Zase sme sedeli spolu na lavičke na námestí. Okolo nás plno ľudí. Bola to asi jediná voľná lavička v meste. Ona mala kávu (vraj latté, ja okrem zalievanej kávy nič iné nepoznám) v papierovom kelímku (spisovne tégliku) z mekáča a ja nejakú čudnú zmrzlinu z toho istého podniku, ktorým som vždy tak pohŕdal, ale ňou som sa zakaždým nechal prehovoriť, že je to úplne v pohode. Vždy si sa čudovala mojim čudným a divila mojim divným názorom.
Sedel som veľmi blízko nej a mimovoľne, alebo tak nejak, som sa jej dotýkal. Chvíľu som sledoval mladé dievčatá, ktoré si poblíž hádzali lietajúci tanier. Boli pekné. Jedna mala trojštvrťové rifle a pruhované ponožky. Mohli mať nanajvýš štrnásť rokov, takže som s tým radšej prestal, aby ma niekto neobvinil z pedofílie.
Aj keď ty tiež nevyzeráš omnoho staršie.
Pozrel som sa na ňu. Zase ma niečo nútilo dotknúť sa jej, objať ju a asi aj pobozkať. Možno preto, že vedľa sa objímali krásni milenci. Ona ale pozerala mimo. Niekam do neznáma. Veľmi som ju chcel vystískať, ale bránil som sa. No potom jej niečo padlo do oka. Snažil som sa jej to vybrať, ale nechcela ho otvoriť. Nešlo to ani nasilu. Zase som sa jej dotýkal. Nakoniec som to vzdal s konštatovaním, že už tam asi nič nieje. Natiahla sa krížom na lavičke a oprela sa o mňa chrbtom. Moja hlava bola tesne blízko jej a zase som cítil jej vôňu. Dotkol som sa jej vlasov, objal ju a pobozkal na líce. Vtedy sme sa začali zase vášnivo bozkávať, aj keď to trvalo iba chvíľu. No naše následné objatie bolo oveľa dlhšie. Nekonečné. A ona zhlboka dýchala a vydávala tiché stony, ktoré ju usvedčovali z toho, že ju to vzalo.
Bola si z toho mimo. Aj ja.
Pri tom dlhom objatí mi povedala, „nenávidím ťa.“ „Ja viem,“ odpovedal som. A opäť po pár sekundách, „stále ťa nenávidím.“ „Ja viem,“ zopakoval som ešte raz. Opäť som ju chcel pobozkať, no ona nedovolila. „To by si nemal.“„Prepáč.“ Ospravedlnil som sa. „Nie, mne to nevadí, to ty si povedal, že by sme nemali...“ Teraz som dlhú chvíľu iba mlčal. Mlčal ako hrob, ako ryba, ako partizán... „Ty si to povedal...“
Áno, ja som to povedal.
Musela ísť na angličtinu, tak som ju odprevadil. Keď sme tam obidvaja stáli, povedala, že sa na mňa stále pýta jej babka. „Každý deň sa pýta, že kedy prídeš, čo je s tebou. Hovorí, že je to určite kvôli mne, že som ti určite povedala, aby si k nám nechodil, lebo sa musím učiť. Brat jej aj povedal, že sme sa rozišli, ale ona to stále nechce pripustiť. Stále to opakuje, už ma z toho bolí hlava.“ „Tak ju odo mňa veľmi pekne pozdravuj. A povedz, že to nieje kvôli tebe. Veď ja som sa s tebou rozišiel.“ „Radšej nie.“ Pritisla sa ku mne, ja som ju objal a zase sme sa vášnivo bozkávali. Nedokázal som sa zastaviť, aj keď som vedel, že to nieje dobré, že aj tak potom zase budem chcieť, aby sme boli iba kamaráti. No v tej chvíli som ju chcel bozkávať, dotýkať sa jej všade, strhať z nej šaty a...
Proste som bol nadržaný.
„Už musím.“ Povedala a otočila sa k odchodu. „Dobre, tak ju pozdravuj.“ Stihol som ešte povedať. „Nie.“ „Hm, tak potom si stále bude myslieť, že zato môžeš ty.“ Pokrčila plecami, „veď aj tak si to bude myslieť.“
Vybral som sa smerom k zastávke a kontroloval si, či sa mi tam dole v nohaviciach niečo nedeje. Bol som z toho všetkého zmätený, musel som si zapáliť.
Dúfam, že na to všetko hneď zabudne...
|