Janko Neri
Dnes podnikneme niečo, čo by od nás nikto nečakal. Urobíme radosť tým z vás, ktorí by chceli počuť skutočného rockového speváka. Nebojte sa! Rozhovor sa neuskutoční formou únosu dajakého takéhoto frontmana. My sami sa vyberieme do životného priestoru tohoto živlu. Preto prosím, pozorne sledujte. Náročnosť prostredia si vyžaduje náročnejší prístup.
Pokúsim sa vám priblížiť, čo vidím. V prvom rade sa zdá, že tu na pozeranie nič nie je. Nachádzam sa pred niečím, čomu ešte pred posledným koncertom hovorili športová hala. Už sa tu dialo kadečo. Športové zápolenia, politické zápasy, ale konečnú deštrukciu objektu prišli slávnostne vykonať rockoví hudobníci nemenovanej kapely. Obíďme však tento žalostný stav rovnako ako bránu, ktorá by sa na mňa čoskoro mohla zrútiť. Skutočne to bola posledná možnosť postúpiť ďalej. Neviem, či ste zreteľne zachytili ten zvuk, tá brána naozaj spadla. Rachot ako hrom a ešte v tomto tichu.
Môj ďalší opis prostredia nebude ťažký. Stačí, keď si vybavíte niekoľko záberov z hororového filmu alebo zábery z bombardovania. Dúfam, že cez môj reportážny mikrofón počujete to tiché a tajomné vanutie vetra. Nikto tu nie je. Je nad ránom, tma trvá. Koncert sa skončil pred štyrmi hodinami. Môj nachladnutý reportérsky nos mi však ukazuje, že tu ešte čosi vysnoríme. Po zemi je plno a plno odpadkov. Vietor sa s nimi veselo pohráva.
Sú tu aj známky, že ponúkané potraviny neboli dobré. O čom svedčia zvratky, spisovne povedané, ktoré sú tu hojne rozmiestnené. Máme len jedno šťastie, že cez mikrofón necítite ten smrad. Takisto kvalita ponúkaných alkoholických nápojov iste nebola dobrá. O tom svedčia rozbité fľaše.
Mnohí iste cítili prebytok krvi. Sú tu ponechané vzorky. Zajtra si ich majitelia môžu vyzdvihnúť. Mnohí zase cítili potrebu tvoriť na svojom oblečení. Držím v ruke vkusne odtrhnutý rukáv.
Dostávam sa však do centra, kde sa všetko varilo! Sme na pódiu. Teda na tom, čo z neho ostalo. Drevo ako drevo. Dosky s pódia sa zmiešali s doskou, na ktorej sa pokúšal hrať mladý zapálený amatér. Podľa lomu a rozštiepenia možno usudzovať na drevorubača. Alebo žeby medveďa nútili hrať na gitare? Pribúdajúci rozhádzaný stavebný materiál, ktorí kedysi tvoril budovu a rastúci počet fliaš nás neomylne vedú do šatne hviezdy. Nemôžme sa mýliť. Len musím trochu nadvihnúť tento betónový trám, ktorým sú zavalené dvere. Na rozbitú podlahu kvapká voda. Miesto pripomína protiatómový kryt, akurát trošku použitý!
A sme tu. Na moje prekvapenie chýba nie len okno, ale aj nejaký živý rocker. Tento čo tu leží, už toho veľa nezahrá. Nakoniec ma obvinia z nejakej vraždy! Niečo sa pohlo. Letím ako trafený! Len toto mi chýbalo! Zdá sa mi, že sa od hrôzy dotýkam plafónu. Nieto kam újsť. Pomoc. Niekto sa vynára z prevrátenej skrine! Prišla moja posledná hodina!
Pár minút mi ešte asi ostalo. Veď to je on! Z prevrátenej skrine sa ostýchavo vynára naša rocková hviezda! Oslovujem ho:
„Dobrý deň, idol môj! Ty moja pointa!“
„Nenadávajte mi, hej?! Nikto vás nevidel?“
„Nikto. Samozrejme nikto!“
Miláčik obecenstva sa rozhliada, na tvári sa zračí šialenstvo a celý vzhľad hviezdy z plagátov je úbohý. Vidíme štvané zviera. Je špinavý, smrdí, ale to je najmenej. Nevedno, čo od neho čakať. Vyrútil sa na mňa s ďalšou otázkou:
„Nikto vás nesledoval?“
„Nie... Nikto.“ Splašeným pohľadom behá po mne i po vytlčených oknách. Preto ho znovu uisťujem: „Nie je tu ani noha!“
„To je dobre!“ Trochu sa uvolnil, napätie sa ako tak vytratilo, nervózne sa preháňa po zdemolovanej šatni, čosi hľadá. Oči vytreštené, pohľad zaklincovaný do prázdna. Dlhé vlasy mu povievajú vo vánku. Neviem, či ma ešte vníma. Či si uvedomuje, že ja som verejnosť! Ja som novinár! Kto je viac?! To bude škandál. Zbesilá rocková hviezda sa bojí ako posledný zlodej! Ešte z neho niečo vytiahnem. Teraz budem hviezda ja!
„Vidím, že máte skutočné rockové mátoženie. Všetko je, ako má byť. Presne, ako som čítal. Ponurá atmosféra. Okultizmus a démoni. Priznajte sa, že sa vy bojíte démona a preto ste boli v skrini? Nikomu to nepoviem! Priznajte sa! Dám vám cukrík za odmenu!“
To bol pravdaže žart, ale keď mám takú radosť! Nemohol som si to odpustiť! Sledujme to! Skrotený metalový divoch nám chce prezradiť niečo dôverné. Váha, v ruke zviera papier, na ktorom je čosi načarbané. To bude zmluva! Môžete si domyslieť s kým! Zvýšim ponuku:
„Dám ti dva cukríčky, ty príjemná rocková obluda!“
„Ďakujem, nefajčím! Je to všetko nešťastie! Všetci sú preč! Všetko je v keli! O chvíľu ma dostanú!“
„Kto? Kto? Kto? Povedzte, čo chcem počuť! Prosím, prosím, prosím!“
Je to tu! Konečne sa dozvieme celú pravdu a to v priamom prenose! Exkluzívne pre Modré planetárium! Kto je teda za tým? Tu to máme:
„Bankoví úradníci.“
Uvedomujem si, že ste trochu zaskočení, veď aj ja... Čo to má znamenať?
„Takže žiadni démoni...?“
„Dajte s tým pokoj! Veď ja sa dokonca už modlím.“
„No toto?“
„Áno, lebo keď ma dostane do rúk niekto z banky, ktorá mi dala pôžičku na tento megakoncert, skončil sa môj život!“
„To mi je síce ľúto, a tak ďalej... a čo tí démoni?“
Nebojte sa! Len tak ľahko ho nepustím! S nejakými bankovými úradníkmi ma nedobehne! A keby aj! Čo je za tým? Kde sú duchovia?
„Všetko sa začalo vtedy, keď jeden fanúšik zvolal: »Aha, spevák má ešte celé šaty!« a vrhol sa na mňa! Ale keď povedal, že mám ešte celý ksicht, vedel som, že je zle.“
„A čo tí démoni? Kde sú? Kde boli? Ako to?“ Tak a máme ho! Určite sa nám ho podarí zlomiť a to v priamom prenose! Vážení poslucháči, neodchádzajte od svojich prijímačov, tlačme spolu! Teda na neho tlačme...! Ale čo sa to deje?! Môžem vám povedať, že táto dlhovlasá karikatúra sa vrhá na mňa, práve ma drží za krk, cerí na mňa zuby. Vypočujte si, čo mi hovorí:
„Tak vám sa zdá, že som vám ich vymenoval málo? A zdá sa ti, že máš ešte celé šaty a celý ksicht?“
desjano@host.sk
domovská stránka: www.desjano.host.sk
| 
