|
| Ve VAŠEM prostoru redakce Totemu nezodpovídá za obsah jednotlivých příspěvků. |
 |
|  |
1
Som chrapúň, primitív a recidivista. Pred týždňom som sa presťahoval. Sedím v kuchyni a pozerám z jedenásteho poschodia. Nad Petržalkou visí mesiac. V splne. Na strechách podo mnou sa lesknú kaluže, svetlá okien ako vstupy do iného, privátneho priestoru a Slovnaftské veže v plameňoch. Úspech je cestou krvi. Ráno som mal pocit že to celé dáva zmysel, vo vzduchu lietali kusy papiera a v škárach kvílil vietor, pripomenulo mi to záverečnú scénu z Maconda, v ktorej je apokalypsa tohto rodu dovŕšená. Na jazyku zostal len názov, akoby príchuť minulých ročných období. Aj po sto rokoch samoty nemá nikto najmenšiu nádej. Zostáva jediné, ďalej žiť. Susedia sú spokojní, k mladému páriku pribudlo dieťa. Občas počuť jeho plač, miešaný s vreskotom papagája.
Izbu som si vymaľoval. Žltý strop a oranžové steny. Štylizujem sa do role dospievajúcej pipky. Stačí nakúpiť plyšových medvedíkov a umne ich rozmiestniť po rohoch. Na posteli mám károvanú deku, červenomodrú. V pondelok mi začala pripomínať Silviu s jej obrovskými prsiami. Neviem prečo. Na Silviu som si roky nespomenul, no pred dvoma týždňami mi prišiel mail, v ktorom som objavil jej svadobné fotky. Ako sa máš? Pozri.... – pozeral som na obrázky - cudzí muž, ona v jeho objatí, cudzí muž, vedľa ona v rukách kytica. Čisté až z toho boleli oči. Prišlo mi to smiešne ako vtip, ktorý si mi pred nedávnom hovorila. Napadlo mi, že po toľkých rokoch vyzerá celkom slušne, len tvár... Bolo mi jej ľúto a nevedel som prečo, ľúto zvyškami môjho súcitu.
Odkrývanie dusí, vždy je to o emočnom či myšlienkovom exhibicionizme. Aj cudzie texty môžu vyprovokovať k zmene štýlu, príde nová inšpirácia a človek sa posunie. Píše jedna z kritičiek pod moje básne. Čítam a v kostiach cítim nevoľnosť. Samo vraví, že za to všetko môže príbeh z ktorého sme medzičasom vypadli. Režiséri točia reklamy, spisovatelia robia šoférov, maliarky barmanky a krásne ženy ostali len pre silných samcov. Finančne sa všetkým darí. Čakajú nás nové veci v nádherne upravených priestoroch. Stačí nastúpiť, nasadnúť na eskalátor, privrieť oči a stúpať. „Ako do neba, ako do neba“...hovorí Samo a ja vedľa neho zdesene počúvam ten hluk. Skupinka ľudí obďaleč už piaty deň drží auto zahraničnej značky a uvádzač reve do mikrofónu stávky na to, kto z nich dlhšie vydrží. Hlavná cena je život naplnený šťastím, spokojnosťou, dvoma deťmi a po čase tučnou manželkou. Samozrejme v aute, ktoré si človek takýmto spôsobom vydržal v strede nákupného centra. Nemám nič proti. Každý má svoj životný štýl, stačí zachovať úroveň. Oproti prúdi dav žien. Kdesi na okraji vnímam absurditu celej situácie. Moje ruky sú už dávno z dreva a nič s tým neviem urobiť.
Rozmarné počasie, je teplo. Ženy zhadzujú kožu aby odkryli svoj tvar. Pozorujem holuby na vedľajšej streche a teba ako sa skláňaš predo mnou. Fantómová žena má širšie boky a na krátko ostrihané, čierne vlasy. Vyzerá to tak, že to nevydržím a dotknem sa, no premáha ma strach. Zatváram oči, neskôr pozorujem jej štíhle ruky, tie ma fascinovali už od okamihu keď som ju videl prvý raz... bola to fotka - ruky. Akoby sme sa už niekde v minulosti stretli a teraz len hľadáme dávny výraz pre spoločne prežité. Skutočne je teplo. Kráčame po ulici a ty vravíš niečo o svojom novom byte, čo ťa stála sedačka a že tam dnes chceš prespať. V ostatnom čase sa všetci okolo mňa sťahujú, meníme miesta ako vtáci na jar – priestor, priestor je to čo potrebujeme. Náhle som si uvedomil, že ťa okamihmi milujem. Aspoň moje správanie vykazuje tieto znaky. Obaja o tom radšej nehovoríme a tak je mlčanie jedinou cestou nášho súzvuku. Je to vzrušujúcejšie ako obvyklý stav plný slov. Večer si snažím vybaviť tvoju tvár, no vždy vidím len ruky fantómovej ženy.
2
Dnes mám 37. Rozhodol som sa, že v ružovej kuchyni napíšem knihu. Kúpil som si stôl a tri stoličky. Zariaďujem sa. Za oknom práve začína prvá jarná búrka. Tu z hora je všetko malé, utekajúci párik s prevráteným dáždnikom, dieťa na bicykli zasadené v betónovej ploche ako na večnosť, či osamelý muž, kráčajúci pod osvetlením. Na čiernom asfalte vidieť kruhy po kvapkách a nad tým všetkým sa ohýbajú konáre. Fascinuje ma to. Celý doterajší život som prežil na prízemí. Sedím v kuchyni a snažím sa písať, no bohvieprečo myslím na mesto zo západu, jeho čiernobiele ulice, na Alexanderplatz, Marienkirche. Náhle sedím hore ako v Nebi nad Berlínom. Počúvam ticho pod sebou. Má rôzne vrstvy, tak ako môj duchovný život. Končí a spája sa na vnútornej strane stehien fantómovej ženy. Ako povedala Kristína, kľúčom k šťastiu je priam duchovný orgazmus sprevádzaný kŕčmi snáď až v maternici. Nie je to o vypätom vnikaní, o láske, či iných pocitoch transcendentého charakteru. Nakoniec aj tak vždy zvíťazí príroda. Človek ako príslušník určitej kultúry má k dispozícii kultúrou predávané vzorce. Odľahčenie spočíva v tom, že ho zbavuje nutnosti stále znovu hľadať optimálne riešenia. Už dávno sme dospeli. Nad mestom pomaly končí búrka a neskôr sa rozvidnieva. Noc bola krátka.
3
Poludnie v parku uprostred mesta. Chcem cítiť prírodu. Už druhý deň som vrhač dýk. Držím v ruke túto knihu. Vrhač dýk hrá svoju hru, na život a smrť. Na jej konci ostáva aplaudujúci dav. Do očí sa mi tlačí ostré svetlo spolu s rušnou premávkou. Čakám na striekanie z fontán, labute a deti čo hádžu lietajúci tanier. Marginálne vnemy. Zdá sa mi, že okolo prechádza fantómová žena. Ešte stále má na čierno odfarbené vlasy. Nie, nie je to ona a tak jej posielam aspoň sms. Ako sa máš kráska? – bez odpovede.
O chvíľu prichádza Kristína. Je vychudnutá na kožu. Rozmýšľam koľko sme sa nevideli. Asi dva mesiace. Má tmavohnedé vlasy a jej pokožka vyzerá úplne na bielo.
„Dlho čakáš?“
„Nie,“ odpovedám aj keď tam sedím takmer hodinu. V aute sa jej pýtam na život. Hovorí, že život je, nič viac. .
U mňa narýchlo prezerám mailovú stránku. Podpisujem nájomnú zmluvu. Medzi rečou len tak prehodím, či nedáme dáky sex.
„Teraz?“
„Nie, včera ráno.“
Chvíľu na mňa čudne pozerá a potom mi oznámi, že už mesiac nemala krámy a určite by ju nepotešilo, keby začala práve teraz krvácať.
“Okrem toho tá čudná japonská posteľ, čo máš rovno na podlahe ma vôbec nevzrušuje, pri sexe chcem aby mi viseli ruky,“ sadne si na gauč a roztiahne nohy.
„No vidíš, a ja som rád keď mi pri tom nič nevisí,“ slaboducho kontrujem. „Radšej poďme, lebo si budem myslieť, že ten sex skutočne chceš.“
Vo výťahu mlčíme. V rukách mám podpísané zmluvy.
Noc v ázijskom bistre. Vietnamská polievka a pár osamelých ľudí pri stoloch. Pozerám do skla, predstavujem si, že za mojim skresleným odrazom pomaly začína snežiť.
Už dlho na mňa ticho nepadal sneh.
4
Samo cíti vnútorný nepokoj. Má chuť na cukor od Majera, ale o chvíľu je to pizzeria Mammamia. Už týždeň býva u mňa. Tiež chce písať knihu, no teraz sedí v izbe a skučí nad pc. Nefunguje net. Ráno chodil po byte a celý čas si takmer nečujne hundral. Prišlo mi to smiešne, akoby som ho pristihol pri niečom intímnom. Potom sme vŕtali diery, teda ja som držal vysávačovú trubku pod vrtákom. Tieto činnosti nás neuveriteľne zbližujú. Napriek tomu je mi v ostatnom čase na úplne na hovno. Odpísala mi fantómová žena. Žiadny vzťah. Len sex. Bolo by to v absolútnom poriadku, ale sex s ňou by ma zabil. Dnes som jej po piatich dňoch zavolal.
„Ahoj, ako sa máš?“
„Dobre, ty?“
„Tiež dobre,“ potom sme hovorili o Katke. Tú som pretiahol minulé leto. Asi by som mal konečne nakŕmiť zviera.
Po telefonáte som si spomenul na záver Topolovho anjela - ucítil v sebe pohyb, bola to nejaká láska, niečo. Bolo to ako vírenie. Stál tam, nahmatal, zalovil a trhol...
5
Práve som si kúpil knihu, Plán odprevádzania – Jana Beňová. Janka, jedna z mojich dávnych letných lások, keď leto bolo ešte znesiteľným ročným obdobím, aj keď už vtedy roznášal ulicami horúci vietor prach a sucho. Mal som 20. Práve dal výpoveď v univerzitnej knižnici a na chrbte ma hrial ruksak plný zakázaných titulov, pozostatkov z nedávno skrachovaného socializmu. Najradšej by som roztiahol krídla a len tak vzlietol nad mesto, nezávisle pozorujúc jeho budúce udalosti, sledoval Ivana, ktorý si neskôr, v septembri, zobral o 14 rokov staršiu ženu, vlastnú psychoterapeutku. Pozoroval dnes už mŕtveho Ondreja, ako sa smeje na Paľových vtipoch so mnou za chrbtom... Janu či Aničku, moju prvú veľkú lásku trvajúcu tri týždne... jej čierne vlasy a oči čakajúce odo mňa tú pravú udalosť. Podnik, v ktorom sme sa dennodenne stretávali a pili až do rána a ďalšieho rána a ďalšieho... barmanku Lubku, zachovanú štyridsiatničku, čo nám nalievala na sekeru a jej dve krásne dcery...to všetko vidieť v okamihu vycentrovaného bytia. Ulice a ich príbehy, ľudia pomaly blúdiaci v ich útrobách, tiene nových fasád. Nemám rád túto melanchóliu bez významu. Nasrať. Toto som ja nenapísal.
6
V čase keď som fetoval bolo všetko oveľa zložitejšie, aj keď si kdekto myslí, že je to práve naopak. Veci sa zdali byť väčšie ako v skutočnosti sú. Niektorí kráčali okolo a ja som sedel na lavičke. Mesto bolo špinavým snehom. V žilách som cítil pomaly prúdiť krv. Venčiaci sa psy, ľudia, deti a prúdy mestskej premávky...ľudia. Boli malí a ešte menší. Zrnká, ktoré poletujú medzi kalužami a snažia sa neušpiniť. Chvíľu bolo všetko tiché a pokojné. Neskôr sa z okien nado mnou ozvalo zvonenie spolu a detský krik.
Prebral som sa na to, ako mnou ktosi surovo myká a niečo kričí do skrehnutej tváre. Kusom mäsa patrila mne. Nado mnou sa skláňal človek v červenom a za ním stála sanitka. V periférii som si všimol, že mám vyhrnutý rukáv a na ruke nalepenú guču vaty. Bolela ma hlava, ruka po ich hrubej ihle a ešte čosi. Mysľou mi prebehol obraz nedávnej psychiatrie. Zamrežované okná, zamknuté dvere, slepý starec z vedľajšej postele, čo v noci čúral rovno do uličky medzi nami a nahá žena bežiaca dlhou chodbou. Veľké ovísajúce prsia a jej materské objatie, v ktorom som sa takmer udusil alebo našiel. Pomaly som sa postavil, do pľúc chytil ostatky priesvitného vzduchu a pozrel tomu najbližšiemu do očí. Dobré, pomyslel som si, otočil sa a rozbehol priamo pred seba ďalej od červených, bielych aj modrých... pod alejou opadnutých stromov do oceľového slnka, ktoré presvitalo nad mojim nebom. Ako vravím, keď som fetoval boli veci oveľa zložitejšie.
7
Pred chvíľou prestalo pršať. Vonku je dobrý vzduch. Sedím a čítam Bukowského, čo mi príde ako poriadne klišé. Napriek sedemročnej abstinencii mám už pár dní chuť si vypiť. Len tak sa tackať pri Dunaji a pokrikovať na škaredé, tlsté turistky z Nemecka. Vymočiť sa do vody a pokračovať ďalej... Prestalo pršať, jedenásť poschodí podo mnou sa leskne čierny asfalt v prúdoch občasných svetiel, ktoré miznú za zákrutou. Už v živote nechcem počuť slovo psychoterapia a iná terapia.... robená na mne, či mnou na niekom cudzom. Nechcem počuť spojenie - individuálny prístup, subsidiarita... a naseriem aj na Satirovú spolu s Freudom, Franklom či paradoxnou intenciou. Potom otvorím okná a pustím do tohto bytu čerstvý vzduch. Nadýchnem sa a možno rozplačem, lebo viem, že nič z toho neurobím, že môj život bude aj ďalej pokračovať svojim tempom, že ráno vstanem a odveziem sa do práce, že znovu raz budem myslieť na fantómovú ženu, že deti pustím na prechode a so susedou sa vo výťahu pobavím o jej psovi, ktorý má rakovinu...možno o nočnom daždi. Život je svojim jednoduchým spôsobom skutočne jednoduchý. Zajtra má byť dobré počasie.
8
Náhle je všetko inak. Fantómová žena dostala tvrdé meno a ja po siedmich rokoch sedím na Kuchajde s pivom v ruke. Je sedem hodín ráno. Príznačné. Nad hladinou sa vznáša čistý vzduch a mlčiaci lovci rýb sú len odrazom, v ktorom vidieť celý príbeh. Telefonuje Samo, chce ma presvedčiť, no už je neskoro. V tom okamihu sa mi vybaví scéna z včerajšej noci. Lucia v pyšnom byte plnom prázdnych izieb sa ma pýta, či sa pred sexom odpálime alebo si len vypijeme. Pred dvoma hodinami sme si poslali prvú sms. Číslo mi nechala za stieračom. Sebavedomo jej vravím, že ja nepijem ani nefajčím, ale môžeme sa ísť poprechádzať na Slavín.
„Ty sa mi chceš zosobniť. To nerob, to nebolo v pláne, si len telo.“ Pozerám jej do očí, sú sýtomodré no mám pocit, že je to farebná šošovka a za ňou nič viac, nič menej. Nakoniec sedíme pri hroboch chrabrých Sovietskych hrdinov. Oproti sa bozkáva akýsi párik a tak jej navrhujem či neskúsime aj my. No neskôr hovoríme o epistemológii, sémantike a feminizme. Analyzuje jazyk vedy. Podľa nej je čisto maskulínny, s čím vrelo súhlasím, tak ako každý jazyk. Predstavujem si ho ako jeden obrovský falus prekrývajúci každodenné stvorenie. Evolúcia v kreacionizme. A feminizmus je len ďalšou anemickou odbočkou v kultúre konzumu. Milujem to. Na oblakoch sa odrážajú kužele laserových svetiel. Mesto žije svojim nočným tempom. V piatok vyrážajú spoza betónov dravci. Majú čiernu kožu a v očiach smútok, ktorý treba zabiť akýmkoľvek spôsobom. Dnes je dobrý deň pred koncom. Neskôr sa mi nepostavil.
9
Takže za pár hodín kráčam po horúcom meste. V krvi cítim nepokoj a prúdiaci alkohol. Píšem krátke vety na žlté papieriky, tie lepím do výkladov. Niektoré sfúkne vietor a niektoré si možno prečíta fantómová žena. Pateticky ju milujem aj keď práve touto plechovkou, v mojej pevnej ruke, som ju navždy zabil.
Slnko je len žltý kruh na obzore. Príbehy končia a začínajú kdesi uprostred križovatiek. Menia sa len svetlá farieb. Priestor je modrý, utrpenie čierne a láska červená krv. Tečie ulicami ako pozostatok z minulých dní, v ktorých mi sľúbili radosť a šťastie.
10
Mám voľno. Konečne cítim vnútorný pokoj. Počúvam trochu sladký džez. Všetky hrany priestoru sa spájajú vo výhľade za oknom. Začína leto a na jednom z tristo šesťdesiatich balkónov oproti sedí dievča v pruhovanom tričku. Zo zeleného papiera skladá lastovičky, hádže ich do vzduchu a potom, pri pohľade dole, máva rukami akoby im chcela pomôcť v rýchlom lete, ktorý konči tak náhle.... na zemi. Z dvanásteho poschodia presvitajú komíny Slovnaftu. Starnúci susedia venčia psov a pani oproti vešia spodné prádlo. Akoby v tom všetkom bolo niečo viac. Obrazy splývajú do jednoduchého pocitu, v ktorom už nič nehľadám, lebo nie je čo hľadať. Človek potrebuje viac priestoru, viac priestoru ako času, vravím si a ďalej pozerám von. Pochopenie, že nie je čo stratiť sprevádza priam božské ticho, ticho bez významu.
11
Je január, september alebo jún. Samo sa sťahuje. Odchádza. Fantómová žena ostala kdesi uprostred, navždy odopretá svojou vierou. Tak to malo byť. Zostávam sedieť. Pred tichom je len ticho.
12
Mám strach.
|
|
|
