Bývala na štvrtom poschodí starého domu. Za dverami, ktoré boli rovnaké, ako všetky ostatné a predsa celkom odlišné. On býval na prvom poschodí, no tie dvere poznal veľmi dobre. Prechádzal okolo nich už nespočetnekrát. A koľkokrát už držal prst na zvončeku. No nikdy sa ho neodvážil stlačiť. A pritom chýbalo tak málo.

     Bývala v byte s oranžovými závesmi, starodávnym nábytkom a veľkým klavírom. Občas ju počul hrať. Nikdy netušil, že hranie na klavíri môže byť také nádherné. Vtedy, keď mal ucho pritlačené k tým známym dverám, chcel byť klaviatúrou toho veľkého zázraku. Klesať a dvíhať sa pod jej dlhými tenkými prstami a vydávať podobne nádherné zvuky.

     Bývala iba s matkou, jej otca nikdy nevidel, ani sa nikdy nezaujímal o to, kde je milujúci manžel jej matky. Raz ho videl na fotografii. Stála na malom nočnom stolíku v obývacej izbe. Áno, bolo to v ten deň. V deň, keď sa jediný raz dostal za tie dvere. Ich matky mali totiž niečo spoločné. Boli učiteľkami na základnej škole. Niečo vtedy potrebovali spolu prediskutovať, vôbec ho nezaujímalo, čo. Bol totiž rád, že mohol byť u nej doma. Že mohol byť v jej blízkosti. Videl obývaciu izbu, videl ten veľký klavír. Pozeral sa na ňu, ako sedela na druhom konci pohovky a medzi nimi ležal malý červený vankúš. Nadviazali spolu rozhovor o tom, kto na akú vysokú školu chodí, ktorá profesorka koho nemá rada a podobne. „Koľko máš vlastne rokov?“ Spýtal sa jej. „Dvadsať. Alebo dvadsaťjeden? Teraz presne neviem.“ Zahľadel sa na ňu s nechápavým výrazom. „No vieš, ja mám dosť zlý pojem o čase. Väčšinou nič nestíham, nemám prehľad, kedy čo bolo... Proste som stratená v časopriestore.“ Odpovedala jeho nevyslovenej otázke. Všimol si ich matky, ako sa spolu zanietene rozprávali a ich dvoch si ani nevšímali. Znovu sa otočil na ňu a premeral si ju pohľadom. Bola ako porcelánová bábika. Desila ho svojou krásou, odpudzovala ho svojou príťažlivosťou. Mal pocit, že keď sa jej dotkne, rozplynie sa. Ako sen. Ako motýľ v pevne zovretej ruke nemotorného dieťaťa. Chcel o nej vedieť všetko. Chcel vidieť izbu, v ktorej spáva, chcel vedieť, aké knihy rada číta, akú hudbu počúva, aké nosí ponožky... Mal pocit, že je to bytosť z iného sveta, že sem ani nepatrí a on má šťastie, že ju mohol spoznať, že sa s ňou mohol rozprávať. Keď odchádzal s mamou domov, rozlúčili sa slovom ‘ahoj‘. Slovom, ktoré nič neznamená, nič nenaznačuje.

     Bývala väčšinou zamyslená, keď schádzala dolu schodmi. Výťah nepoužívala. No keď ho stretla, vždy sa naňho usmiala a pozdravila. On urobil to isté. Stalo sa to snáď miliónkrát. A asi miliónkrát jej chcel niečo povedať. Niečo iné, ako ‘ahoj‘. Bol si istý, že to raz urobí. Čakal na vhodnú príležitosť. Čakal snáď miliardy rokov. Jedného dňa, keď ju asi týždeň nevidel, odhodlal sa k odvážnemu kroku. Zazvonil. No nepočul žiadnu hudbu, nepočul žiaden zvuk. Iba nepríjemný tón zvončeka. Keď sa pýtal svojej mamy, kde sú susedia, oznámila mu, že sa odsťahovali. ‘Kam?’ Pýtal sa matky, aj sám seba. No nikto mu odpovedať nevedel. Neboli už na štvrtom poschodí. Vytratili sa preč. Bez oznámenia, bez rachotu sťahovacieho auta. ‘Prečo?’ Pýtal sa steny vo svojej izbe. Chcel vrátiť čas, chcel všetko zmeniť, ale vedel, že vrátiť sa späť je nemožné. Vedel, že ju už nikdy neuvidí.

     Bývala teraz asi na inom poschodí, v inom dome, v inom meste, v inom svete... Už si ani nebol istý, či bola vôbec niekedy skutočná. Či to nebol iba jeho krásny sen, či si ju iba nevymyslel. Raz za čas ešte prešiel okolo ‘jej‘ dverí a niekedy sa mu zdalo, že počuje tie nádherné zvuky klavíra. No vedel, že to je iba zvuk v jeho hlave. A možno bola skutočná, možno sa raz vráti a on jej povie všetko, čo sa v ňom za celý ten čas nahromadilo. Tak teda čakal, kým ju zase uvidí, čakal stovky, tisícky, miliardy rokov... Čakal, kým sa objaví stratená v časopriestore.