„Si divná ako tvoje topánky. A si taká neprispôsobivá. A nepotrebná. Vždy keď ťa zháňam, túlaš sa s tým tulákom, ktorému ani nechcem vedieť prísť na meno. Máš tučné stehná a škaredé pery. Máš na nose znamienko. Matka vždy vravievala, že si čarodejnica! Kedy si už konečne zarobíš a dáš si to blbé znamienko vyoperovať? A kedy mi konečne niečo kúpiš? Nikdy som od teba na narodeniny nič nedostal. Ako je to možné? Ja ti vždy niečo dám. Matka vravievala, že z teba nič dobré nevyrastie...“
     Nezvládala ho počúvať.
     Začul tresnutie dverami.
     „Vráť sa!“ zreval.
     Vrátila sa so sekáčikom v ruke. Rozporcovala ho a urobila z neho guľáš. Potom zavolala Milanovi, Evinovi, Eve a Evanovi, že pre nich ukuchtila večeru na ktorú sa nezabúda. A nech donesú víno.
     Sadla si do kresla a čakala.
     Návšteva prišla o nejaký čas a poslušne si sadla za stôl. Nikto nevydal ani hlásku. Len Eva si vypiskovala vo Fis dur.
     „Dnes,“ začala Dcéra „dnes je veľký deň. Dnes som konečne zobrala odvahu a zabila som svojho fotra.“     
     Osadenstvo jej zatlieskalo.
     „Urobila som z neho guľáš a fašírky!“
     Potlesk. Znovu.
     „A vy máte tú česť, že ich budete jesť!“
     Všetci sa pustili do jedla a jedli až ich sánky boleli.

     Ďulo bol detektív – dieťa – amatér. Chodil po dvore a čmuchal. Niečo cítil. Niečo, čo výchádzalo z bytu dievčaťa, ktorej otec sa k nej správal zle. Odkráčal z dvora. Kráčal k jej dverám.
     Ďula nemal nikto nikdy rád. Nikto sa s ním nikdy nechcel hrať. Deti si o ňom hovorili, že je divný. Ich rodičia si o ňom hovorili, že je divný. Aj jeho rodičia si o ňom hovorili, že je divný. A čo je horšie, hovorili to aj jemu.
     „Si taký divný, Ďulo.“
     „Vážne si divný...“
     „Si nenormálny...“
     Keď sa Ďulo opýtal, prečo je nenormálny, matka mu odpovedala.
     „Narodil si sa ako jedenásťročný. To je nenormálne. Preto si nenormálny.“
     Keď sa jej opýtal, že či náhodou nie je nenormálna ona, keďže sa narodil jej, neodpovedala. Radšej sa rozrevala a utekala za Ďulovým otcom, ktorý sa nerozreval, ale chytil Ďula zozadu za krk a stískal ho až kým sa Ďulo nerozreval. A Ďulo sa obvykle rozreval.

     Stál pred dverami Dcéry. Zaklopal. Otvorila.
     „Čo?“
     „Ty si zabila otca a teraz ho spolu so svojimi kamarátmi ješ!“
     „Hej? No a?“
     „No a toto: najprv by som sa rád najedol s vami, potom by som chcel, aby si zabila aj moju mamku a dala ju zjesť môjmu otcovi.“
     „Dobre. Poď dnu.“

     Ďulova matka sa nervózne prechádzala po byte. Ďulo jej robil ťažkosti. Myslela na najjednoduchší spôsob, ako sa ho zbaviť. Nie je predsa normálne, aby sa chlapec narodil jedenásťročný. V spolku kresťanských úchylov sa na ňu pozerajú ako na diabla. Dokonca sa k nej dostali reči od Evanjelity, že ju vraj plánujú vylúčiť. Už ani kňaz Dodetí s ňou nechce spať.    Radšej ho dáva do detí...
     Zazvonil telefón. Zodvihla.
     „Ehm. Hovorím s pani Ďulovou matkou? Tu je kňaz Dodetí.“
     Stislo jej srdce, ale dokázala zo seba niečo dostať.
     „Gjdôlgkjô.“
     „Spoznávam váš hlas. Nie je potrebné hovoriť viac. Bol by som rád, keby ste ku mne doniesli Ďula. Najlepšie ihneď. Bude to možné? Ak áno, tak vydajte zvuk, ak nie, ostaňte ticho.“
     Vydala zvuk.
     „Okej. Som v kokotstole. Budem vás tu čakať.“

     Dodetí zložil a kľakol si pod kríž.
     „Ach Ježur, ty najväčší z naväčších! Poraď, čo mám robiť? Zmietam sa v túžbach! Zhrešil som a stále hreším, ale keď tie deti sú neodolateľné a moje libido nechce počúvať môj um! Čo mám urobiť aby som sa vyhol plameňom pekelným?“
     Ticho. Ako vždy. Vstal a vyliezol na kríž. Zmenil hlas, povedal ‚všetko ti je odpustené‘, a rýchlo zliezol na miesto, na ktorom sa modlil.
     „Ó, ďakujem ti pane!“
     Zobral si zo šuflíka v stole za krížom pornočasopis gaymag a šiel na WC.

     U Dcéry sa zatiaľ jedlo. Nikto nič nehovoril. Každý jedol. Potom každý pil. Potom sa každý oprel. Prehovoril Ďulo.
     „Poďme už zabiť moju mamku.“
     „Vyčkaj Ďulo. Mám taký zvláštny pocit,“ povedala dcéra a začula zvonček.
     Vstala a šla otvoriť.

     Ďulova matka nervózne prešľapovala z nohy na nohu.
     Nech už tá blbá suka otvorí...
     Tá blbá suka otvorila a tvárila sa mimoriadne šťastne.
     „Viem, že je tu. Dajte mi ho!“
     Ďulova mama vletela dovnútra a schmatla Ďula.
     „Čo mu robíte pani?“
     „Som jeho matka. Môžem mu robiť, čo chcem!“ Na dôkaz toho ho bleskurýchle knokautovala a následne oživila.
     Osadenstvo sa len pozeralo.

     Ďulo sa prebral. V hlave mu dunelo. Matka mu stláčala hrudník a dávala mu pusy. Postavil sa mu a hanbil sa za to. Potom ho matka obliekla a ťahala ho von. Ďulo si už začínal myslieť, že to dopadne hrozne, keď tlak na jeho ruku ustal a on zbadal z matkinej hlavy trčať sekáčik na ľad. Ďulova matka sa zvalila na zem. Trochu chrčala. Z nosa a z úst jej vytiekli pramienky krvi. Potom dochrčala a Ďulo si vydýchol. Dcéra zatiaľ vyčistila mlynček.

     Chvíľu im trvalo, kým oddelili svaly od kosti, ale nakoniec sa im to podarilo. Niečo sa pomlelo, niečo sa povyprážalo, z kostí sa urobila polievka. Ďulo sa tešil. Keď sa ocko vráti, bude mať obed, aký ešte nezažil.

     Ďulov otec sa vracal z práce vždy tým istým autobusom a vždy sedel na tom istom mieste. Dnes mu to však nevyšlo. Na jeho mieste sedela nejaká otrasná stará ženská s otrasnými okuliarmi. Nenávidel ju už keď ju zbadal.
Prišiel k nej a odkašľal si.

     Pani Madža bola matka kňaza Dodetí. Každý deň chodila do kokotstola na opačný koniec mesta. Nemala rada omše svojho syna, to preto. Vždy chodila na tom istom autobuse a sedávala na tom istom mieste. Okrem dneška. Dnes zmeškala autobus, pretože kňaz Narvihotam mal úžasnú reč o živote po smrti. Po ceste na zastávku sa nad jeho rečou zamýšľala a nevšímala si čas. Všimla si ho, až keď jej pred nosom ušiel autobus. Musela teda počkať na ďalší.

     Ďulov otec si znovu odkašľal. Pani Mandža sa naňho nechápavo pozrela.
     „Potrebujete niečo?“ opýtala sa.
     „Mám v kapse nôž. Vnikne do vás ako do masla, ak mi neuvoľníte sedadlo.“

     Pani Mandža neverila vlastným ušiam. Nejaký zasran jej tu chcel niečo vravieť. Postavila sa a povedala mu ‚nech sa páči‘.
     Muž si sadol.
     Keď sa dostali na miesto, na ktorom Pani Mandža vystupovala, vypichla mu ľavé oko a ušla.

     Urobili lazane. Ďulo bol z toho celý natešený. Bude to dokonalý obed, pre dokonalého idiota! Poďakoval Dcére a pobral sa domov. Doma si sadol ku stolu a čakal na otca.

     Ďulov otec sa trepal hore schodmi. Na jednom oku mal pásku ako pirát. Druhé mal v poriadku, ak nepočítame extrémne zúženú zreničku. Dotrepal sa k dverám, odomkol, a vletel dovnútra. Skoro sa rozplakal, keď zbadal, čo zbadal.
     Krásne prestretý stôl a na ňom jeho obľúbené lazane. Ďulo sa postavil pred otca a povedal, že všetko pripravil sám, že mama je nevie kde a že je rád, že sa otec teší.
     „Dobre, dobre,“ zamumľal Ďulov otec, sadol si a chystal sa pustiť do lazaní, keď zazvonil telefón.

     Dodetí stál so slúchadlom pri uchu a čakal, kedy to niekto zodvihne. Zodvihol to Ďulov otec.
     „Kto tam?“
     „Tu je Dodetí, zdravím. Mohol by som hovoriť so pani Ďulovovou matkou?“
     „Nie je tu. Čo potrebujete? Ja to urobím miesto nej, veď viete, že sme veriaca rodina...“
     „No... volal som jej už skôr. Chcel som aby sem doniesla Ďula, chcem ho totiž ... ehm... chcem mu prehovoriť do duše.  Chcem, aby vedel, ktorá viera je tá správna a prečo. Veď viete, narodil sa taký divný... Ježurovi sa to nemusí páčiť, a ak ho nebude uctievať, môže sa hnevať...“
     „Jasné, jasné, rozumiem, hneď ho k vám priveziem!“
     Zložil.

     „Poď Ďulo! Nemáme na nič čas. Musíme ísť rýchlo do kokotstola!“
     „Ale oci!!! Ty to ani neochutnáš?“
     „Nie je čas! Poď!“

     Zatiaľ čo dcéru prášil odzadu raz Milan a raz Evžen, pozerala sa von oknom. Videla, ako Ďulov otec ťahá Ďula do auta a niekam ho vezie. Vytušila v tom niečo zlé.
     „Prestaňte!“ zrevala a oni prestali. „Ešte budete šukať! To vám garantujem.“
     Obliekla si nohavičky a nohavice a vyšla z bytu. Všetci ju nasledovali.

     Pani Mandža sa pomaličky prechádzala. Šla do kokotstola za synom, ale neponáhľala sa. Vychutnávala si jarný vánok a pocit výťazstva nad nezdvorilosťou muža. Myslela na to, že je konečne jar, že zima bola krutá, dlhá, ale skončila. Myslela na život po smrti. Kňaz Narvihotam to na omši vysvetľoval. Po smrti nás čaká svet v ktorom budeme nesmrteľní a všetci ostatný budú smrteľní. Tým pádom bude každý vládnuť a robiť si čo chce. Znásilňovať, zabíjať, týrať a tak ďalej. Mandži to vykúzlilo úsmev na perách. Ten sa jej tam ešte ani nestihol udomácniť a už ho vystriedal úškľabok, keď zbadala, že sa na ňu rúti auto.

     Ďulov otec bol plný nervov. Keď zbadal ako si tá suka, ktorá ho pripravila o oko, kľudne vykračuje, nedokázal sa ovládať a musel ju nabrať. Jej hlava sa zaryla do čelného skla a ostala tam. Ďulo to všetko so záujmom pozoroval.

     Dcéra, spolu s ostatnými, čakala vedľa dodávky pred kostolom. Poznala skratku a akosi tušila, že kroky Ďulovho fotra vedú sem. Zbadala, že sa k nim blíži auto so ženou zapichnutou v čelnom skle a vedela, že sú to oni. Auto zastavilo a ženskú to odhodilo rovno pred dvere kokotstola. Dvere sa otvorili.

     „Mamááááááááááá!!!“ zreval Dodetí a zvalil sa na kolená.
     „Mamááááááááááááááá!?!! Prekliaty buď, ty čos to urobil!“ Chytil sa za hlavu a reval. Dcéra k nemu pribehla, schytila ho za krk a odtiahla ho do kokotstola. Zbytok partie odtiahol Pani Mandžu.

     Ďulov otec vyletel z auta ako zmyslovzbavený.
     „Čo robíte?! Nechajte ich tam!“ reval, ale neskoro. Dvere kokotstola sa zatvorili. Rozbehol sa a vletel do nich.

     Ďulo si odopol bezpečnostný pás a vystúpil z auta. Bolo prekrásne, jarné počasie. Stromy kvitli. Pomaličky kráčal ku kokotstolu. Pred kokotstolom sa na chvíľu zastavil a poobzeral si krvavé fľaky na chodníku. Zopár ľudí ho obišlo. Nik si nič a nikoho nevšímal.
Otvoril dvere a vošiel dovnútra.
     Každý si to rozdával s Dcérou. Ďulo tomu nechcel uveriť. Robili jej to odzadu. Do zadku. Ďulo sa jej zahľadel do očí a zbadal v nich utrpenie. Neužívala si to. Vôbec si to neužívala. Zahľadel sa do nich ešte hlbšie a uvidel v nich pravdu. Vedel, čo sa stalo, kým si vychutnával jarne.

     Dcéra a jej partia sa práve chystali znásilniť Dodetího, pretože vedeli, že Dodetí mal v pláne znásilniť Ďula. Už už mal Dodetí v zadku kríž, keď do kostola vletel Ďulov otec. Hýbal sa ako zombí. Nebol pri zmysloch a ponáhľal sa tak veľmi, že prevrátil stojan s miskou, v ktorej bola svätená voda. Voda ošpliechala kríž, ktorý mal putovať Dodetímu do zadku a aj Dodetího zadok. A vtedy sa to stalo. Dodetiho zadok sa otvoril a vyšiel z neho sám veľký Ježur. Všetci naňho s údivom hľadeli. I povedal Ježur: „Dcéra je vyslankyňa pekla! Znásilniť ju a nechať ju zabiť chlapcom, čo o chvíľu otvorí dvere tohto kokotstola!“

     Ďulo zbadal v Dcérinych očiach aj ďalšiu vec. Ježur stojí za ním. Zbavím ťa utrpenia, povedal Ďulo Dcére očami.   Rozbehol sa k nej, po ceste schytil ozdobný meč, a odťal Dcére hlavu. Tá sa skotúľala do rohu kokotstola. Znásilňovanie však neskončilo. Ďulo sa chystal odseknúť hlavy aj ostatným, keď ho chytil do rúk Ježur a priviazal ho o kríž.
     „Si divný a preto musíš zomrieť.“
     Ježur polial kríž aj Ďula benzínom a všetko to zapálil. Potom začal znásilňovať Dcérin krk. Ďulo vôbec nechápal, čo sa deje. Pálili ho oči a chcel byť doma. Doma, doma, doma! A niečo mu našepkávalo, že o chvíľu doma bude. Neukľudnilo ho to. Horel si tam ajHlav s krížom a pozoroval nechutnú scénu, ktorú by radšej ani nevidel.