Bola to teplá letná  noc ako každá iná. Na oblohe žiarili hviezdy. Mesiac bol už vysoko. Pouličné lampy osvetlovali prázdnu ulicu. Na ceste nebolo nikoho, v panelákoch bola tma, možno až na niekoľko samotárov, pre ktorých bola jediný zmyslom života telka. Poskytovala im lásku, vášeň, zábavu, ale aj smútok a drámu. Možno práve sledovali komédiu, či plakali pri romantickom filme.

Milujem ťa Samantha. Vezmeš si ma?

Áno! Chcem s tebou prežiť celý zvyšok života......

Aké sentimentálne. Veď sa už trikrát rozišli.

Ulicou sa ozval škripot bŕzd, šmyk a potom veľké TRESK! Niekoľko zvedavcov vystrčilo hlavy zo svojich domovov. Červené športové auto narazilo do stĺpu, bolo zdemolované a dymilo sa z neho. Náhly hluk, vrátil ulici život. Ľudia vybehli zo svojich bytov v županoch a v diaľke bolo počuť sirény. Pravdepodobne niekto zavolal záchranku. Zo zdemolovaného auta trčala len zakrvavená ruka. Zástup zvedavcov sa zväčšoval. Niektorí sa len neveriacky dívali, iný si neodpustili poznámky tipu. „Mal ešte celý život pre sebou. Alebo „Jazdia ako blázni, dalo sa to čakať. Ani jeden z nich nepomohol. Boli k tomu životu, ktorý v tom aute práve vyhasínal úplne ľahostajní. Len tam stáli a pozerali sa. Aká irónia. Sirény sa približovali. 

„Nie!!!!“ srdcervúci výkrik preťal tmu. K autu pribehlo mladé dievča. Mala na sebe ľahké letné šaty. Chcela sa len prejsť, ale doviedlo ju to až sem, mladík v aute bol jej priateľ. Mali tesne pred svadbou. Náhoda? Osud? Nie! Irónia.

„Prečo tam stojíte?! Prečo mu nepomôžete!“ dievča zúfalo kričalo a snažilo sa ho dostať von. Niektorých do prebralo a snažili sa jej pomôcť. V tom prišla záchranka. Spoločnými silami ho z auta dostali. Bol celý od krvi, mal veľkú ranu na hlave a samé odreniny. Nejavil žiadne známky života. Lekári ho prehliadli, potom sa obrátili k dievčine. „Je nám to ľúto......“

„Nie!“ zakričala. Zosunula sa na zem. Po tvári jej stekali slzy. „Nie....nemohol....nemohol......nie....pravda.“ ozývalo sa medzi vzlykmi. Nikto z prítomných ju nedokázal upokojiť. Bola úplne nepríčetná.

 Ulicou sa znova ozývali sirény, tentoraz viezla do nemocnice zničené dievča. Podarilo sa im ju uspať len silnými sedatívami. Jej život však už neovplyvnia, jej duša vyhasla spolu s jej láskou. Je to už len prázdna škrupinka.

Pýtate sa, malo to tak byť? Všetko má svoj dôvod? A prečo je v našom živote toľko bolestí?

Nie, nemalo to tak byť. Mohlo to byť ináč, keby bol niekto pomohol. Prečo sa ľudia zamykajú do vlastných svetov? Prečo sú tak ľahostajní k životu iného? Prečo? Lebo sú to ľudia. Pre nich je život len jedna veľká hra, dobrodružstvo alebo telenovela, ktorá sa však nekončí svadbou, ale smrťou. Lebo každý život sa raz skončí smrťou.

Z prachu si vstal, v prach sa obrátiš.

Je len na nás, čo spravíme s naším časom. Budeme ľahostajní? Alebo budeme chrániť aj životy ostatných, nie len tých ktorých milujeme. Nikdy nevieme či chlapček, ktorému sme pomohli, keď spadol z bycikla, sa raz nestane lekárom a možno zachráni život vašej sestre , ktorú zrazilo auto a to len preto, že sme mu vštiepili schopnosť pomáhať. Ani si neuvedomujeme, že naše konanie, alebo správanie sa týka obrovského počtu ľudí a ovplyvňuje ich. A hlavne, ani si neuvedomujeme akú máme moc, potešiť či ublížiť. Nie, ľudia svoj život premrhávajú a ničia si ho navzájom. Keby mu bol aspoň niekto pomohol, prežil by, založil by si rodinu, stal sa učiteľom, možno chirurgom alebo sociálnym pracovníkom. Svoj život by zasvätil pomáhaniu ľuďom, pretože nikdy nezabudol, na to ako mu pomohli.

O pár mesiacov, sa v novinách objavila správa.

.......rozhodla sa ukončiť svoj život, po smrti priateľa. Predávkovala sa liekmi, našiel ju v byte jej domovník, už dva mesiace, neplatila nájomné...........

Ďalší život vyhasol, bolo to jasné od chvíle čo havaroval. Nemohla bez neho žiť. Nikto ju nemiloval tak ako on. Nikto sa jej nesnažil pomôcť, nikto ju neutešil. Upadla do tmy, z ktorej jediným východiskom bola smrť. Možno sú teraz niekde spolu. Stali sa anjelmi, už ich nič nerozdelí. Lenže toto nie je happy end. Ako dlho budeme ešte bezcitní? Ako dlho budeme ľahostajní? Ako dlho chceme ignorovať nespočetné výkriky a prosby o pomoc? Ako dlho?!