Moja kniha je pesimistická. Nikde ani náznak nádeje na optimizmus. Na obálke je visiaca slučka z lana a jednoduchý názov Jediné východisko. Začala som ju písať na horúcej pláži, kde som pozorovala vysmiatych ľudí, vyhrievajúcich sa na slnku a myslela na koniec sveta. Neviem, či to bolo úpalom, ktorý pretrváva dodnes, ale tak nejako mi došlo, že v prúde nekonečna pred naším narodením a po našej smrti, sme len nepodstatné, dopredu zabudnuté fľaky s hlavami upečenými do červena. Z každého tiekol buď pot, opaľovací krém, voda, alebo mix všetkého a mne pripadalo, že cieľom našich životov je zanechať tu po sebe čo najdlhšiu stopu slizu.

Nič mi nebránilo v tom, aby som svoj odkaz odovzdala svetu, a tak začala vznikať moja „čierna“ kniha. Priamo tam som chytila pero a papier a začala skladať, na moje počudovanie, pomerne súvislé vety. Z mora sa vytackal skuvíňajúci muž poštípaný medúzou a ľahol si vedľa mňa, kde kňučal ďalej. V taške som mala najnovší prípravok presne proti tomuto neduhu, ktorý by mal bolesť úplne eliminovať, ale pomyslela som si, že oproti bolesti, ktorú ešte zažije, oproti bolesti celého sveta je to absolútne nepodstatné. Potichu som si teda len zašomrala:

„Zvykaj si.“.

V deň môjho odchodu domov, kedy sa mi skončila dovolenka plná nudy a zbytočne investovaných peňazí, som mala zapísaný celý zošit. Zmeškala som lietadlo, a tak som na letisku, čakajúc na ďalšie, takmer upadla do apatie. Prebrala ma až správa, že to lietadlo, ktorým som mala letieť, spadlo a zomrelo pri tom všetkých 123 pasažierov. Neobliala ma vlna šťastia, že žijem, ale skôr mrzutý pocit, že to nie je ani prvý, ani posledný pád lietadla. Stáva sa to, aj sa to bude stávať ďalej. Takže vážení pozostalí:

„Zvykajte si.“.

Doma som zapísala ešte ďalšie dva zošity pri blikajúcej žiarovke a teplote 10ºC. Prišla som na to, že zatiahnuté nebo a nižšia teplota mi vyhovuje viac ako pečúce slnko v trópoch. Prečo sa však vždy trepem niekam, kam v podstate ísť nechcem? Z dôvodu NEKRITICKÉHO PREBERANIA NÁZOROV INÝCH. Aj to sa stalo jednou z tém, ktorým som sa venovala vo svojej knihe.

Moju rodinu a domov tvoria mama Televízia a syn Internet. Vidím tam však prevažne iba reklamy, reklamy, reklamy ... A v reklamách sa všetci iba usmievajú a tvária sa šťastne dokonca aj pri vkladaní mydielka do záchodu. Smejú sa, keď jedia sáčkovú polievku a idú sa rozplynúť od blaha, keď čistiaci prostriedok zničí všetky baktérie. Hovoria, že práve ten výrobok, ktorý prezentujú, je ten najlepší na trhu a v podtexte znie, že ak si ho kúpime, budeme takí šťastní aj my. Budeme šťastní, ak si zoberieme pôžičku s 90% úrokom a vyhráme za to práčku. Budeme vysmiati, keď zjeme emulgátormi a umelými farbivami napratané cukríky a budeme sa rozplývať blahom, keď sa napijeme z minerálky, ktorá v podstate nechutí nijako. Všetky tieto ilúzie tvoria môj domov.

Teplo rodinného krbu postupom času vystriedalo teplo klamlivých informácií a falošných dôverností. Odmenou za ich vnímanie je vám neustále pretrvávajúci spotrebiteľský pocit človeka – SPOTREBITEĽA. Čo môže takýto človek robiť? Pozerať reklamy a nakupovať všetko, čo mu príde pod ruku. Ja som tiež jedným z nich, čoho dôkazom je jazva na hlave a otras mozgu po tom, ako sa na mňa už niekoľkokrát vysypala skriňa plná zbytočných harabúrd. Čo by však človek neurobil pre falošný pocit bezpečia a zmysluplnej existencie?! Už niekoľkokrát som si uvedomila, že je to hlúposť, vyhádzala celú skriňu von oknom a trafila pri tom nejakých ľudí. Zabila som ženu, ktorá práve išla na nákup, ale neodsúdili ma pod podmienkou, že budem nakupovať ďalej. Vraj spoločnosť nemôže prísť o ďalšieho človeka SPOTREBITEĽA. Tak som tú skriňu opäť zapratala a vyhádzala niekoľkokrát. Aj o tom som písala vo svojej „čiernej“ knihe. O bludnom kruhu, z ktorého je iba jediné východisko.

Pri tomto „vylievaní sa“ z krívd človeka dnešnej doby mi zabehol cukrík naprataný umelým sladidlom a zomrela som. Našiel ma môj vydavateľ, ktorému som sa neozvala už celých 20 minút, tak sa do bytu vlámal sekerou. Našiel tam moje telo a zápisky, ktoré nechal okamžite prepísať a vydať. Ani ma nestačil pochovať a moja kniha pomohla zvýšiť spoločnosti produkciu samovrahov, prevažne neúspešných, takmer o 100%. Najvyšší súd ju zakázal predávať, prikázal všetky existujúce exempláre zničiť a môjho vydavateľa zabiť. Ohrozoval totiž psychiku ľudí – SPOTREBITEĽOV a rúcal im domčeky z kariet.

V médiách sa teraz okrem reklám občas mihne aj varovanie ministerstva zdravotníctva pred mojou zabijáckou knihou. Čo však politici verejnosti nepovedali je, že sa kniha stále tlačí a fasujú ju vojaci idúci na front, aby sa nebáli smrti, aby im bolo jedno, či zomrú, aby dokázali odstrániť čo najviac SPOTREBITEĽOV znepriateleného štátu, aby sa v tom našom uchoval čo najvyšší počet optimistických ľudí – SPOTREBITEĽOV.