Ak nie ste aspoň trocha zbehlí v hudbe rokov šesťdesiatych, pravdepodobne ste o tejto kapele ani nepočuli. A čo vám hovorí Janis Joplin? To bude iste iné kafe. Táto ikona éry hippies odštartovala svoju hviezdnu kariéru s uvedenou partičkou muzikantov a spoločne zmenili tvár rock and rollu. Skupina Big Brother and the Holding Company nemá iba tú zásluhu, že dala svetu Janis: je aj jednou z malej hŕstky hudobných zoskupení, ktoré zadefinovali vrchol vtedajšej hudby - halucinogénmi ovplyvnený psychedelický rock.

   Začiatky BBHC môžeme hľadať na Page Street 1090 v San Franciscu v štvrti Haight Ashbury, ktorá sa stala srdcom novej subkultúry mladej Ameriky, hnutia hippies. Na uvedenej adrese sa nachádzal veľký viktoriánsky dom, ktorý dostal do užívania od svojho strýka budúci basgitarista BBHC, Peter Albin. Tento sanfranciský rodák už od detstva prejavoval hudobné nadanie a tento talent sa rozhodol zúročiť s gitarou v ruke. V prvej polovici 60. rokov sa zaplietol do kvitnúcej folkovej scény svojho mesta a spoločne s bratom Rodneym hrával v bluegrassovej kapele Liberty Hill Aristocrats. Potom, čo presídlil na Page Street, z Albinovskej rezidencie vytvoril miesto konania jam sessions, ktoré organizoval budúci manažér BBHC, dlhovlasý texasan Chet Helms, dôležitá postava miestnej scény, neskôr častokrát označovaný za otca Leta lásky 1967.

   Jedného letného dňa roku 1965 si Peter Albin v strýkovom dome brnkal do gitary. Hudba, ktorú bolo cez otvorené okná počuť až na ulicu, natoľko zaujala jedného vnímavého okoloidúceho, že neváhal vojsť do cudzieho domu, aby zistil kto hrá. Cudzinec sa prekvapenému Albinovi predstavil ako Sam Andrew a už po krátkom rozhovore sa dohodli na vytvorení kapely. Andrew  nebol v hudbe nováčikom. Už ako 15 ročný viedol kapelu Cool Notes, s ktorou vystupoval aj v televíznom programe pre mládež na Okinawe, kde v tom čase jeho otec slúžil ako vojak. Vzormi mladého gitaristu boli Chuck Berry, Bo Didley, Little Richard a počúval veľa deltového blues. Keď sa rodina presťahovala do San Rafaelu, začal študovať na štátnej univerzite v San Franciscu a rýchlo sa udomácnil v miestnych umeleckých kruhoch. Jeho stretnutie s Petrom Albinom bolo dielom osudu a znamenalo začiatok príbehu BBHC. Prijal rolu gitaristu a hlavného textára budúcej kapely a Albin sa preorientoval na basgitaru.

   Krátko nato priviedol Chet Helms do partie ďaľšieho hudobníka, Jamesa Gurleyho. V časoch, keď už bol Gurley slávny, sa o ňom rozširovali fámy, podľa ktorých sa naučil hrať na gitare počas meskalínových tripov na púšti. Je síce pravdou, že si s mexickými indiánmi dával halucinogénne huby a táto skúsenoť sa odrazila v jeho tvorbe, ale k svojej inovatívnej hre prišiel prozaickejšie. Bol samoukom a gitaru začal spoznával vo svojom rodnom Detroite pomerne neskoro, vo veku 19 rokov. Jeho jediným „učiteľom“ bol Lightnin´ Hopkins, s ktorého nahrávkami sa zatváral do izby, aby nasiakol jeho ostrý texaský blues. Zvukové možnosti elektrickej gitary skúmal dokonca so stetoskopom. S takýmito experimentami si pomaly dláždil cestu k titulu „otec psychedelickej gitary“. Začiatkom 60. rokov odchádza do San Francisca, kde sa stáva členom bluegrassových JP Pickens and the Progressive Bluegrass Boys. Zabýval sa v dome hippie komunity Family Dog, s ktorými Helms udržiaval priateľské kontakty (a neskôr založil produkčnú spoločnosť Family Dog Productions, ktorá organizovala hudobné akcie). V lete 1965 sa Helmsovým prostredníctvom zoznámil s Albinom a Andrewom a pridal sa k nim ako gitarista. Ku kompletnej zostave chýbal už len hráč na bicích.

   Prvý bubeník Chuck Jones sa neukázal ideálnou voľbou. Jeho surfrockový štýl sa ostatným hráčom nepozdával a okrem toho mal zranenie, ktoré ho v hre obmezovalo. Za bicou súpravou ho nahradil umelecky založený David Getz. Už od detstva mal dve veľké vášne: kreslenie a všetko okolo indiánskej kultúry. Keď mal 13 rokov, pridal sa k indiánskej tanečnej skupine Heyoka Indian Dancers. Tu získal zmysel pre rytmus a čoskoro sa dostal aj k bubnovaniu. Nadanie ukázal vo viacerých jazzových kapelách a so sextetom Rick Lundy and the Saints sa zúčastnil európskeho turné. Svoju budúcnosť však rezervoval výtvarnému umeniu, v ktorom sa zdokonaloval na univerzite v Manhattane a na Art Institute v San Franciscu, jeden študijný rok strávil aj v Krakowe. Po návrate domov dostal na Art Institute post inštruktora maľby a po viacerých úspechoch sa zdalo, že má pred sebou skvelú umeleckú kariéru. Jeho osudom sa však nestalo výtvarné umenie, ale hudba. Potom, čo ho začiatkom roku 1966 uchvátil koncert kapely, ktorá už v tom čase vystupovala pod menom Big Brother and the Holding Copany, zaumienil si, že si v nej chce zahrať. Vyhladal hudobníkov a sebavedomo vyhlásil, že by mohol byť pre kapelu oveľa väčším prínosom ako Chuck Jones. Krátko potom sa stal štvrtým členom zostavy.

   Čo sa týka vymýšlania mena kapely, jednoducho sa na papier napísali nápady - medzi nimi boli napríklad Tom Swift's Electric Grandmother alebo aj názov románu Wiliama Burroughsa Naked Lunch. Najlepšími sa zdali dva názvy: Big Brother (Veľký Brat, ktorým sa myslel Chet Helms) a Holding Company. Keďže si hudobníci medzi dvoma možnosťami nevedeli vybrať, rozhodli sa použiť obidve. Prvé významné vystúpenie pod novým menom odohrali na oslave psychedelickej kultúry na Trips festivale v januári 1966 v San Franciscu.

   Prejav raných BBHC patrí k najsilnejším hudobným zážitkom kvetinovej dekády. Sam Andrew ho označil za „progresívny-regresívny hurikánový bluesový štýl“. Ich živelná energia bola akoby ozvenou otrasu revolúcie mladých s epicentrom v San Franciscu a objavovania iných realít, vyvolaných konzumáciou psychedelických drog. Myseľ rozširujúce substancie ako LSD, psylocibín a meskalín mali iste vplyv na zvuk BBHC, ale ich drogou číslo jedna bol starý dobrý alkohol. Aj vďaka tomu ich bluesový prejav ktosi označil za „alkadelický“. Takáto kombinácia bola receptom výstupu na vrchol živelnosti a hudobnej psychedélie. Počas prvého roka si získali tvrdé jadro nadšených fanúšikov a stali sa určujúcimi veličinami hudobného života kalifornskej metropoly a jej okolia. Geniálni boli všetci štyria hudobníci, ale ako to už býva, najviac sa priblížili k hudobnému šamanizmu gitaristi. Sam Andrew a obzvlášť James Gurley dokázali na svojich nástrojoch vyčariť širokú škálu zvukov, od náreku zraneného zvieraťa až po plnú krásu hry, spôsobujúcej stav umeleckého vytŕženia.

   Až do leta 1966 si BBHC vystačili s hlasom Petera Albina, ktorému sekundoval Sam Andrew. Chet Helms začal uvažovať o angažovaní nového člena, ktorý by mal na starosť iba spev a vtedy si pomenul na jednu dobrú kamarátku a speváčku z čias štúdií na Texaskej univerzite: Janis Joplin. Toto spočiatku nesmelé dievča vyrastalo v texaskom Port Arthure a jej rodičia v nej pestovali lásku ku kráse. Už na strednej škole sa venovala netradičným umeniam a v prvom rade hudbe. Jej veľkými vzormi boli bluesové speváčky Bessie Smith a Odetta Holmes. Janisina cesta za nesmrtelnosťou rockovej superhviezdy začala spievaním v malých baroch Texasu za pár dolárov. Neskôr sa odvážila aj na obľúbené miesta beatnikov, akými boli Venice a North Brach v Kalifornii a Greenwich Village v New Yorku. Na jej kalifornské vystúpenia z rokov 1963-1964 si spomínali aj Albin a Gurley. Vášnivý duch dievčiny už v mladom veku objavil drogy a chlast a na ostrí noža sa pohybovala aj počas univerzitných štúdií v Austine. Liberálna atmosféra západného pobrežia ju ešte viac provokovala k odtrhnutiu z reťazí a tak sa pre istotu rozhodla k návratu do rodného štátu. Začiatkom leta 1966 odmietla ponuku na miesto speváčky v skupine 13th Floor Elevators, legendy texaskej psychedelickej scény. Krátko nato ju navštívil Helmsov kamarát a prehovoril ju k návratu do Kalifornie, aby si ju BBHC mohli vypočuť. Pri prvom stretnutí s kapelou nepôsobila dojmom budúcej hviezdy. Podľa Gurleyho mala na sebe nevýrazné handry, vlasy zopnuté ihlicou a na tvári akné. Jej vysoký a country hudbou ovplyvnený spev sa však hudobníkom zapáčil. Ich prvé spoločné vystúpenie sa odohralo v júni 1966 v Avalon Ballroom, domovskom klube BBHC. Klasická zostava bola kompletná.

   S novou posilou prišli aj zmeny: hralo sa menej rozťahaných psychedelických inprovizácií a viac sa sústreďovalo na kratšie spievané skladby. Väčšina fanúšikov takéto zmeny prijala, ale ich tvrdé jadro, sprevádzajúce kapelu už od začiatkov, bolo nespokojné. Hovorili, že Janis pretvára zvuk kapely na podobný, aký mali ostatné sanfranciské hudobné skupiny a tým ničí jej originalitu. Starým členom kapely odporúčali, aby sa „tej sliepky zbavili“. Hudobníci tak našťastie nespravili, pretože si uvedomovali, akú zbraň v podobe Janis získali.

   Príchodom čoraz väčšieho množstva hippies začalo byť v Haight Ashbury tesno a BBHC sa rozhodli odsťahovať na sever od San Francisca do mestečka Lagunitas, ktorého príjemná atmosféra bola domovom viacerých kapiel (komunitným životom tu žili napríklad aj Grateful Dead). Prenajali si tu veľký dom a krásna scenéria jeho okolia poskytovala inšpiráciu pre skúškové maratóny. Ani sa v novom domove nestihli zabývať, keď prišiel manažér Quicksilver Messenger Service Ron Polte s ponukou na odohranie série koncertov v Chicagu. Nezaváhali, ponuku prijali a vydali sa na cestu. Z plánovaných štyroch týždňov v klube Mothers Blues odohrali iba dva: bluesová metropola v tej dobe nemala záujem o hipíkov z Kalifornie. Cesta do Chicaga sa nakoniec neukázala ako zbytočná: dôležitejšou udalosťou ako vystupovanie v „cudzine“ bolo podpísanie zmluvy s miestnym vydavateľstvom Mainstream Records.

    Nahrávanie väčšiny materiálov debutu s názvom Big Brother and the Holding Company sa uskutočnilo počas niekoľkých decembrových dní roku 1966 v United Studios v Chicagu. Stratégiou vydavateľstva bola produkcia kratších skladieb, ktoré mali väčšiu šancu upútať pozornosť širšieho okruhu poslucháčov. Takéto očakávania splnil najviac energický hit Down on me, ktorý neskôr dosiahol 43. miesto národnej hitparády. Vrcholným okamihom je úvodná skladba Bye Bye, napísaná Janisiným bývalým milencom z texaského hudobného undergroundu, Powellom St. Johnom. Speváčka tu s krištalicky čistým hlasom podáva dôkaz o svojom peveckom potenciáli a nie je to inak ani na zvyšku albumu. Posledný track - All is lonelyness - už pripomína to najlepšie s psychedelického rocku. Za skladbou stál svojrázny umelec, ktorý nosil prezývku Moondog a na uliciach New Yorku predával okoloidúcim svoju poéziu. Zaujímavosťou je, že práve tento dlhovlasý a bradatý exot s výzorom vikinga v rohatej prilbe najviac ovplyvnil imidž BBHC.

   Na prvý album BBHC musela verejnost čakať až do augusta 1967. Jeho vydanie by sa pravdepodobne ešte viac oneskorilo, ak by sa medzitým v živote kapely neudiala rozhodujúca udalosť - Medzinárodný hudobný festival v kalifornskom Monterey. Akcia sa konala v júni 1967 a bola prvou z radu veľkých legendárnych festivalov šesťdesiatych rokov. Organizovala ho kapela The Mamas and Papas, ktorá chcela okrem seba predstavit svetu talentovaných umelcov novej hudobnej vlny. Napriek tomu, že zúčastnení umelci odohrali svoje vystúpenia bez nároku na honorár, mnohým sa to oplatilo. Jimi Hendrix a britskí The Who šokovali na pamätných koncertoch svoje obecenstvo ničením aparatúry a indické rágy Raviho Shankara a jeho spoluhráčov výrazne prispeli k záujmu mladých západniarov o hudbu Východu. Najväčší profit z účasti však mali práve BBHC, ktorí ako jediní koncertovali dvakrát. Prvý večer odmietli vystúpiť, ak by ich nakrúcali kvôli pripravovanému filmovému dokumentu, ale po veľkom úspechu koncertu sa na nasledujúci deň organizátorom podarilo prehovoriť kapelu na reprízu a tá sa už natočila. Časť tohoto záznamu tak môžeme vidieť na dokumente Monterey Pop režiséra Alana Pennebakera. Festival bol dlho očakávaným prelomom kapely: nepriniesol iba celoštátne uznanie, ale aj zviditeľnenie pred medzinárodným publikom.

   Po Monterey sa BBHC ujal Albert Grossman, človek, ktorého manažérske schopnosti prispeli k úspechom viacerých hudobníkov, okrem iných aj Boba Dylana. Chet Helms odišiel a okrem neho odchádzala aj počiatočná eufória, ktorú pomaly nahradzovali problémy spojené so slávou. Svetlá reflektorov sa čoraz viac sústreďovali na Janis a ostatní členovia sa dostávali do úlohy sprievodnej kapely. Aj nahrávanie druhého albumu bolo náročné a hlavne zdĺhavé – oproti debutu, ktorý sa stihol natočiť za tri dni, zabralo od začiatku marca 1968 takmer tri mesiace. Medzi tie menšie problémy patril jeho názov: pôvodne sa mal menovať Dope, Sex and Cheap Thrills. Tento odvážny nápad u vydavateľstva Columbia Records neprešiel a musel byť skrátený na Cheap Thrills. Skutočné ťažkosti prišli až v nahrávacom štúdiu. Producent John Simmons považoval prácu s kapelou za velmi ťažkú: hudobníci, zvyknutí na spontánnosť živého vystupovania, boli zrazu zošnurovaní kulisami štúdia a vydať zo seba to najlepšie dokázali iba s veľkým vypätím. Nesplnil sa ani pôvodný plán, ktorý rátal s dvoma platňami, jednej štúdiovky a jednej koncertnej. Cheap Thrills tak vyšiel v pohnutom auguste roku 1968 pozliepaný so štúdiových nahrávok a záznamov živých vystúpení. I napriek tomu sa stal klasikou klasík: Gurley a Andrew si napríklad so skladbou Summertime vyslúžili podľa hodnotenia časopisu Guitar Player miesto na špičke najlepších psychedelických gitarových sól v dejinách rocku. Druhý veľký hit, Piece of my Heart, je bez preháňania jedno z najsilnejších a najvášnivejších vyznaní, aké ženská speváčka predniesla, podobne ako dlhá bluesová Ball and Chains, s ktorou rok predtým BBHC ohúrili svoje obecenstvo v  Monterey.

   Sláva, divoký život na cestách a neustále koncertovanie napokon ukázali svoju odvrátenú tvár. V neustálej naháňačke už neostával čas na nové skladby a kapela začala napriek hustému programu umelecky stagnovať. Čoraz viac sa do nej naväzovali aj novinári: kým Janis ospevovali, ostatní členovia museli znášať útočné články o tom, že nevedia hrať a že si speváčka zaslúži profesionálnych hudobníkov. Ich jedinou podporou bola undergroundová tlač. Situácia v kapele už nepripomínala idylu začiatkov a dochádzalo ku konfliktom. Takéto tlaky vo veľkej miere prispeli k zvyšovaniu drogového apetítu všetkých členov kapely (s výnimkou Petra Albina, ktorý drogy nebral). Nakoniec Janis zahlásila svoj odchod. V decembri 1968, keď vrcholila spanilá jazda Cheap Thrills v hitparádach, odohrala klasická zostava Big Brother and the Holding Company svoju labutiu pieseň.

  Albin a Getz po krátkej dobe vzdali myšlienku udržať BBHC a pripojili sa k skupine Country Joe and the Fish. Duchovne zahladený Gurley sa vybral do púšte v Údolí smrti, aby našiel seba samého. Janis ponúkla Samovi Andrewovi miesto gitaristu v jej novozaloženej kapele Kozmic Blues Band a ten ponuku prijal. Neprítomnosť Albina, ktorý brzdil drogové excesy svojich spoluhráčov, znamenala cestu týchto dvoch najdivokejších členov bývalých BBHC do čoraz väčšieho drogového a alkoholického oparu. Vydaný album s názvom I Got Dem Ol’ Kozmic Blues Again Mama! nesplnil očakávania speváčky ani obecenstva a Janis Andrewa z kapely vyhodila.

   Fénix znova povstal z popola na jeseň 1969. Tentoraz už bez Janis, i keď so svojimi bývalými spoluhráčmi mala niekoľko príležitostných vystúpení. Svoju energiu sústredila do Fult Tilt Boogie Band, kapely, ktorá bola konečne podľa jej chuti. Oficiálnou speváčkou BBHC sa stala Kathi McDonald, niekdajšia vokalistka Joea Cockera a Ika a Tiny Turnerových. Hlas ostrý ako britva a encyklopedické znalosti populárnej hudby z nej spravili rovnocenného partnera silných osobností BBHC. Zostavu posilnil aj gitarista Dave Schallock a spevák so skvelým zmyslom pre texty Nick Gravenites z ex-Electric Flag. Začalo tak obdobie zdokonalovania hráčskej techniky a hľadania nových smerov: Andrew to skúsil s klávesami, Getz s marimbou (nástroj podobný xylofónu) a nastal aj posun k jazzovým experimentom. Inšpiratívnym bol aj dlhší pobyt hudobníkov na Havajských ostrovoch, kde si vymieňali skúsenosti s miestnymi muzikantami. Za pomerne krátku existenciu tejto druhej inkarnácie stihli BBHC vydať dva albumy, Be A Brother (1970) a How Hard It Is (1971). V čase krátko pred vydaním Be A Brother nečakane silný heroín ukončil životnú dráhu Janis Joplin a utíšil hlas, ktorý sa stal symbolom jednej generácie. Tragédiu robí ešte smutnejšou fakt, že speváčka sa tejto droge dlhé mesiace úspešne vyhýbala. Nedožila sa ani vydania svojej skvelej poslednej platne s názvom Pearl.

   Nakoniec postihla pomalá smrť aj Big Brother and the Holding Company, napriek márnym snahám Sama Andrewa udržať posledný plamienok jej života. Po rozpade kapely sa Dave Getz úspešne vrátil ku svojej starej láske – kresleniu. James Gurley pokračoval vo svojom hudobnom experimentátorstve, dal sa napríklad aj na new age music spoločne s bubeníkom Murugom. Ani Peter Albin nezanevrel na hudbu, znova sa pridal ku Country Joe and the Fish a začiatkom 80-tych rokov sa stal členom The Dinosaurs, superkapely, ktorá sústreďovala známe tváre kalifornskej scény 60-tych rokov. Umelecká duša Sama Andrewa odišla študovať hudbu do New Yorku. Medzi svoje znalosti zaradil aj hru na klarinet a saxofón, komponoval, hrával s afrokubánskymi kapelami a spolupodielal sa na niekoľkých filmoch. 

   V roku 1978 sa Chet Helms rozhodol zorganizovať stretnutie starých kamarátov v Richmonde. Na akcii si okrem klasikov, ako napr. Quicksilver Messenger Service a Country Joe and the Fish zahrali aj BBHC. Po párty sa Sam Andrew snažil všemožne presvedčiť bývalých kolegov, aby ostali spolu, ale na trvalú kapelu neboli dobrovolníci. Na skutočnú reúniu sa hudobníci odhodlali až v roku 1987, na 20. výročie Leta Lásky. Inzerát, ktorý uverejnili, hlásal, že sa hladá speváčka pre skupinu podobnú BBHC. Na audienciách očarila najviac Michelle Bastion, ktorá členov kapely dostala prvými momentami spevu a okúzlujúcim vzhľadom famme fatal. Počiatočné roky tejto zostavy sa nedali označiť úspešnými, až silnejúci záujem o kultúru 60. rokov ju znova dostal do výslnia. Najväčšiu zmenu priniesol rok 1997, keď James Gurley oznámil svoj odchod. Nahradil ho všestranne nadaný Tom Finch. V súčasnosti sú okrem základných členov súčasťou BBHC Chad Quist a Joel Hoekstra v roli gitaristov a speváčky Lisa Battle, Lisa Mills a Sophia Ramos. Nabitý program vystúpení, už nielen doma v USA, ale aj v zahraničí, je dôkazom toho, že kvalitnej hudbe čas nemôže uškodiť a svoju cestu k fanúšikom si nájde takmer vždy.

   Plynutím rokov si hudobní kritici čoraz viac uvedomujú význam kapely, z ktorej vyrástol najlepší ženský hlas šesťdesiatych rokov. Istý čas sa zdalo, že pre ňu naplno platí nepísané pravidlo, podľa ktorého sláva víťaza zatieni tých, čo sa umiestnili na druhom mieste. Teraz však, po všetkých nespravodlivých obvineniach, aké museli trpieť v čase najväčšej slávy, stoja Peter Albin, Sam Andrew, James Gurley a Dave Getz na rovnakej priečke ako žiarivá Janis. Pretože vďaka kapelám, akými boli Big Brother and Holding Copany, rock and roll vyrástol a stal sa vyspelým umením, ktorým sa dá ukradnúť kúsok božskej energie.

Tryskajúca energia Blow my mind a Light is faster than sound:

http://www.youtube.com/watch?v=Ujd0_0K_djk

Hall of the mountain king, klasická ukážka dlhého, inštrumentálneho psychedelického besnenia (vystúpenie v sanfranciskej televízii, jar 1967):

http://www.youtube.com/watch?v=Ujd0_0K_djk&feature=related

Zrodenie hviezd na Monterey pop festival: hustý blues v podobe Ball and chain:

http://www.youtube.com/watch?v=mGJynZNr7rk&feature=related