Všetci stáli pred bránou gymnázia, bavili sa na účet Mariána, ktorý prišiel na stretnutie prvýkrát od maturity. Keď mu dali kyticu, aby povedal pár slov triednej, obrátil sa s poďakovaním za roky pedagogickej práce k Eve Bláhovej. Triedna sa zabávala, Eva sa urazila, trieda sa smiala. Nešťastný Marián utekal do najbližšej cukrárne a priniesol tlstej Bláhovej obrovskú bonboniéru. Nakoniec sa úvodný trapas akosi zahladil, všetci mali dobrú náladu, prišiel konečne akýsi muž, zrejme terajší školník, a otvoril ťažkú drevenú bránu.

– Ako je to možné, že vtedy som si nevšimla, ako vysoko je tu kľučka? – spýtala sa Kaja.

– Vtedy nebola vysoko. Teraz si už stará a nevládzeš, – rýpavo odpovedal Ondro, ktorý sa kedysi ako jediný v triede vyžíval v tom, že každému povie vždy pravdu. Určite ho to už dávno prešlo, ale teraz bola výborná príležitosť vrátiť sa do mladosti, tak prečo to nevyužiť.

– Ty si ale blbec, Ondro, – zasmiala sa Kaja.

Na chodbách bolo cítiť starinu, z kabinetov razilo vypchatými vtákmi, z učebne chémie chemikáliami, a všetci nasávali atmosféru svojej mladosti. Akurát Ondro tvrdil, že cíti smrad.

– Tak, – povedala triedna, keď už každý sedel na svojom mieste, – moji milí béčkari, ja som už stará mama na dôchodku, teraz chcem vedieť, ako žijete vy. Prvá by mohla Antalová, čo poviete? Zostaneme pri abecede, dobre?

     Lekári, učitelia, právnici, jedna recepčná v hoteli, dve ekonómky, traja podnikatelia, jeden fyzik a Bohuš, o ktorom nikto nič nevedel už dvadsať rokov. Uponáhľané ľudské príbehy, pár rozvodov, na fotografiách prvé vnúčatá, bazény a záhradné jazierka navrhnuté architektom, tlstá Bláhová pri Atlantiku a akási zbierka kaktusov, ktorá vyhrala prvú cenu v súťaži, ktorej meno si nikto nezapamätal.

– A čo Bohuš? Vie niekto niečo o ňom? – spýtala sa triedna.

– Bohuš len ťažko príde na niektoré zo stretnutí, – postavil sa Peter, ktorý s Bohušom kedysi sedával v jednej lavici. – On nehovorí...

– Čo to znamená, že nehovorí?

– To je smutný príbeh...

– Nevyštudoval náhodou archeológiu? – ozvala sa Naďa.

– Tak. Archeológiu. Potom sa oženil, s Petrou sa odsťahovali od rodičov a pomaly si začali zariaďovať byt. Plat bol vtedy o ničom. Keď bol Bohuš v teréne, Petra s malým Tomášom chodili k rodičom. Aby niečo ušetrili. A potom si kúpili obývačkovú stenu.

– Prepáč, ako to súvisí s nemým Bohušom?

– Súvisí. Hneď uvidíte. Takže si kúpili stenu, spolu sme ju stavali oproti sedačke. Keď sme ju napasovali, šli sme si sadnúť do kuchyne. Petra uvarila kávu, Bohuš dačo polial, boli šťastní. Potom sa otvorili dvere na obývačke a tam stál ich malý, usmieval sa a hovoril: Tomáš písal... Tomáš písal. Išli sme sa pozrieť do izby. Politúrovaná obývačková stena bola poškriabaná klincom. V tom momente akoby sa Bohuš zbláznil. Začal malého biť čímsi po rukách, ani neviem, čo v rýchlosti chytil. Bolo to strašné. Tomáš vyl od bolesti a Bohuš od zlosti. Nakoniec sme ho od malého odtrhli. O týždeň som sa dozvedel, že Tomáškovi museli väčšinu prstov na rukách amputovať...

– Ježišikriste... – zakryla si tvár Naďa.

– Ako to mohol urobiť? – krútila hlavou tlstá Bláhová. – Ja by som pre jednu obývačkovú stenu také cirkusy nerobila.

– Všetci z nás si myslia, že nikto by nedokázal urobiť to, čo urobil Bohuš. Je to hrozné, viem, ale asi chápem jeho výbuch zlosti a bezmocnosti. Koniec-koncov, keď malého odviezli do nemocnice, až vtedy na neho doľahlo to, čo urobil.

– A odvtedy nehovorí?

– Nie. Nehovorí od chvíle, keď bol pozrieť malého v nemocnici. Vlastne sme boli spolu, lebo sám tam nedokázal ísť. Petra ho nechcela ani vidieť. Tak som teda išiel s ním. Tomáško sedel na posteli, ruky obviazané, usmieval sa ako vtedy, keď sme postavili tú nešťastnú stenu a hovorí Bohušovi: Neboj sa, ocík, Tomášikovi nalastú lučičky a kúpi ti novú skliňu. Bola to... bola to najsilnejšia veta v mojom živote, akú som kedy počul. Bohuš stuhol, pozrel sa na mňa a vyšiel z miestnosti. Vybehol som za ním, aby neurobil nejakú hlúposť. Bohuš kráčal ako nejaký automat. Nereagoval na nič. Neodpovedal, v jeho pohľade nebolo nič... Bol som u nich doma, ale Bohuš sa tam už nezastavil. Ešte som ho párkrát stretol, ale nikdy nepovedal ani slovo. Len sa na mňa díval a díval... Nedalo sa naňho ani len pozerať. Naposledy som ho stretol pri mestskej bráne. Sedel na zemi a žobral. Bohuš, hovorím, si to ty? Na chvíľočku sa mi zdalo, že ma poznal. Ale potom sa len díval kdesi cezo mňa, nevnímal ma... Tak to je príbeh o Bohušovi.

     Peter sa posadil a v triede nastalo ticho. Také skľučujúce, že úžilo dych a bránilo na pár sekúnd pohybu.

     Prvá sa spamätala triedna: – Vstaňme. Za Bohuša.