Zázračný nos
Vyzeral ako
guľatá reďkovka. Visel na gumičke a čakal. Kedysi ho nosil starý klaun Puf a
zabával ním deti. Dnes však klauna niet a nos len čaká. Už sa aj vykotúľal z
cirkusovej šatne von, aby bol bližšie k životu. Raz doň kopol akýsi chlapec,
potom doň zahryzol pes, až sa nos nakoniec prikotúľal k školskej bráne.
- Aha, nos!
Taký nosieval starý klaun Puf, keď som bol ešte malý, - zohol sa raz k nosu
starý učiteľ matematiky, ktorého sa báli nielen všetci žiaci školy, ale aj
školníkov pes Raf. Učiteľ matematiky zobral červený nos a až mu tak rukou
mykalo, čo si ho chcel nasadiť. Rýchlo sa poobzeral okolo seba, či je čistý
vzduch. Bol. Nasadil si nos - a div-divúci: starý učiteľ bol zrazu malým
chlapcom. Sedel v školskej lavici a učiteľ ho práve ťahal za ucho.
- Nikto v
mojej triede nebude vyrušovať, aby si vedel! - kričal učiteľ a len ťahal
nešťastné ucho a ťahal.
Starý
učiteľ matematiky si rýchlo zložil červený nos a poškriabal sa na ľavom uchu.
Bola to vtedy nespravodlivosť, nevyrušoval som ja, ale Tóno Múčka, ukrivdene si
pomyslel a opatrne položil nos nazad k školskej bráne.
- Aký
smiešny nos! - pristavil sa pri nose Maťo Hruška, postrach všetkých učiteľov,
aj školníkovho psa Rafa. Nasadil si nos a zostal ako obarený: on, Maťo Hruška,
bol zrazu učiteľom a vysvetľoval násobenie zlomkov. Žiaci ho však nepočúvali,
hádzali po sebe gulôčky z plastelíny, jedli a niektorí mali na ušiach slúchadlá
a tvárili sa veselo.
Ako dobre,
že je to iba sen, pomyslel si Maťo Hruška a zložil si nos. Veď ja to násobenie
zlomkov vôbec neviem! Zavesil nos na bránu školy a utekal do triedy.
V ten deň bol
učiteľ matematiky ako vymenený: vôbec neskúšal a všetkým lenivcom vysvetlil
násobenie zlomkov ešte raz. Maťo Hruška zas pozorne počúval, až sa začalo v
triede šepkať, že je asi chorý.
Keď sa
skončilo vyučovanie, starý učiteľ matematiky a Maťo Hruška sa nenápadne
obšmietali okolo školskej brány, ale nosa tam nebolo. Možno sa pobral za svojím klaunom a možno ho našiel
školníkov Raf. Veď aj psi môžu snívať, či nie?
|