„Nechal si ma tu samú.“ Napísala mi do smsky. Keď som si predstavil, ako sedí doma na posteli nad zošitom a namiesto toho, aby sa učila, kropí ho svojimi slzami, skoro mi to roztrhlo srdce. Ale dúfam, že si to iba namýšľam a ty sa usmievaš a vôbec nemyslíš na toho hlúpeho chalana, ktorý ti povedal, že to už nejde.

Teraz premýšľam o tom, ako to chodí v živote, ako slnko vychádza a zapadá a dúfam, že slnko opäť vyjde nad naše hlúpe, múdre, rozvážne a pomätané hlavy. Premýšľam o nových svetlých zajtrajškoch a starých temných koncoch. O nových životoch a predošlých pohreboch.

„Nieje to moja chyba,“ napísala si mi prednedávnom, keď som zase chcel riešiť niečo, čo riešim nerád. „Nieje to tvoja chyba, ale asi to tak musí byť,“ odpovedal som ti. Chcel som byť s tebou, chcel som ti splniť všetky sny, ale moje sny začali pomaly umierať. Nikdy som nevedel, čo sa má a čo nie, zrejme to ani nikdy vedieť nebudem a asi to ani vedieť nechcem. Vtedy som jej chcel povedať, že neviem, či by malo zmysel náš vzťah ťahať niekam, kde by aj tak nakoniec zahynul. Niekde v čierňave zásnubných prsteňov, zaužívaných postupov a zdvorilostných návštev.

Mali sme spolu dosť silný vzťah.  Niekedy som sa ťa nevedel nabažiť a niekedy som ťa mal dosť. Chcel som sa od nej oslobodiť, vyletieť z tej zlatej klietky, ale nikdy som netušil, že to bude také ťažké, že mi bude tá klietka potom pripadať taká opustená. Mal som pocit, ako keby som stratil niečo zo seba, ako by som stratil jednu ruku, ktorá síce ťukala na moje čelo, karhavo ma búchala po druhej ruke, zakrývala mi ústa, ale bola moja a vedela ma aj neskutočne príjemne pohladkať.

Teraz by som jej to pohladkanie mal vrátiť a byť pri nej.

S ňou mi unikali myšlienky, súvislosti, písmená, vlaky, autobusy... Bola to mladá dáma s rozumnými myšlienkami do budúcnosti a malé dieťa s lízatkom v ruke, ktoré chce každú vec, ktorú vidí, keď stojí s mamou pred výkladom obchodu.

Prežili sme spolu krásne aj temné chvíle, pripadalo mi také romantické, keď si mi neskoro večer volala z diskotéky, že chceš byť so mnou a ja som utekal za tebou, aj keď diskotéky nemám rád.

Prvýkrát v živote som konal sebecky, vo svojom záujme a zistil som, že je to veľmi ťažké, aj vtedy, keď máte za sebou školenie z asertivity. Kráčam po chodníku a sledujem, ako sa slnko opatrne a hanblivo snaží rozsvietiť svet. Cítim vôňu čerstvo pokosenej trávy a snažím sa pozerať dopredu.

Spievam si potichu s kapelou v mojej hlave, že ešte nieje čas na pesničky o láske. Snažím sa myslieť na niečo nové, na niečo krásne a nestarať sa o to, či si smutná.

Veľa ľudí, vrátane teba, hovorí, že nieje možné byť po tom kamarátmi. Hovoríš, že to tak nefunguje, ale ja viem, že sa to dá, viem, že to ide. Keď sa vrátim domov, pohladím jej zarámovanú fotku, ktorú mi dala ako darček na vianoce.

Nikdy nezabudnem na to malé veselé dievčatko s krásnym figliarskym úsmevom a večne rozviazanými topánkami.

Neviem, čo bude ďalej, ako sa bude vyvíjať ďalšia etapa môjho života, ale jedno viem určite.

Nenechám ťa samú.