Keď sa pohádajú topánky, nie je to nič výnimočné: raz sa
urazí pravá, raz ľavá. Raz sa hnevá moja čierna topánka, raz hnedá. Potom pár
dní hundre moja teniska a pár dní moja teplá papuča. Podelia si víťazstvá a
prehry pekne po kamarátsky. Keď sa mi však na nohe začnú hádať prsty, mám v
topánke poriadne dusno. Palec, malíček a prostredník škriepky nevyvolávajú.
Palec preto, lebo je najväčší a najmocnejší. Má prirodzenú autoritu,
nepotrebuje škriepky na to, aby si ho každý všimol. Malíček čuší zas preto,
lebo je zo všetkých prstov najmenší a netrúfne si ani pípnuť. Prostredník by
niekedy aj nejakú tú škriepku vyvolal, no to by sa musel pridať k palcu, aby
bol úspešný. Ale palec mlčí.
– Pekná spravodlivosť! – to začína každé ráno mrmlať prst
medzi prostredníkom a malíčkom.
– My prsty na nohe sme obyčajní chudáci! Normálne sa nám
krivdí! Keby ste videli môjho bratanca na ruke napríklad! Ten sa má! Vždy je
samý prsteň. Čo som ja od neho horší?
– Upokoj sa! Na tebe by prsteň vôbec nebolo vidno – ozvala
sa zrazu moja noha.
– Okrem toho máš tučnú hlavu a tenký krk. Som zvedavá, ako
by si ten prsteň na seba vôbec dostal!
– To všetko preto, lebo nemám meno! Keby som sa aj ja volal
prsteník, určite by mi narástla menšia hlava!
– Pozri sa, ty malý, – ozvala sa opäť noha pokojným hlasom,
– traja z vás mená majú: palec, prostredník a malíček. Ak dobre rátam, je to väčšina. A búria sa? Sú
ticho. Ja som tiež spokojná. Napokon - aj tak vás, prsty, v topánke nevidno.
– Aj keď nás nevidno, mená by sme mali mať, – ozval sa prst
medzi palcom a prostredníkom.
– Čo nepovieš? – zasmiala sa noha.
– Môj bratanec na ruke sa volá ukazovák! Stavím sa, že môže
na hocičo ukazovať, lebo sa tak volá. Som zvedavý, na čo môžem ukazovať ja...
Celý deň v tme. Nevidím ničového nič! – skríkol rozčúlený prst, až sa zapotil.
– Kvôli tvojmu ukazovaniu nebudem hádam chodiť v sandáloch
alebo šľapkách! Vonku je chladno, – urazila sa noha.
Ostatné prsty
čušali. Veď nech si noha poradí. Im je zatiaľ dobre. Dlho však nebolo, lebo oba
nespokojné prsty nedali a nedali pokoj.
Napokon to moja noha vzdala:
– Dobre teda! Počúvaj ty, druhý najmenší! Keď tak veľmi
chceš, natianem na teba prsteň. Aby si sa vyrovnal svojmu bratancovi na ruke,
vieš? A kvôli tebe, ty druhý najväčší, si obujem sandál. Aby si mohol sledovať
okolie a všetkým nám ukazovať čo a ako. Tak!
A moja noha si naozaj natiahla na predposledný prst prsteň
a kvôli druhému prstu si obula sandál.
Moje prsty boli
spočiatku náramne spokojné. Okolo obeda sa však začali mrviť a večera sa
nemohli už vôbec dočkať. Štvrtý prst mal od prsteňa odretý celý krk a druhému prstu
cez dierku v sandáli tak tiahlo na kríže, že sa rozkýchal a nakazil mi celú
nohu!
A tak sa stalo,
že som prechladnutú nohu strčila do lavóra s horúcou vodou. Prsty v tom teple
čušali, ani sa nehýbali. Moja nahnevaná noha sa vtedy zaprisahala, že mená
prstom nevymyslí a nevymyslí. Dosiaľ ich nemajú.
|