Raz popoludní som
sedela na balkóne, čítala som knihu a pila kávu. Zrazu som počula
z kuchyne dva hlasy: jeden hrubší a jeden tenučký. Po špičkách som
prišla ku kuchynským dverám a vidím, že pyšný zmeták sa posmieva malej
metličke. Tej, ktorú používam iba na to,
aby som zmietla pár omrviniek, čo spadnú zo stola:
–
Neviem, kde si bola, keď prideľovali rúčky, lebo tá tvoja je iba na smiech!
–
Malé metly majú odjakživa malé rúčky, – bráni sa moja metlička a utiahne
sa do kúta.
–
Vieš ty vôbec, ako sa zametajú napríklad také schody?
–
Nie, neviem...ja zmetám len omrvinky u nás v kuchyni...
–
Cha! Omrvinky! Tie dokážem zamiesť ľavou zadnou! Ale také schody! Alebo chodbu!
O tom môžeš ty iba snívať!
–
Ja som spokojná, – povie ticho metla a utiahne sa ešte viac do rohu, aby
si ju nadutý zmeták už konečne prestal všímať.
Rada by som svojej metličke pomohla, ale
montovať sa do rozprávky veľmi nechcem. Ticho odchádzam na balkón dočítať knihu, ale vidím, ako
priletel vetrík, zatvoril mi všetky stránky v knihe a fúkol akési
rozprávkové čary až do mojej kuchyne. Museli to byť čary, lebo krásne voňali
a mali dúhovú farbu. Nuž a to, čo sa začalo diať v mojej
kuchyni, nemá veru páru v rozprávkovom svete. Mojej metličke narástol pes!
V kuchyni zrazu stojí krásny labrador s metličkovým chvostom. Nič mi
nezostávalo, len vstať a ísť vyvenčiť môjho nového metlopsa! Nechávam stáť
pyšný zmeták, ktorý od prekvapenia stratil hlas, v rohu kuchyne
a vyrážam s mojím metlopsom na prechádzku.
Ako sa tak prechádzame na lúke vedľa
sídliska, okom škúlim na svoj balkón. Vidím, ako z neho môj pyšný zmeták
vytŕča hlavu a od zlosti mu až ozelenela rúčka. Ale robím sa že nič a
pozorujem svoju šťastnú metličku. Púšťam ju z vôdzky na slobodu, nech si
pobehá. A pretože je v strelenej rozprávke všetko dovolené, vidím, že
moja metlička sa so psom rozprávajú, akoby to robili každý deň. Zdá sa, že si
rozumejú. Vidím, ako môjho metlopsa pozoruje jeden psíčkar s čivavou.
–
Prečo váš pes šteká na vlastný chvost? – spytuje sa.
Čo
teraz? Predsa mu nemôžem povedať, že práve venčím svoju metlu!
–
Je cvičený, – vymýšľam si.
–
Cvičený? – nedá pokoj psíčkar a pochybovačne kýva hlavou.
A tu
moja metlička pribehne a otočí sa na psíčkara:
–
Jednoducho to tak je! Som cvičený chvost, ktorý sa rozpráva so svojím psom. Čo
je na tom nepochopiteľné? A keď môj pes spí, stojím u nás
v kuchyni a sem-tam zmetiem nejakú tú omrvinku.
Vidím,
ako sa psíčkarovi zväčšujú oči, díva sa na svoju čivavu, potom na môjho
metlopsa, zasa na svoju čivavu a napokon sa plesne rukou po čele:
–
A ja som dal za výcvik svojho Nobiho celý majetok!
Nahnevaný
psíčkar odchádza a moja metlička sa smeje ako blázon:
–
Keď sa jeho čivava volá Nobi, nemal by to byť potom čivav?
Nepoznávam
svoju utiahnutú kuchynskú metlu. Akoby jej narástli krídla a nie pes!
Všetko ju zaujíma. Zbehne dolu k rieke, rozpráva sa s rybami,
s muchami a dokonca počujem, ako sľubuje havranom, že im pozametá
v hniezdach. Chcem ju zavolať späť, ale zrazu si uvedomím, že neviem, ako
svoju metlu mám volať. Veď vyzerá ako pes! No potom sa upokojím: veď je to
predsa moja metlička. Tak prečo ju tak nevolať?
–
Poď sem, Metlička!
Zabralo
to. Metlička prišla až ku mne a poslušne si mi sadla k nohám.
–
Tak toto je ten veľký svet. Aký je krásny, – povedala.
–
Musíme ísť domov. Mám prácu. Ale zajtra sem prídeme zas, – sľubujem Metličke,
pripínam jej vôdzku a vzorne odchádzame domov. Vtom sa zľaknem: a čo,
ak jej zajtra nenarastie žiaden pes?
–
Teda ak ti narastie pes, – rýchlo dodávam.
–
Narastie, už sme sa dohodli, – piští od radosti metlička a to už otvárame
dvere na mojom byte. Metlička ide do kuchyne, pes zmizne a všetko je tak
ako pred hodinou. Aby som pravdu povedala, je a nie je. Zmeták urazene
stojí v kúte a veľavýznamne mlčí.
–
Čo nič nehovoríš? Vyschlo ti v krku? – ozve sa metlička.
–
To sa niekomu vraví, keď mu len tak z ničoho nič narastie pes! – skríkne
zmeták.
–
Sám narástol, – hovorí metlička a ticho sa chichúňa.
Čakala
som, že bude zmetáku hovoriť, ako zajtra pozametá suché listy spod stromov, ale
metlička si zachovala svoju úroveň. Nedokázala byť taká namyslená, ako zmeták.
Odchádzam si sadnúť na balkón, aby som
konečne dočítala knihu a dopila už studenú kávu.
–
Celkom zaujímavý príbeh to bol, – hovorím vetríku, lebo viem, že v celej
rozprávke má prsty práve on. Len zmetáka mi je trošku ľúto, dodávam
a vetrík mi na to povie:
–
Zmetáka? Jemu by musela dorásť najmenej žirafa! A africké čary ešte
neviem...
|