A zase som bol tam. Medzi nimi. Smial som sa do rytmu ich slov a uhýbal sa ich údivu, prečo zase zapíjam borovičku pivom. Vždy to malo byť decentné posedenie pri pár pohárikoch, ale nakoniec to aj tak skončilo väčšinou inde, čomu som bol rád. Čašníčka mala podľa výzoru asi pätnásť a bola strašne popletená a spomalená, čo nám aj vyhovovalo, lebo skoro vždy nám zabudla niečo naúčtovať. Malý popolník sa pomaly plnil a takisto vzduch v miestnosti.

     Lucia s Jurom sedeli oproti mne. Jeden druhého ľúbili ako koňa. Áno, občas sa to aj prejavilo na ich vzájomných menších modrinách.

„Predstav si, rozbilo sa nám akvárko,“ prerušila Lucia chvíľu ticha.

„To malé guľaté, kde vám plávala jedna rybka dookola?“ spýtal som sa.

„Áno, to.“

„A čo ste urobili s rybou?“ neskrýval som zvedavosť.

„Dali sme ju do vázy. Do takej hranatej. Teda v podstate má kosoštvorcový tvar.“

„Čo?“ zahlásil som, ako keby som čakal nejakú odpoveď, alebo reakciu. Samozrejme, že žiadna nebola, tak som pokračoval, „to je ale výhra. Z malého do menšieho.“

„No Juro jej tam dal aj kamienky. Aj jednu rastlinu.“

„A ešte ste jej tam dali aj hrad, nie?“ nadhodil som len tak zo srandy.

„No on jej tam vážne chcel dať aj taký drevený hrad, tomu by si neveril. A ja mu hovorím, čo si sprostý, veď to sa už vôbec nebude mať kam pohnúť.“

„No a napustil som jej tam teplú vodu,“ pridal sa k debate Juro, „nech jej nie je zima.“

„Čo?“ to už som naozaj nevedel, čo mám povedať.

„Napúšťal som jej vodu, strčil som tam prst a zistil som, že je strašne studená, tak som jej tam pridal trochu teplej.“

„No jasné, veď vonku je dosť zima, nech neprechladne,“ rezignoval som zo svojho úžasu.

„A dal som jej tam trošku Jari, veď nech sa umyje.“

***

     Za chvíľu sa objavil Fero s frajerkou a Pišta. Vedel som, že dnes veľká zábava nebude, keďže Fero má pri sebe kontrolu a Pištu doma čaká žena s deckom. Fero bol skvelý rozprávač, vedel prerozprávať a napodobniť všetko tak dobre, že sme sa vždy strašne smiali. A on najviac. To sme boli pri stole iba šiesti, ďalší majú dnes na práci niečo iné, frajerky, deti s bývalou manželkou a podobne, a čašníčka už začala byť nervózna, mala v našich objednávkach chaos.

     S Pištom bola tiež veľká sranda, hlavne keď si vypil, ale teraz si objednal iba kávu bez cukru. Začali sme sa ho pýtať, na ako dlho ho žena pustila. Tieto otázky nemal veľmi rád. U nás by to bolo samozrejme podobne, ale neodpustili sme si ten pocit, že môžeme doňho rýpať. Debata sa zvrhla na tému, aké su ženy a prísediace opačného pohlavia zrazu stíchli. Čakali, čo múdre zase povieme.

„Ja,“ podporil tému skúsenosťami z manželstva Pišta, „keď žena moc pičuje, urobím jej tvrdý reset.“

„A to ako?“ dychtil po odpovedi Fero.

„No chytíš ju dobre za vlasy, tak, aby sa ti nevyšmykla a jebneš jej čo najsilnejšie hlavu o stenu. Keď sa potom preberie, už si nebude nič pamätať a všetko bude zase oukej.“

Fero s Jurom naňho pozerali s otvorenými ústami, Lucia s Ferovou priateľkou sa pohoršovali a ja by som sa pohoršoval tiež, keby...

Pištovi zazvonil telefón.

„Áno zlatko. Áno. Áno, samozrejme, už idem. Práve odchádzam, za chvíľu som doma, dobre? Dobre. Dobre, idem. Papa.“

Hodil na stôl peniaze za kávu a obliekol si bundu. „Sorry ľudia, ale už musím ísť, žena by ma zabila.“ Tak sme sa s ním museli rolúčiť.

„Minule som tu stretol jedného suseda, ktorého som dlho nevidel.“ Zmenil tému Fero. „Som naňho pozeral, že čoo? Chápeš, býva úplne na opačnom konci mesta. Sedel tu v obleku pri káve s nejakou čúzou. Si pamätám, že predtým asi štyri roky fičal na Piku. Mali záhradu s chatou a raz sa rozhodol, že si urobí klub. Podzemný klub. Tak začal normálne kopať jamu a kopal ju tri dni v kuse.“

„A potom?“ spýtal som sa.

„No potom vykopal takú jamu, že sa z nej nevedel dostať. Po piatich dňoch ho tam našiel jeho foter. Chápeš? Bol tam päť dní. Ešteže bolo leto.“

Nechápal som.

     Ešte chvíľu sme sa bavili o rôznych veciach, ja som toho musel vypiť najviac, keďže ostatní zaostávali a časom sme prešli na tému boh, ktorú sme ako obvykle začali zosmiešňovať.

Po chvíli som nasadil vážny výraz tváre a zahlásil: „Boh ťa počuje a vidí.“

Fero mi chvíľu vážne prikyvoval hlavou a potom na mňa veľavravne ukázal prstom, „ale neprezradí.“

Všetci sme chvíľu tej múdrosti prikyvovali a potom sa smiali.

Boh ťa vidí. Ale neprezradí.

***

„Ja som objavil ideál dokonalej ženy,“ prehlásil som raz víťazoslávne v robote.

„Áno? No tak sa pochváľ,“ vyzvedala o pár rokov staršia kolegyňa.

„No, ešte som ju nenašiel, ale zistil som, kto by to asi mohol byť.“

„Tak? Povedz,“ bola netrpezlivá, čakala, čo zase trepnem.

„Mala by to byť taká zachovalá, zabezpečená štyridsiatnička.“

„A to prečo?“ spýtala sa.

„No pretože v takom veku je žena väčšinou zabezpečená. Má dobrú prácu, prijateľne platenú...

„Takže by mala byť bohatá? Aby si nemusel pracovať?“

„Nie, aby som ju ja nemusel zabezpečovať. Chápeš, aby som nemusel pracovať na ňu.“

Kolegyňa sa len pousmiala.

„Dobre a prečo práve štyridsiatnička?

„Lebo tá ešte má chuť na sex, je skúsená, má už niečo za sebou. Je rozumná a nerieši pičoviny.“

„No dobre... A nemôže to byť tridsiatnička? Napríklad ja?“

„Ty nie si zabezpečená.“

***

     Najradšej mám tie cesty autobusom v noci, keď môžem pozorovať spolucestujúcich a cez okno ľudí vonku. A popritom môžem nerušene premýšľať. Najlepšie je, keď vtedy všetko vidím inak. Akoby cez iné oči. Premýšľam, čo bude zajtra, ale hlavne spomínam na to, čo bolo dnes.

A teraz stojím v autobuse, nie, nesedím, aj keď voľného miesta je tu dosť a sledujem okolie. Chcem mať rozhľad, vidieť a pozorovať všetko okolo mňa. Premietam si všetko, čo sa dnes a inokedy udialo a nechcene naťahujem kútiky úst. Dúfam, že sa nikto nepozerá. To môžem iba ja. Iba ja môžem byť pozorovateľ a nazerať do duší a do myslí všetkým ľuďom. Snažím sa z ich tvárí niečo prečítať a niekedy mám aj pocit, že sa to podarilo.

Začínam mať hlad a spomínať si na ten kurací šalát v pizzerii, čo vyzeral tak lahodne a ja som si ho nedal. Hovorím si pre seba, že teraz by som ho s chuťou zjedol. Strašne by som si dal ten šalát. Hm, to kuracie mäsko, paradajka, uhorka, paprika, dressing...

Mňam mňam mňam mňam mňam

Mňam mňam mňam mňam

Mňam mňam mňam

Mňam

     Myslím na firemnú vianočnú párty a na skvelý šopský šalát. Fľaša Tequilly za tisícosemsto korún. Pivo a víno sme mali zdarma, ale kto by pil také džúsiky na vianočnej párty. Teda aspoň ja som sa chcel čo najrýchlejšie opiť. Celkom sa mi to aj s Pištom podarilo. On potom začal baliť kolegyne. Keď ho jedna odmietla, išiel za druhou. Keď ho odmietla druhá, snažil sa ju prehovoriť urazeným hlasom, ‘Alé, nebuď sviňá.‘Ale ja som sa chcel zabávať, nie namáhať sa celý večer kvôli puse, kvôli tomu, aby som mohol niektorú kolegyňu chytiť za prsia... Chcel som sa s nimi a ostatnými baviť, všetkým nalievať plné decové poháre alkoholu, opitý tancovať, spievať karaoke a cítiť v ústach chuť citrónu. Ako malý chlapec.

***

     Doma rozprávam, že keď sa raz ožením, moja žena sa bude volať upratovačka a bude robiť ešte veľa ďaľších vecí a možno ju zato občas nejako odmením...neviem...možno telesnou láskou. A keď to všetko hovorím, cítim sa ako najväčší chlap na svete, najvyvinutejší samec medzi jeleňmi, kráľ medzi levmi.

A všetko je v poriadku, lebo mamy milujú svoje deti, deti milujú svoje mamy, muži milujú svoje ženy a všetci milujeme úprimnosť a rybky v akváriu.