Sedím v aute a pozerám sa na cestu pred seba. Nechcem vidieť dom, o ktorom som ešte pred troma týždňami netušila, že existuje. Moja túžba, aby všetci konečne zavreli huby a vytvoril sa priestor iba pre moje myšlienky, je nereálna a ja o tom viem. Vypínam preto aspoň rádio, v ktorom sa ozývajú správy o počasí a zostávam iba s neutíchajúcimi ozvenami hlasov, ktoré mi hovoria neželané skutočnosti. Chvíľu sa ozývajú, zasekávajú sa v nedopovedaných vetách, striedajú sa piate cez deviate, až kým ich nepreruší moje sebazaprenie a bezhlasý výkrik v hlave: „Už toho bolo dosť!“. Náhle som vystúpila z auta a so žalúdkom stiahnutým na veľkosť orecha pomalými krokmi prešla k vchodovým dverám domu.

Pozerám na fotku dievčaťa, ktoré sa trochu na mňa podobá. Naozaj len trochu, ani sama neviem čím. Možno rysmi tváre, možno tvarom očí ..., akoby sa moja tvár tlačila von odkiaľsi z jej vnútra. Moja sestra, ktorú som nikdy nepoznala. Až po jej smrti mi povedali, že som mala nejakú sestru a otec mal nemanželskú dcéru. Po počiatočnom šoku a hneve na otca, že podviedol mamu, a že mi zatajil sestru, som ho zaplavila výčitkami, prečo mi to povedal práve teraz. Prečo až keď zomrela?! Odpovede som sa nedočkala.

Teraz sedím v jej izbe a s dovolením jej matky (nižšej ženy v strednom veku – čo je pre mňa prekvapením vzhľadom na to, že som čakala bývalú modelku, alebo zachovalú kráľovnú krásy) si prezerám jej fotografie, zoradené od najmenších po najväčšie vo fotoalbumoch, alebo len tak, v sáčkoch. Istý systém v zoraďovaní je aj podľa jej veku – od batoľaťa po jej sedemnásty rok, keď ju pred troma týždňami zrazilo na križovatke auto. Na niektorých sa objavil aj môj otec s prihlúplym úsmevom pri narodeninovej torte, presne takým, aký mával aj pri tých mojich. Keď bola staršia, už sa na nijakých fotkách neobjavoval, vlastne už sa na nich neobjavovala ani žiadna torta. Čím bola staršia, tým viac sme sa na seba podobali. Aj keď sme boli rozdielne typy – ona tmavé vlasy po plecia, ja svetlohnedé vlasy takmer po pás, ona hnedé oči, ja modré ..., ale celková podoba bola zrejmá, korunovaná „otcovským“ znamienkom nad ľavým obočím. Prehrabávam sa fotkami asi z posledného obdobia jej života, kde sa objavuje väčšinou v spoločnosti kamarátok, spolužiačok a spolužiakov a tvári sa buď totálne znudene a znechutene, alebo afektovane nadšene. Ja som mala sedemnásť pred šiestimi rokmi a tvárila som sa podobne. Bola o šesť rokov mladšia, čiže otec musel podvádzať mamu, keď som mala päť. Z toho obdobia si síce veľa nepamätám, ale nemám pocit, že by niečo medzi nimi nebolo v poriadku. Neviem si predstaviť, že chodieval do mesta vzdialeného od toho nášho dve hodiny autom a podvádzal mamu v tomto dome, s touto ženou, ktorá nie je v porovnaní s mamou ani krajšia, ani mladšia. A pritom to nebolo len raz. No vraj sa to skončilo už pred rokmi a otec opäť sekal dobrotu ako vzorný a milujúci manžel a otec. Je toto vôbec možné?! Človek, ktorému absolútne dôverujete a nepochybujete o ňom, odrazu na vás vychŕli priznanie, ktoré naruší vašu predstavu o ňom tak, že sa rozsype ako domček z kariet. A keď všetky tie informácie zaklincuje vetami typu: „Neber si to osobne.“   a „S tebou to nemá nič spoločné.“, tak začnete pochybovať už aj o jeho zdravom rozume. Akože to dofrasa so mnou nemá nič spoločné?! Po svete, dve hodiny autom odo mňa sedemnásť rokov pobehoval človek, ktorý mal 50% mojej DNA. A ja že si to nemám brať osobne! 

Sedím na jej posteli v dome, ktorému som mala ešte pred pol hodinou chuť rozbiť steny a podpáliť ho a vrie vo mne čudná zmes pocitov. Na moje prekvapenie tieto pocity nie sú negatívne, ale dajú sa prirovnať k horúcej kaši zo súcitu, pochopenia, smútku a nenaplnených prianí. Stačí pár sekúnd a všetky vaše plány a sny a osobnosť sú preč. Zostanú po vás len fotografie, ktoré z vašej osobnosti zachytávajú len veľmi malé percento. Ak vôbec niečo. Zmes okamihov s narodeninovými tortami, podivnými gestami a väčšinou usmievavými tvárami. Celý život taký nie je. Zrak mi spadol na stolík pri okne, na ktorom je okrem lampy, učebníc a notebooku, aj farebná krabica s nápisom Hailie – tak sa volala moja sestra. Krabica je v izbe jediná výrazná vec, čo som nepredpokladala, pretože predtým ako som zazvonila pred dverami tohto domu, ani neviem čo som vlastne čakala, ale určite nie pomerne strohú izbu. Najskôr mierne gýčovú izbu teenagerky s plagátmi jej idolov nalepených na stenách. Našla som však jednoduchú posteľ s béžovou prikrývkou, nad ňou drevenú policu s knihami, stolík s otáčavou stoličkou, cd prehrávač, pri ňom stojan s prevažne elektronickou hudbou a zopár plyšákov a drevených figúrok ako pozostatok z detstva. To všetko obkolesovali biele steny, žiadne hýriace farby. Preto pásikavá farebná škatuľa upútala môj zrak ako včelu rozkvitnutý kvet. Fotky som dala naspäť do sáčkov, uložila naspäť na poličku a podišla k stolíku so škatuľou. S nepríjemným pocitom, že otváram Pandorinu skrinku, som načiahla obe ruky a dala dole kartónový poklop. Zopár zápisníkov a niekoľko fotografií. Určite lepší materiál na to, ako sa dozvedieť o človeku viac. Najprv som siahla po fotografiách, ktoré zrejme mali zostať ukryté pred zrakmi iných ľudí. Keď vidím obraz nejakej situácie, niekedy potrebujem viac súvislostí na to, aby som ju definovala. Napríklad fotka tučnej vysmiatej ženy v spodnom prádle s pohárom vína v jednej ruke a cigaretou v druhej, môže znamenať rovnako ako zdokumentovanie návštevy v bodreli, tak aj rodičovský „odväz“ na žúre po dvadsiatich rokoch. No tieto fotky nepotrebovali žiadne ďalšie vysvetlivky. Hailie s nejakým chlapcom, Hailie s cigaretou v ruke a bandou pripitých teenagerov na nejakej párty ..., nič mimoriadne a prekvapivé. Až na ďalšie fotky, ktoré mi takmer vyrazili dych. Bola som na nich ja, zachytená z pomerne veľkej vzdialenosti, inokedy úplne zblízka. Jedna bola robená z ulice a zachytáva ma cez sklo kaviarne, v ktorej som práve pila kávu. Ďalšia na ulici, ďalšia v obchodnom centre, v supermarkete, v galérii ..., dokonca vo výťahu, či v nočnom klube. Musela sa tam dostať na falošný občiansky. Vedela o mne!! Všetci predsa svorne tvrdili, že o mne nevedela, rovnako ako ja o nej. Nejako sa o mne musela dozvedieť a sledovala ma. Ale ako?! Vo vytržení som schmatla zo škatule všetky denníky, začala nimi listovať a čítať útržky myšlienok.

„Jackie 13: Z kaviarne vyšla 16:34 s tou istou tmavovlasou kamarátkou, s ktorou bola cez víkend na párty. Ona neustále pohadzuje vlasmi a rozpráva viac ako Jackie, takmer to vyzerá, že ju nepustí k slovu. Preto má v jej spoločnosti vždy skôr dopitú kávu, džús, či strik. Kávu si dáva najčastejšie a niekedy k nej aj koláč. Pije a počúva, je a počúva ..., pričom jej výraz zodpovedá miernej rezignácii a zmiereniu sa s pozíciou poslucháča.“

Sledovala ma! Písala o mne a Stacy. Čo sa to sakra deje? Je také jednoduché sledovať človeka? Prečo to robila? Možno sa len chcela dozvedieť čo najviac o mne tak, ako teraz ja o nej. Možno to bolo len jej čudné hobby. Možno mojím sledovaním chcela niečo zistiť ... . Možno. Čítam ďalej. Zápis je datovaný takmer pred dvoma rokmi.

„27. jún 2005. Jackie 22: Vyšla zo školy práve vo chvíli, keď som ja prišla. Bolo 15:10. Držala sa za ruku s blonďavým chlapcom, s ktorým sa stretáva už najmenej mesiac. Išli pešo smerom k centru a ja za nimi v odstupe cca 10 metrov. Držali sa za ruky takmer celý čas, až na pár momentov, kedy Jackie lovila niečo z tašky. Bolo to až trápne. Napokon, keď som sa obzrela okolo seba, väčšina ľudí bola vo dvojiciach, zakvačených do seba, akoby nemohli chodiť samostatne. Akoby inak nemohli chodiť vôbec. Od párikov, cez kamarátky, držiace sa pod pazuchy, až po starenky, podopierajúce sa navzájom. Občas mi pripadá, že iba ja si razím cestu sama a na počesť rebélie voči okoliu párikom nikdy neustúpim, ale počkám, kým sa jeden z nich uhne mne. Sledovala som ich po všetkých tých chodníkoch, uliciach, zatáčkach a ani raz sa ani jeden z nich neobzrel. Asi trikrát sa očividne zasmiali a raz sa ju pokúsil chytiť okolo pása, ale taška, zavesená naprieč jej chrbát mu v tom zabránila. Asi po štvrťhodine sa dostali ku kinu, kde zabočili. Kúpili si lístky na denné premietanie Batman Begins a jeden veľký pop-corn. Išla som za nimi a tiež som si kúpila lístok. Pýtala som si ho do posledného radu, aby som mala istotu, že na nich dovidím. Usadili sa do šiesteho radu. V kine bolo málo ľudí, takže som si pokojne mohla sadnúť rovno za nich. Tak blízko som pri nej ešte nebola. Konečne som mohla počuť jej hlas. Bol iný ako môj. Aj keď človek sám seba počuje inak ako ho počujú ostatní. Jej hlas bol však určite vyššie položený a hovorila hlasnejšie ako zvyknem hovoriť ja. Aj tak som však nepočula presne, o čom sa zhovárajú, pretože ich hlasy prerušovali reproduktory. Občas sa pobozkali, občas si zašepkali niečo do ucha, ale väčšinou sa šmátrali v kýbli s pop-cornom a chrúmali ho dostatočne nahlas, aby som to počula aj ja. Nikdy som nechápala, prečo ľudia v kine chrúmu pop-corn. Jednak to ruší ostatných a tiež, ak idem na film, ktorý sa skutočne oplatí vidieť, chcem sa naň predsa sústrediť a nič vtedy jesť nechcem. Zaplatím za lístok 10 dolárov a nejaký kretén mi začne pri uchu chrúmať pop-corn! Jedlo v kine by som zakázala!! Keby to nebola moja sestra, možno by som jej vyliala na hlavu fľašu minerálky, čo som mala so sebou. Raz jej zazvonil telefón. Musela mať vypnuté zvonenie, pretože nič nebolo počuť, ale keďže hovor zdvihla, musela to vidieť. Nepočula som, s kým telefonuje; prvé, čo mi napadlo bolo, že jej možno volá náš otec, avšak podľa tónu a smiechu to pravdepodobne on nebol. Z filmu vnímali asi tak polovicu, rovnako ako ja, pretože boli zaneprázdnení samými sebou, pop-cornom a ja som zas sledovala ich. Z kina sme vyšli pred šiestou, a to som pri vychádzaní stála priamo za ňou. Keby sa obzrela, uvidela by moju tvár. Ktovie, čo by cítila. Nepodobáme sa až tak veľmi, ale nejaká podoba tam je. Keby som nevedela, že je to moja sestra, ani by som si ju nevšimla. Ale ona je možno vnímavejšia a niečo by vycítila. Ktovie. Zatiaľ však nechcem aby ma videla. Tep mi stúpol na maximum a vyšli sme z kina opäť na ulicu. Musela som sa však už vrátiť, lebo mi išiel autobus, a tak som sa pobrala naspäť, zatiaľ čo oni odkráčali opačným smerom.“

Pri týchto riadkoch aj mne poriadne stúpol tep. Bola tak blízko pri mne a ja som si nič nevšimla. Takúto zmes pocitov som ešte nikdy nemala. Výčitky, hnev na seba, hnev na ňu ... . Keby som sa len raz obzrela ... . Možno by som si ju vôbec nevšimla a možno mala pravdu, možno som vnímavejšia ... možno ... . Môžem len hádať. Vyschlo mi v krku ako nikdy predtým a zišla som dole aj s denníkmi, pýtať si vodu od ženy, s ktorou otec podvádzal mamu, a ku ktorej, napodiv, necítim žiadnu nenávisť. Rozhodla som sa, že jej o tom, ako ma Hailie sledovala, nepoviem nič, pretože so slovami ako veľmi sa na ňu podobám, ju prepadol plač. Vypýtala som si denníky na určitý čas s uistením, že ich jej určite vrátim a s odôvodnením, že by som ju cez ne chcela lepšie spoznať. 

Vykráčala som z toho domu smútku so zmiešanými pocitmi, ktoré silneli natoľko, že by som sa najradšej rozplakala tiež. Nie však zo žiaľu, ale z toľkých šokujúcich informácií naraz. Keď som nastúpila do auta, chvíľu som sedela za volantom bez pohnutia a čakala, kedy budem schopná naštartovať a odísť.

„19. júl 2005. Jackie 46: Nechal ju čakať poriadne dlho – A: Prišla priskoro., B: Nestíhal., C: Niečo sa stalo., D: Každý si myslel, že sa majú stretnúť v iný čas.. Každopádne, sedela na tej lavičke takmer polhodinu a jej kyslý výraz nenasvedčoval tomu, že by išlo o omyl. Navyše, žiaden bozk na privítanie, žiadne sondovanie hltana jazykom. Asi už prišla na to, že ju podvádza. A ak nie, tak to tuší.“

Ona to vedela! Vedela, že ma Scott podvádzal pravdepodobne skôr ako ja. Počiatočné rozčarovanie sa u mňa začína meniť na hnev. Keď som išla autom domov, rozmýšľala som o tom, koľko toho o mne vedela. Rozhodla som sa prečítať si denníky postupne, podľa dátumov – od prvého sledovania, až po to posledné, no kým som prišla na to, ktorý denník je prvý, a ktorý posledný, zrak mi skĺzol na útržky myšlienok z rôzneho obdobia. Neviem, čo je horšie - či byť sledovaná sestrou, o ktorej neviem, alebo či to, že vedela, že ma môj vtedajší frajer podvádza a nedala mi to vedieť. Stačilo predsa blbý lístok a vhodiť mi ho do schránky, keď už určite vedela, kde bývam a vzbudilo by to moje podozrenie. V skutočnosti som to vtedy ešte nevedela, aj keď som možno tušila. Povedal mi to sám, asi až o mesiac neskôr. A dovtedy zo mňa robil hlupaňu a ona sa tomu prizerala. Rýchlo som nalistovala pár stránok dozadu.

„8. júl 2005. Rozišli sa o 17:15. Už piatykrát som potom išla za ním a nie za ňou. Opäť sa len o dve ulice ďalej stretol s tou brunetou. Zase mala minisukňu presne na doraz a krikľavožlté pančuchy. Nechápem, čo na nej okrem tých žltých pančúch vidí, ale jeho voľba. Dali si francuzák priamo na ulici, bez obáv, že by ich niekto uvidel. Odfotila som ich. Aj keď neviem na čo, pretože fotku Jackie poslať nechcem. Iba taká malá dokumentácia niečoho, čo mi nepripadá fér. Možno ona ani netuší, že chodí aj s nejakou inou. A možno jej to je jedno, tak ako jemu. Išla som za nimi ešte chvíľu, kým nezapadli niekam za roh. Chcelo sa mi kričať pre ľudskú hlúposť, naivitu, trápny chtíč, ktorý komplikuje ľuďom život. Bola by som aj ja taká naivná? Nie je hlúpa, a aj tak jej, zdá sa, pre pocit spokojnosti stačia dokonalý make-up a natočené vlasy. Akoby jej rozhľadenosť siahala iba po dĺžku nosa a to, čo sa deje bez jej prítomnosti, ju absolútne nezaujímalo. Ale ktovie, možno má dôvod veriť mu. Nepočujem síce, o čom sa rozprávajú a neviem, čo je to vlastne za človeka, ale možno je dostatočne presvedčivý v tom, že ju má naozaj rád. Možno ju aj fakt má rád, čo však nevylučuje to, že ju podvádza s ďalšími dvoma. Aj keď ho nepoznám, odhadla som ho po niekoľkých minútach pozorovania. Je to jeden z tých typov, ktorý vás na rodinných oslavách drží za ruku, a pritom ukradomky flirtuje s vašou sesternicou. Pre mňa priehľadný ako číre jazero, pre ňu nepriehľadný filter, cez ktorý vidí iba to, čo sama chce.“

Spravila dokonca fotku a nedala mi o tom vedieť! Podľa dátumu som to s ním ťahala ešte asi dva mesiace a vôbec som netušila, čo sa deje za mojím chrbtom. Z toho všetkého ma začal bolieť žalúdok a nenávisť ku Scottovi by sa možno dala prirovnať k nenávisti k nej. Čo si vlastne o sebe myslela?! Nemala právo ani na sledovanie, ani na takéto vynášanie súdov. Naozaj som taká blbá, alebo len ona bola taká premúdrelá? Čítala som ďalej.

„... Na čo to vôbec robí? Ide zo vzťahu do vzťahu, akoby sama nebola schopná existovať. Skutočne chce už teraz dlhodobý vzťah, manželstvo, obrúčky, deti, úsmevy a zaradenie sa do takzvaného plnohodnotného života tak, ako nás to učili v škole? Doteraz mám pred očami obrázky rodiny, kde boli otec, mama a väčšinou dve deti – chlapec a dievča, prípadne ešte pes, alebo mačka. Sedeli za stolom v kuchyni pri raňajkách, prípadne stáli pred rodinným domom so stromom v záhrade. A túto idylu nám s úsmevom predostierali učitelia v škole. Pritom jediný, koho poznám, že tak žil, je môj strýko, ktorý však pri tomto zaraďovaní sa medzi plnohodnotných členov spoločnosti robil od rána do večera, aby zarobil čo najviac pre svoju ženu v domácnosti, dve deti a psa, jedného dňa v práci dostal infarkt. Skončil s pumpujúcim strojčekom nacapenom na srdci v rozrezanom hrudníku, s dlhmi na krku, jeho ženu pomerne skoro prestal baviť, rozmaznané deti nie sú schopné sa o neho postarať, takže ako štyridsaťsedemročný prischol mojej mame – svojej sestre, ktorá z toho, že sa o neho stará, nemá nič. Ďalší, kto spĺňa podobnú obrázkovú idylku, aj keď o jej pravosti sa dá pochybovať, je môj otec. Myslím tým jeho rodinu s Jackie, pretože ona netuší nič o tom, že má nemanželské dieťa, a tak môže pokojne zotrvávať v idylickej nevedomosti. Napokon, všetky idyly, normy a pravidlá nevypovedajú nič o stave reálneho sveta. Ukazujú len obraz ideálneho sveta, ktorý dosiahne málokto. Ak vôbec niekto. A napokon, neviem, či túto spoločnosťou diktovanú idylu vo svojom živote vôbec chcem.“

Kto si vôbec myslí, že bola?! Neviem, čo je horšie – či vyrastať v tom, že život nie je ideálny, alebo vyrastať v idylke, ktorá sa po toľkých rokoch rozsype ako dom z piesku. Tým, že zomrela, zomrela aj celá moja ilúzia dokonalosti. Aj keď všetko nebolo dokonalé, z rodinného života, z detstva, z predstavy vzťahu medzi otcom a mamou mi zostali iba tie pekné spomienky. A tie sa jej smrťou premenili v prázdno. Otázne je, či by bolo lepšie, keby nezomrela, a keby otec nikdy nenabral odvahu povedať nám o nej. Život v sladkej nevedomosti, alebo krutá realita? Neviem. Keby sa tak nestalo, nikdy by som sa nedozvedela, že ma sledovala, a že ma chcela naozaj spoznať. To v podstate nechcel žiaden môj frajer, ani kamarátka, dokonca ani rodičia. Vlastne to predtým skutočne nechcel ešte nik. A tak znova chytám do rúk denník s nádejou, že sa niečo dozviem nielen o nej, ale možno aj o sebe.