HOWLIN´ WOLF – BLUESOVÉ ZAVÝJANIE 

    Malý Chester veľmi skoro objavil čaro zvukov: medzi jeho prvé hudobné experimenty patrilo búšenie do hrncov paličkami a napodobňovanie píšťaly lokomotívy. Do vážnejšej umeleckej role sa prvýkrát dostal, keď začal spievať v zbore svojho strýka Willa Younga, kazateľa miestneho babtistického kostola. Do vienka zdedil niečo aj od svojej matky Gertrude, ktorá  bola v mladosti pouličnou speváčkou. Bola to silne nábožensky založená žena a prísna matka a keď mal Chester 13 rokov, rozviedla sa so svojím manželom Dockom. Jej novým partnerom sa stal násilnícky strýko Will. Prísny režim sa dlho vydržať nedal a tak sa nespokojný chlapec rozhodol utiecť. Podľa vlastných slov prešiel 85 míl pešo, ale na konci cesty ho čakal šťastný život na plantáži Young and Morrow s veľkou rodinou svojho otca. Keď o mnoho rokov neskôr, už ako slávny Howlin´ Wolf, svoju matku navštívil, dostalo sa mu iba opovrhnutia: Gertrude ho odmietla spolu aj s ponúkanými peniazmi, pretože boli podľa jej slov z hrania „diablovej hudby“.

   Neďaleko Chesterovho nového domova sa nachádzala plantáž Dockery, na ktorej v tom čase žil Charley Patton. Tento legendárny hudobník, ktorý sa zvykne nazývať otcom deltského blues, priam fascinoval Chestera. Keď to videl jeho otec, kúpil mu gitaru a presvedčil Pattona, aby chlapca naučil nejakým kúskom. Nadaný mladík neostal iba pri gitare – jeho ďalšou veľkou láskou bola ústna harmonika a lekcií na nej sa mu dostalo od frajera jeho nevlastnej sestry Mary, Ricea Millera, známejšieho pod menom Sonny Boy Williamson II. Nezanedbateľný hudobný vplyv na Wolfovi zanechal aj ďalší velikán bluesu, Willie Brown, ktorého nevlastnú sestru si zobral za ženu. Okrem gitary a harmoniky vlastnil Chester ešte tretiu a najznámejšiu akustickú zbraň, ktorú nosil priamo v hrdle. Jeho speváckym vzorom bol idol jeho detských rokov, Jimmie Rodgers, ktorého bluesové jódlovanie sa snažil napodobniť. Namiesto jódlovania však z Chestera vyšiel zvuk podobný zavýjaniu, ktorý ostal jeho poznávacou značkou až do konca kariéry.  

   Keď Wolf nepracoval na plantáži, cestoval a hrával po Delte v spoločnosti vplyvných bluesmanov, akými boli Sonnyboy Williamson, Robert Johnson, Charley Patton, Son House a Willie Brown. Takýto život mu prerušila až 2. svetová vojna. V roku 1941 narukoval a slúžil ako radista na severovýchodnom pobreží USA. Po dvoch rokoch služby ho z armád prepustili -  dôvodom bolo jeho nervové zosypanie. Presťahoval sa do Lebanonu v Tennessee a tam ho v roku 1945 postihlo ďalšie nešťastie: tentokrát sa nervovo zrútila jeho žena. Jej stav sa ukázal byť natoľko vážny, že na psychiatrickom oddelení ostala natrvalo. Wolf sa po tejto udalosti vrátil domov, aby pokračoval životnom štýle, ktorý pred rokmi zanechal. Keď mu v roku 1949 umrel otec, plantážnícky život nadobro opustil, aby sa mohol naplno venovať svojej milovanej hudbe.    

   Ešte pred otcovou smrťou vytvoril svoju prvú „elektrickú“ kapelu, v ktorej alteroval medzi elektrickou gitarou a harmonikou. Spoluhráčmi mu boli Willie Johnson a M. T. Murphy na gitarách, Willie Steele na bicích, Junior Parker na harmonike a klavirista zvaný Destruction. Ich hudba dostala priestor v memphiskom rádiu KWEM, kde Wolf pôsobil okrem iného aj ako diskžokej. Kapelu si čoskoro všimol Sam Phillips, hudobný producent, ktorý si neskôr na svoje konto pripísal objav takých hudobníkov, ako Jerry Lee Lewis, Elvis Presley alebo Johnny Cash. Písal sa rok 1951 a Howlin´ Wolf  sa mal stať jeho prvou hviezdou: v legendárnom Sun Studiu nahrali prvé Wolfove úderné hity How Many More Years a Moanin’ At Midnight, na ktorých okrem neho a Willieho Johnsona spolupracoval aj Ike Turner v roli klaviristu. Boli to najúspešnejšie skladby Wolfovej kariéry, obidve sa dostali do prvej desiatky celonárodnej hitparády Billboard. Po krátkej dobe Wolf prerušil spoluprácu so Sun Records a presedlal k chicagskemu vydavateľstvu Chess Records Leonarda Chessa. Sam Philips neskôr označil Wolfa za svoj najväčší objav a jeho odchod za najväčšie sklamanie svojej kariéry.  

   Wolf sa do Chicaga presťahoval v roku 1953 a tak sa zaradil do veľkého zástupu černochov, ktorí sa s vierou v lepšiu budúcnosť sťahovali z chudobného Juhu na rozvinutejší Sever. Medzi nimi bolo mnoho bluesmanov a Chicago sa tak stalo novým strediskom bluesu. Svojmu novému domovu ostal Wolf verný až do konca svojho života. Z Memphisu si so sebou zobral vynikajúceho gitaristu, Huberta Sumlina. V nasledujúcich rokoch sa v jeho kapelách vystriedali mnohí nadaní hudobníci, ako napr. Jimmy Rodgers, Buddy Guy alebo Willie Johnson, ale Sumlinova gitara sprevádzala Wolfov hlas s výnimkou menších prestávok až do konca jeho kariéry. Na elektrickej gitare hral Sumlin na rozdiel od ostatných chicagských bluesmanov holými prstami. Bol to zvuk, ktorý sa stal nedielnou súčasťou chicagskeho štýlu Howlina Wolfa. Po veľkom úspechu How Many More Years a Moanin’ At Midnight vyšla v roku 1956 jedna z Wolfových najsilnejších a najznámejších skladeb, Smokestack Lightnin´,  ktorá sa na dlhší čas udržala na popredných miestach Billboardu. O dva roky neskôr vychádza jeho debutový album Howlin´ Wolf, ktorý je kompilátom singlových hitov.

   Počas prvej dekády u Chess Records nahrali Wolf a jeho kolegovia skladby, ktoré sa stali bluesovými štandardami. Či už išlo o jeho vlastné skladby, akými bola spomínaná Smokestack Lightnin´ a Killing Floor, alebo Spoonful, Little Red Rooster, Evil, Back Door Man alebo I Ain’t Superstitious, ktoré napísal jeho spoluhráč Willie Dixon, inšpirovali mladých hudobníkov veľkej hudobnej vlny 60. rokov na oboch stranách Atlantického oceánu. Za jeho najvplyvnejšie dielo je považovaná platňa z roku 1962, zvaná aj ako Rocking Chair Album podľa obrázka hojdacieho kresla. Jeho načasovanie bolo skvelé: prichádzala najsilnejšia generácia rockových hudobníkov, ktorých predvoj tvorili Beatles a ich drsnejší kolegovia, Rolling Stones. A práve Rolling Stones od Wolfa prebrali viaceré skladby a tak bol ako jeden z prvých bluesmanov nepriamo predstavený širšiemu mladému bielemu publiku. Nárastu popularity prispela aj jeho účast na turné American Folk Blues Festivalu v roku 1964 po Európe. Keď sa o rok neskôr mali objaviť v programe televíznej stanice ABC Shindig! Rolling Stones, svoje vystúpenie podmienili účasťou Howlina Wolfa a ten nakoniec pozvanie prijal.    

   Howlin´ Wolf nebol jediným zdrojom bluesovej inšpirácie mladých hudobných rebelov šesťdesiatych rokov. Čo sa týka vplyvu, vo významnosti sa mu vyrovnal iba Muddy Waters. Tento prišelec z Delty je považovaný spolu s Howlinom Wolfom za jeden zo základných pilierov chicagského bluesu. Keď Wolf prišiel do Chicaga, bol to práve Waters, na ktorého sa obrátil o pomoc. Nasledujúce roky boli obdobím súperenia dua Wolf - Waters o titul bluesového bossa Chicaga. Ich vzťah bol sčasti o nevraživosti a sčasti o vzájomnom obdive. V septembri onoho krásneho roku 1967 nakoniec pozitíva prekonali negatíva: spoločne s Bo Didleym vytvorili trio pod výstižným názvom Super Super Blues Band a nasledujúci rok vydali album rovnakého mena. Potom, čo sa ich cesty rozišli, súťaživosť sa obnovila: keď Waters vydal v roku 1968 svoj psychedelicky ladený Electric Mudd, začiatkom roka 1969 Wolf odpovedal skvelým a moderne znejúcim This is Howlin´ Wolf´s New Album, ktorý bez problémov konkuroval najlepším rockandrollových albumom tej doby.  

   Podľa vyjadrení umelcov, ktorí mali tú česť hrať s Wolfom aj s Watersom, bol Howlin´ Wolf lepším kapelníkom, svojich ľudí platil vždy načas a dokonca im zabezpečoval zdravotné poistenie, čo v tej dobe nebolo samozrejmosťou. Mal už vyše štyridsať rokov, keď sa rozhodol skoncovať so svojím funkčným analfabetizmom: vrátil sa do školských lavíc a dokonca absolvoval štúdiá účtovníctva a ekonomiky, aby si svoju kariéru mohol manažovať sám. Jeho talent na udržiavanie dobrej finančnej situácie sa prejavil už aj predtým. Na rozdiel od svojich bluesových kolegov sa do Chicaga dostal na vlastnom aute a so slušnou sumou 4000 dolárov. Až do konca svojej kariéry bol finačne úspešným a v tom mu vo veľkej miere dopomohla aj jeho druhá manželka a životná láska Lilie, ktorá ho prehovorila na doplnenie vzdelania. Ich stretnutie v roku 1957 bolo ako z filmu: Wolf práve koncertoval v jednom chicagskom klube, keď v obecenstve uvidel ženu. Po vystúpení ju vyhľadal a tak začala ich láska, trvajúca až do smrti. Lillie so svojho predchádzajúceho manželstva priniesla dve dcéry a Wolf ich prijal za svoje. Bol žiarlivým manželom, ale o svoju milovanú rodinu sa vedel vzorne starať. Často až divoké a burácajúce vystupovania - zvíjanie sa na dlážke, lezenie po drapériách a živočíšny spev - nechával na javisku, v civile bol sporiadanou hlavou svojej rodiny a patril medzi významných podporovateľov komunity južného Chicaga, kde v jednoduchosti a spokojnosti žil. Jeho mierumilovnosť a zdravé názory na okolitý svet občas kolidovali s jeho nepredvídateľnosťou a občasným ťažkým temperamentom.

   Koncom šesťdesiatych rokov sa Wolfov zdravotný stav začal zhoršovať. V nasledujúcich rokoch prekonal niekoľko infarktov a čoraz viac problémov mu spôsobovali obličky. Napriek zdravotným ťažkostiam sa v máji 1970 vybral spolu so Sumlinom a mladým hráčom na harmoniku Jeffom Carpom do Londýna. Cieľom cesty bolo spojiť sily s hudobníkmi mladšej generácie, okrem iných s Ericom Claptonom, Stevom Winwoodom, Charliem Wattsom, Billom Wymanom a Ringom Starrom. Z tejto spolupráce vznikol jeden z prvých super session albumov. Názov The London Howlin´ Wolf sessions jasne hovorí, kto si koho poctil. Neskoršie sa však Wolf k tejto platni nevyjadril príliš lichotivo a odmietal sa k nej priznávať.

   Po návrate zo zámoria sa mu zdravie nezlepšovalo a na konci svojho života musel každé tri dni absolvovať za asistencie svojej manželky dialýzu. V nahrávaní nových materiálov a vystupovaní však pokračoval s typickým stoicizmom. V roku 1973 vychádza jeho posledný album pod názvom The Back Door Wolf. Posledný koncert Howlina Wolfa nemožno nazvať inak, ako hrdinský čin: konal sa na jeho domácej pôde, v Chicago Amphiteatri a na zozname spoluúčinkujúcich boli mená ako Albert King, Luther Allison, B.B. King a iní. Wolfovo vystúpenie bolo odmenené burácajúcim potleskom, ktorý trval celých 5 minút. Táto udalosť bola takmer jeho labuťou piesňou, v zákulisí musel tím zdravotníkov smrteľne vyčerpaného hudobníka oživovať. Smrť si pre neho prišla o dva mesiace neskôr, 10. januára 1976, keď mu pri jednej operácii zlyhalo srdce.

   Howlina Wolfa v roku 1980 uviedli do Blues Foundation’s Hall of Fame, do siene slávy rock and rollu sa dostal v roku 1991. Bol to človek, ktorý tieto žánre nesmierne obohatil a ovplyvnil. Jeho skladby prebrali také ikony hudobného života, ako Rolling Stones, Led Zeppelin, The Doors a mnohí ďalší. Napriek tomu ostal Howlin´ Wolf do konca svojho života skromným a pred svojím obecenstvom vystupoval s maximálnym nasadením. Aj počas mnohých vrcholkov svojej kariéry často koncertoval v malých kluboch, ktoré ostatní bluesmani po získaní slávy opustili. Vyjadril sa k tomu úplne jednoducho: „Spievam pre ľudí“.

Aby dostal priestor sám Pán Umelec:

http://www.youtube.com/watch?v=A1FK620bS7A&feature=related

Wolf a Sumlin a ich skvelá Smokestack Lightning

http://www.youtube.com/watch?v=4Ou-6A3MKow&feature=related

How many more years , Wolfov najväčší úspech

http://www.youtube.com/watch?v=6TwEYuues6Y&feature=related

Spoonful, bluesová štandarda