SOM DUCH
Cez matné slko v dverách vidno zažnutie žltého svetla. Takže
počul môj piskot a o chvýľu vyjde von. V svetle sa mihol tieň a začal odomykať
dvere. Vychádza a bez ohľadu na ostatných členov rodiny zabuchne. Opúšťame dvor
a pokračujeme ďalej.
Cestu nám udávajú lampy verejného osvetlenia a biela čiara
krajnice. Zatiaľ tu je pusto, ešte je to málo okoloidúcich konformné, ale obaja
vieme, že čím hlbšia bude noc, tým sa aj táto cesta stane živšou. Život sa
teraz sústredí do okolitých domov- pestrofarebné žiary televízorov presakujúce
cez úhľadne zrolované záclony, ľudia prežívajúci skutočnú radosť z neskutočnej
reality.
Vraj tam má byť plno, nevadí. Križujeme cestu a pomedzi
stromy parku už vidno náš cieľ. Je ním stará ošarpaná budova. Presne dotvára
centrum dediny podľa vzoru všetkých ostatných. Vychádzame po červených
kachličkách schodíkov, a cez veľké presklenné dvere vchádzame dnu. Po schodoch
na poschodie, ďalšie dvere.
Vo väčšej miestnosti sa okolo stolov krčí zo dvadsať postáv.
Kamoš hned zapadne, ja stojím nikým nepostrehnutý v strede cirkusu a stávam sa
duchom. Splývam so stenami, s podlahou, do ktorej vzklepávajú rytmus piesne, s
dymom z úst, s kartami plieskajúcimi o stôl, so zvonením mincí, s pevne
zovretými pohármi, som neustále plnofarebný chameleón a premenlivá medúza
zároveň. Až teraz vidím úzkosť, je všade okolo, v nábytku, v stupídnych
obrazoch, je v lúčoch vychádzajúcich z očí návštevíkov. Pocítiš ju až keď
splynieš s prostredím ale myseľ si necháš otvorenú.
Kamarát má biznis. Piati sa zložia na vodku. Ešte vyberajú
druh, škoda že niet na výber. Dokončené, rozhodnuté, a už jeden uteká do
vzdialeného obhodu. Má asi dvanásť ale v Kocúrkove to nevadí. Je späť aj s
alkoholom. Fľaša- jediné nehybné miesto vo Vesmíre, dajte im fľašu a spravia
čokoľvek. Vychádzajú von, ozývajú sa aj prvé ódy. Pohárik sa rytmicky
vyprázdňuje a plní, tváre sa sťahujú do grimás hnusu a radosti. Zrazu
odchádzajú a ja viem, ako to bude pokračovať. Nepotrebujem to vidieť. Viem, že
treba zmenu no nateraz aj ja privriem oči a odchádzam. No čo, veď to robí
každý!
Brqano