Deň za dňom je búrka čoraz silnejšia a silnejšia.
Bolia ma nohy a nedajú mi spať. Sedím na posteli vyzerám von oknom. Táto noc je
veľmi tmavá. Akoby svet ostal bez Mesiaca. Často mám stavy nespavosti. Po tieto
noci rozmýšlam či má môj život zmysel, či mám pokračovať v ceste. Keď sa
mi občas podarí zaspať, nie je to spánok zdravého človeka, naopak, prehadzujem
sa a cítim ako mi cez zavreté viečka presakuje temnota. Na druhý deň bývam
zlámaný, bledý s kruhmi pod očami. Ale kedysi, ešte predtým všetkým, som spával
ako v perinke. Kedysi, rozpoviem vám ten príbeh... Volám sa Samuel, priatelia mi hovoria Sam.
Narodil som sa v horách – plných krásnych smrekov a borovíc. Vzduch bol čistý
ako sklo a voda priezračná ako srdce panny. Mama ma veľmi milovala ako malému mi
ušila plátenú košeľu akú v našom kraji nik nemal a na golier mi vyšila červenou
niťkou maličké švabachové S. Kamaráti mi moju košeľu veľmi závideli a milovali
moju mamu. Moja mama bola veľmi dobrý človek. Ako malý chlapec, som bol ako každý
iný. Žili sme v malej dedinke, v ktorej škola nebola a tak učiteľ učil deti
súkromne u každého doma. Traja chlapci z môjho okolia sme boli
veľkí priatelia. Moji kamoši Joss a Mike boli naši susedia. Drevenica po pravej
a po ľavej strane. Joss, bol malý chutný ryšavý chlapec s pehami po celej tvári
a trošku pri tele. No čo, chutilo mu. Mike bol naopak neobyčajne obratný a pekný.
Dievčatá v dedine sa išli zblázniť. V dedine žili aj traja chlapci,
ktorých sme nenávideli. Neskôr si vyslúžili temný stav tela a stali sa
z nich obludy, ktoré si podmanil miestny čarodej žijúci vysoko v horách.
Pete, René a Chlo to boli ich mená. Pete bol nejhorší z tých troch. Už ako
malý si na mňa čupol a svojou silnou postavou obopol môj driek, že som ostal
úplne bezmocný. Veľkým kameňom mi potom trieskal do hlavy Pete nemal v hlave nič. Bol len úbohým
nástrojom Chloa. Chlo bol inteligentný a mal talent na beštiálne veci. Nikdy
si však nepošpinil ruky. René bol dobrý v behu, keď nás naháňal, najprv nás
zozadu jemne podkýnal, až kým jeden z nás nespadol. Bol to väčšinou Joss. Potom
René na Jossa skočil a dupal mu po chrbte a nohách. Chlapcom rodičia
prepáčia všeličo, ale keď sme dovŕšili 20 rokov. Prišla hrozba. Vtedy prišiel
do našej dediny už spomínaný čarodej. Volali ho Gleff. Jeho čierne oči vedeli
preniknúť ľuďom až do mozgu. Nasťahoval sa presne 20. októbra 1772. Svoj Brloh
si urobil na vysokej skale v horách neďaleko Tretej Glúry, to bol pamätník
osady, ktorá padla popolom pri vyčleňovaní pozemkov našich predkov. Všetko to
začalo tej noci, keď búrka otriasala obločnicami a vietor búchal do dverí. Bol
som sám doma, pretože moji rodičia spolu s Jossovými a Mikeovými
odišli na Perílie, to je obrad nášho naboženstva a tam smú ísť iba ľudia starší
ako 30 rokov. Takže Ja, Joss a Mike sme sa v tú noc stretli u nás doma. Sviečky
horeli a my sme sa potichu rozprávali. "Počuli ste o tom novom prisťahovalcovi?"
spýtal sa vystrašene Mike. Svojím očividným strachom vedel navodiť temnú
atmosféru. "Jasné...“ odvetil Joss „...Otec
vravel, že si do základov chatrče dával lebky z hrobov našich predkov, ale nikto
to nemôže dokázať, lebo k jeho domu sa nechce nik priblížiť. Ani miestni
vyšetrovatelia ani nikto.“ "Pred dvoma dňami zmizli Pete, Chlo a René,“
opatrne som poznamenal. „Nie!“ vykríkli takmer zdesene obaja naraz. „Od predvčerajška sa z hory ozývajú zvlášne
škreky. Vždy o pol noci,“ dokončil som. Striaslo nás. Nie však z toho, ale
z dunivého hromu ktorý oznamoval silu búrky zúriacej vonku. Dážď plieskal o okené tabule ako divý. Ja,
Mike a Joss sme si obliekli kabáty s kapucňou a vnorili sme sa do tmy. Vždy sme
sa navzájom povzbudzovali. Najviac statočnosti sme prejavili kedysi dávno pri
rieke, kde nás obludná parta (tak sme ich volali) vystopovala a Pete s Reném na
Chloeo rozkaz hádzali do nás kamene... "Heeeej, Tučniak, bež, lebo zdochneš!
vykrikovali po Jossovi a ten sa ma s plačom držal a trkotal zubami. Pomaly sme
ustupovali do rieky. Rozbehli sa za nami, neustále pokrikujúc posmešky, kameňmi
nás zasypávajúc. Mike bol vo vode ako prvý. Nadýchol sa, skočil
a ponoril sa. Ja som dobehol ako druhý a obzrel som sa. Silná rana od
kameňa ma zasiahla do hlavy a spadol som do vody. Bol by som sa utopil keby
nebolo Mika. Chytil ma svojimi silnými rukami, zdvihol z vody a odtiahol na breh.
Pár faciek ma prebralo. Vypľul som vodu a nestihol som si ani pretrieť oči, keď
mi Mike vystrasene hovorí do tváre. „Majú Jossa. Počuješ? Odtiahli ho do lesa a
... a bili, kopali ho... Nariekal a plakal. Čo urobíme?“ V tej chvíli som pocítil v sebe strašnú
nenávisť. "Poď", zavelil som a utekali sme
do lesa. Nemuseli sme ďaleko. Jossove bolestné stonanie bolo veľmi blízko. "Drž hubu ty prasa, počuli sme Chloeho
keď sme sa prichádzali bližšie. Chlo stál nad Jossom, ktorého prikvačeného s
vykrútenými rukami držal na zemi Pete a vedľa neho stál vyškerený René. Chlo
močil Jossovi na hlavu. Neveril som vlastným očiam. Smial sa mi priamo do
tváre. „Vidíš, žabiak? Takto nabudúce dopadneš ty!“ V tej chvíli som cítil ako celý horím.
Očervenel som a cítil po tele prúd neuveriteľnej sily. A vtedy sa stalo mne to
prečo nás ľudia odvtedy volali zázračné deti. Môj hnev sa mi valil mozgovými
uzlami ako zúriva rieka v koryte. Odohralo sa čosi úžasné. Kameň, ktorý ležal
pri mojej nohe sa sám od seba zdvihol a veľkou rýchlosťou silno zasiahol Chloeho
priamo do čela. Odletel asi dva metre a spadol na chrbát. Gate mal stále
rozopnuté. Ležal tam a vytriešťal na mňa okále. Sám som netušil, čo to bolo za
silu, ktorá sa vo mne prebudila. Pozrel som na Jossa ležiaceho, špinaveho a
uplakaného pod Petovými stehnami. Pozrel som Peteovi do očí a kúsok som ho
odhodil. Vtedy sa tí traja úbožiaci rozutekali preč. Chlo za behu vykrikoval. „Bosorák,
za to Ťa raz upálime!!!!“ Všetci sme boli z toho nového objavu veľmi
vzrušení. Čo to znamená? Máme nejakú silu, ktorá nám ma pomáhať? Ale, ak nám ma
pomôcť, znamená to, že nás čaká ešte veľa nepríjemností. Vtedy sme si slubili, že
vždy budeme držať spolu a nikomu neprezradíme naše tajomstvo. „Prichádzaš so slovkom NIE, pre mňa NIE, je
zatmenie, odchádzaš, vchádzaš, prečo NIE? Vzdialenosť to očakáva, blízkosť už
NIE je. Vrátiš sa, keď NIE, pominie...
|