej sa pri príležitosti zavolania do kabinetu, vyhrážal vraždou. Vraj ju zavesí
za prsia na školskú anténu a namastí rybím tukom. Potom si na nej
pochutnajú hladné krkavce,“ babka stíchla a ja som s hrôzou počúval
ďalej.
„Vyhodili ho. No, to mu samozrejme
neprekážalo, tieto dni mu už pomáhal samotný diabol a všetko v živote
šlo akosi poľahky. To, že odteraz nemal nos, sa pre verejnosť vysvetlilo ako
zákerné štádium rakoviny. Nakoniec zabil
svojich rodičov, áno pekne po jednom ich zavraždil a nechal bez ostychu
zjesť sviniam na hnojisku za humnom. Neskôr…
„Babka,“ prerušil
som ju náhle, „preboha, čo to rozprávaš? Veď to je odporný príbeh. Normálne ťa nespoznávam?“
Babka
preglgala ďalšie slovíčka a lepkavé sliny v ústach bez chrupu.
Narovnala sa.
„Je to
pravda Milanko, prečo by som ti to nemohla povedať, tú príhodu mi povedal dakto
veľmi známy a ja mu bezvýhradne verím. Aj keď mi všetko neupresnil.“
„Ale babi,
prestaň, hádam nebudeš veriť takýmto hlúpym báchorkám?“
„Nechceš to
dopočúvať?
„Čo ja
viem,“ premýšľal som napäto, „na druhej strane to znie zaujímavo. Tak teda počkaj,
donesiem si čosi zajesť. Chceš tiež?“
„Nie
Milanko, nie som hladná.“
Pozeral som na
jej žilnaté a pri každom novulinkom slovku sa vlniace hrdlo a možno
až dnes som si uvedomil, aká je v skutočnosti stará a chatrná žena…
xxx
Teraz stojím
v kuchyni a natieram si obyčajný chlieb ešte obyčajnejším maslom. Mám
chuť na mäso, no babka tu nič také nemá. To maslo je nejaké červenkasté, ale neudivuje
ma to. Zahryznem sa a nechávam sústo voľne skĺznuť dole hltanom. Premýšľam o starej
mame. Čo sa to s ňou dopekla deje? Senilita a veci okolo toho, vedia
narobiť s ľudský telom a hlavne mysľou, (nebudeme si nič nahovárať)…poriadnu
šarapatu. Som z toho smutný, dalo
by sa povedať, že skoro zúfalý.
Čo už, nemienim
to ďalej rozoberať.
Vraciam sa späť
do izby a znovu kradmo pozerám na jej hrdlo. Je otvorené … a úplne dokorán. Skoro
ako ústa nad ním a ešte stále z neho prýšti tmavočervená krv. Vpíja
sa do kvietkovanej periny, vankúša aj bielej plachty.
Krásny kontrast
pre vágnu umelcovu dušu. Nadchýnam sa.
Hm. Musel som
to urobiť…naozaj…
Babka je už
stará, nevie, čo rozpráva. Aj tak by za pár týždňov isto zomrela. Krvavý nôž
opäť obtieram o chlieb s maslom a potom ho opatrne pokladám na
nočný stolík. Krátke puknutie preruší posvätné ticho v izbe. Miloval som,
akým spôsobom dokáže rozprávať príbehy. Mala na to fantastické nadanie, veľmi
nevšedné. No, toto jej niekto musel povedať a ja už asi aj tuším
kto…Vlastne som trošku rozcitlivel, kto by aj nie. Predsa len, viažu ma k babke
mnohé krásne a zapamätateľné spomienky. Slza mi nepotečie, to určite nie,
a takisto sa teraz nemôžem vysmrkať. Ono, bez toho nosu to ide skutočne
ťažko.
Jedno ma
však stále desí.
Naozaj jej
to prezradila ona? Moja dlhoročná láska Barbora? Žeby bola schopná tak podlej a intrigánskej
veci? Veď som ju mal ozajstne rád, obdarúval som ju všemožnými vecami, ktoré mi
na druhej strane dával a s radosťou posúval môj temný pán.
Pozerám von
oknom.
Nebo je
čierne a spoza mrakov stále vykúka ligotavý mesiac. Kiežby zapadol
a už nikdy nevyšiel. Nenávidím svetlo. Je nanič. Len v tme sa rodia
najpozoruhodnejšie a najúžasnejšie veci.
Ešte raz
venujem pohľad mojej drahej starej mame a potom ju dôkladnejšie prikryjem
perinou. Oči má neprizorné a bez života, no také ich mala po celý život. Zabudol
som podotknúť, že je už od narodenia slepá…
A na
dôvažok, priznávam sa.
Celkom
určite ma pred chvíľkou najviac rozbesnelo, že mi opäť niekto spomenul tú
stupídnu prezývku. Beznos. Ako strašne ju nenávidím! Z celej čiernej duše.
No nič…
Beriem do
ruky nôž.
O takomto
čase by mala byť Barbora už dávno doma.
Určite bude celá
bez seba, že ma vidí.
S povznesenou
náladou vykračujem na vetrom ošľahanú a pozametanú ulicu…Usmievam sa
a pohmkávam Barborinu obľúbenú pieseň.
Už je mi
lepšie. Dnes je predsa len skvelý deň na upevňovanie vzťahov.
|