|
| Ve VAŠEM prostoru redakce Totemu nezodpovídá za obsah jednotlivých příspěvků. |
 |
|  |
Noc bola priestranná a ja som sa v nej strácal. Hľadal som cestu domov, lenže kde má taký vyvrheľ akým som ja svoj domov? Nikde.
Takže som hľadal cestu nikam, ja som totiž taký cestovateľ, nikde nemám domov a cestujem odnikiaľ nikam.
Pri jednom mojom putovaní som stretol ženu, žobráčku, sedela na okraji obrubníka a vyzerala že to už chce skoncovať.
ľutoval som ju, ale nepozastavil som sa nad ňou, tak ako sa nepozastavovali ostatný. Žiaden pocit vyni, súcit tobož nie.
Sem-tam jej k nohám okoloidúci hodili nejake tie drobné, ale ona si toho nevšímala, akoby tam nesedela koli tomu.
Snáď všetci si mysleli, že sa jej máli, len ja som z jej postoju ucítil čosi inakšie.
Nezodvihla to koli tomu že to bolo na rum málo, ale koli tomu že ona chcela niečo iné a vopred vedela že to čo hľadá nenájde.
Bola to láska, teplá náruč, kúsok pozornosti a všetko čo k tomu patrí, to všetko čo nemala a nečakala že ju to postretne.
Z diaľky vyzerala dosť mlado, z počiatku som sa totiž ostýchal priblížiť, ale na koniec som sa predsa len odhodlal, zdanie ma sklamalo, nebola mladá, bola až príliš mladá na takýto osud.
Neviem koľko jej mohlo byť, hádam takých sladkých sedemnásť. Vek v ktorom ostatné dievčatá majú problémy typu: Čo si dnes vezmem na seba? Aký lak si dám na nechty?
Táto to mala podstatne ťažšie možno to ma na nej tak priťahovalo, neviem z akého dovodu bola na ulici, ale viem že o svoju exzistenciu musela tvrdo bojovať.
V tú chvíľu keď som k nej podišiel bližšie a pohliadol do jej nekonečne hlbokých modrých očí, sa mi celí svet zdal tak jednoduchý.
Veď mi ľudia nevieme čo sú to problémy, myslím tým ozajstné problémy.
Pohľadom mi ušla, nechcela sa na mňa dívať. No ja som už stratil všetok ostych, podišiel som k nej a pozval ju na kávu. Kávu nepijem, znela jej tvrdá odpoveď.
Ale na čokoládu by som sa dala nahovoriť, hneď som oštastnel. Tak poď, pozívam ťa teda na čokoládu.
Keď už sme sedeli v kaviarni nad čokoládami, nedalo mi nespýtať sa na jej trpký osud. Túto otázku čakala, ale odpovedať nechcela. Spočiatku bola mĺkva, ale potom sa rozhovorila.
Lepšie povedané začala sa vypytovať na moj osud, kto so? z kade som? a podobné otázky, o mne už vedela všetko a ja o nej vobec nič. To mi však neprekážalo, stačila mi jej spoločnosť.
Prvý dobrý dojem z nej ešte viac umocnila jej až priveľmi veselá povaha vzhľadom na jej osud. Bola milá, sympatická a inteligentná, slovom dievča ktoré by si získalo srdce hociakeho chlapa na svete.
Moje tiež, ale napriek tomu som sa s ňou po dopití čokolády rozlúčil. Aký by nás to len čakal život? Plný sĺz a prázdnoty. Ja večný cestovateľ a ona sama.
To nie, to si ona nezaslúži. Podanie ruky, posledné ďakujem a rozlúčenie. Posledné pohľady a navždy zbohom.
Kto vie, možno tam sedí doteraz a svojimi modravými očami láka mužov do pasce menom láska, do pasce do ktorej som s ňou aj ja zaletel a dosť hlboko.
|
|
|
