Narodil som sa,

ale ešte som sa nenadýchol.

Nebolo treba.

To povestné poplácanie po zadku

neprejavilo bohvieakú snahu.

Možno umelému dýchaniu

by som podľahol

-tak intímne

-tak neodolatelne odporné.

Rozmýšľam a neviem

mám sa zapojiť?

Ten multithhandový životakatalyzátor

-koľkými pľúcami

a horšími prieduchmi už prešiel?

A moje dutiny sú tak snehobielo bezpoškrvrnky

- nemohli by tak zostať?

Navyše dýchanie je neuveriteľne návykové

a dá sa umrieť aj bez neho.

Načo si robiť dieru do tváre?

Možno by som sa mal vyjadriť,

ale všetko už tu bolo.

Nemyslím že by som prekvapil.

Takto prekvapím skorej

-na pitevnom stole.

Keby sa ten vzduch aspoň viacej vtieral do mojej priazne

-veď ho ani vidieť nieje.

Keby mi aspoň do ucha zavlnil nejaký „dôvod“.