***

Saul sa na banánový koláč nezmenil. A to hlavne z toho dôvodu, že jeho posteľ sa nachádzala presne 20,1 kilometra od zlomyseľnej strigy a dosahu jej kúzla. Saul nemal dôvod myslieť si, že sa niečo, ako sa vraví, kardinálne posralo. Pokojne vstal z postele, obliekol sa a vyčistil si tesáky. Bežný začiatok dňa. Zaužívaný stereotyp všedných dní, mesiacov, rokov... Všetko išlo hladko. Až dovtedy kým Saul nezacítil vo vzduchu lahodnú vôňu upečeného cesta a banánovej plnky.

„Žeby matka niečo piekla?" uvažoval, ale napokon tú myšlienku zapudil. Jeho matka bola mŕtva. Hodil na seba kabát a vyšiel na ulicu. Prebehol po nej pohľadom a stuhol. Všade naokolo poskakovali banánové koláče. Poskakovali a vydávali zvláštne pazvuky, ktoré by sa dali dešifrovať, ako:

„Wau, čo to je?"
alebo
„Je zo mňa koláč! No, to sú mi ale veci za tou pecí!"

Saul si myslel, že sa mu to len zdá. Fakt si to myslel. Rozhodol sa preto, že pôjde do práce, akoby nič. Veď sa mu to len zdá, tak čo? Pokojne došiel na autobusovú stanicu sprevádzaný začudovanými pohľadmi okolostojacich dezertov. Odviezol sa na roh Trafelskej a vstúpil do budovy, kde pracoval. Poobzeral sa. Stále sa to nezmenilo. Všade boli koláče. To už sa náš hrdina mal na pozore.

„Dobré ráno," povedal stiesnene. Koláče sa naňho zadívali.
„Hej!" skríkol jeden. „Ako to, že si normálny?"
„O čom to hovoríš?" spýtal sa Saul.
„Ako to, že si sa nezmenil?"

Saul na to nepovedal nič. Miesto toho odkráčal do kancelárie svojho šéfa.

„Saul, do riti, ako to vyzeráte?!" privítal ho koláč. Saul neočakával takýto nasraný prístup a tak len prekvapene vypúlil oči.
„Pane?" spýtal sa.
„Čo na mňa tak zízate?"
„Ja len, že..."
„Čo?"
„Vyzeráte ako koláč."
„Banánový!" upresnil šéf s úsmevom.
„Á-áno," vytisol Saul.
„Čo áno?" osopil sa naňho šéf.
„Ja... totiž..."
„Tliachate od veci, Saul. Prečo ste sa vlastne nezmenili?"
„Na čo?"
„Akože na čo? Na banánový koláč."
„Nemám rád koláče."
„Na to som sa nepýtal!"
„Iste."
„Čo?"
„Nezmenil som sa."
„To vidím!" zareval šéf. „Nie som slepý. Alebo si myslíte, že som???"
„Nie, pane."
„Tak mi láskavo odpovedzte, prečo ste sa nezmenili?"
„To neviem, pane."
„Odmietate ísť s davom, Saul?"
„Čože?"
„Odmietate sa obetovať vyšším záujmom sveta?"
„No... akosi..."
„Žijeme v dobe, kedy musíme držať spolu, chápete?"
„Áno, ale..."
„Tí, čo hrajú na vlastnú päsť nemajú budúcnosť."
„Rozumiem."
„Ale toto nie je hra, Saul."
„Nie? Tak prečo hráme?"
„To je len taký slovný obrat."
„Aha."

Šéf sa na chvíľu odmlčal.

„Takže?" spýtal sa.
„Hm?"
„Pridáte sa k nám?"
„No, neviem, či je to najrozumnejšie riešenie," vyjadril sa Saul.
„Ak nie ste s nami ste proti nám. Viete dúfam, čo to znamená?"
„Iste, pane. Ale aj tak sa k vám nepridám!"

Koláč divo zareval a vrhol sa na Saula. Ten sa však zachoval pohotovo. Zdrapol šéfa niekde tam, kde mal byť golier a zatriasol ním. Potom otvoril ústa a začal ho s chuťou požierať.

„Vyvážená zmes chutí," povedal si a oblizoval sa až za ušami. Keď skončil, spokojne si pohladil bachor. Bol celý zasvinený od plnky. Ale nemal výčitky svedomia. Vždy chcel svojho šéfa zabiť. Spokojne sa usmial a vyšiel na ulicu. Tam ho však čakalo prekvapenie. Hneď, ako vstúpil na chodník, ho s mohutným vreskom obkľúčilo asi tisíc banánových koláčov. Pri pomyslení, že by ich mal všetky zjesť sa Saulovi robilo trochu mdlo.

„Zožral si nášho šéfa!" zaryčal jeden koláč.
„Nie," ohradil sa Saul. „To bol koláč."
„Ale aj náš šéf! A ty si ho zabil."
„Asi ťažko," podotkol Saul. „Koláče predsa nie sú živé!"
„Rúha sa!" zakrákali dezerty ako jeden... koláč. V tej chvíli si Saul všimol, že sa nad ním pohupuje akási machuľa. Lepšie sa jej prizrel. Nebola to machuľa. Bola to nejaká stará pani na metle.

„Striga?" spýtal sa Saul neveriacky. Starena sa zachechtala. To asi znamená áno, hútal Saul.
„Vidím, že moje kúzlo predsa len zlyhalo," zasyčala.
„Kúzlo?" opáčil Saul. „Aké kúzlo?"
„Kúzlo koláčov!"
„Aha. A aký bol jeho zmysel?"
„Premeniť ľudí na koláče."
„Aha. A aký to malo zmysel?"
„Čo sa tak sprosto pýtaš?" zavrešťala. „To musí všetko niečo znamenať?"
„Malo by."
„Tak dobre," povzdychla si. „Cieľom bolo vytvorenie novej super-rasy."
„Čože?" nechápal Saul.
„Banánové koláče s inteligenciou človeka!"
„Ale veď to je obludné!"
„To nepochybne!"
„Je to hriech!"
„To nepochybne!"
„Tak prečo ste to spravili?" vykríkol zúfalo Saul.
„Aby sme si podrobili svet!"
„Uf...," vzdychol si.
„Prekvapilo ťa to?"
„Ani veľmi nie. Ale čo bude so mnou?"
„Pridaj sa k nám!" povedala striga mrazivo.
„A naozaj musím?"
„Tak to bude lepšie. Aj pre teba. Aj pre svet."
„To si nemyslím!" zakričal Saul a prebehol pohľadom po ostatných koláčoch. „Priatelia!" zavolal na nich. „Súdruhovia! Nemôžeme to nechať tak! Musíme sa vzbúriť! Kto ide so mnou???"
Ticho.
„Eh?" vytisol zo seba.
„Nepridáme sa k špinavému človeku!" zahlaholil koláč.
„Ale veď aj vy ste ľudia!" mraučal Saul.
„Nie. Sme koláče!"
„Ale máte v sebe ľudskú podstatu! Necítite ju?"
Koláče sa hlboko zamysleli.
„Nie," odvetili napokon. Saula tá odpoveď zdrvila. Vzhliadol a uvidel škeriacu sa strigu.
„Takže?" spýtala sa. „Pridáš sa k nám?"
„Tým by som ale zradil svoju ľudskú dôstojnosť, nie?" spýtal sa Saul.
„Áno," uznala striga. Saul sa zamyslel. Mohol sa k nim pridať. Mohol by si zachrániť život. Teda, až na jedno: stálo mu to vôbec za to? Prežiť zvyšok života ako banánový koláč? Koľko sa vlastne taký priemerný koláč dožíva? Náhle mal vo svojej odpovedi jasno.
„Nepridám sa k žiadnym posratým dezertom!" zareval. Striga pokrútila hlavou.
„Ach, Saul," povedala. „Sklamal si ma."
Potom bez jediného slovka vytiahla čarovný prútik, párkrát ním zamávala a namierila ho na Saula. Z hrotu vyletel prudký lúč svetla. Saulove pozostatky sa rozprskli na všetky strany. Zostal po ňom iba zamastený, krvavý fľak.
„To by sme mali," povedala striga a sfúkla z konca prútika dym.
„Čo teraz, pani?" spýtal sa jeden z koláčov zbožne.
„Najprv," riekla striga, „sa musíme pustiť do vybudovania vlastného štátu!"
„To zaberie roky..."
„Máš s tým snáď nejaký problém?"
„Ale nie, pani..."
„Veď preto!" zrevala. „Kto bude pochybovať, toho zožeriem!" dodala. Koláče zbledli.
„Kedy sa vrhneme do práce, pani?" pýtali sa dychtivo.
„Skoro hneď," zamrmlala striga a poobzerala sa. Naozaj tu zostávalo plno práce.
Ale výsledky budú stáť za to! Podmania si svet! Tých, ktorí im budú stáť v ceste, zničia!
„A potom...," začala striga a teatrálne sa odmlčala. „Potom príde zasľúbený vek koláčov..."