|
| Ve VAŠEM prostoru redakce Totemu nezodpovídá za obsah jednotlivých příspěvků. |
 |
|  |
Stratená horáreň
Som už starý a práve tento fakt ma prinútil ( možno lepší termín by bol nabádal) napísať o zážitku ktorý som do svojich 70 rokov nosil iba vo svojich spomienkach. Nikdy som sa neodvážil hovoriť o tejto zvláštnej skúsenosti, ktorá sa odohrala keď som bol mladý a pohŕdal som všetkým a všetkými. Žil som väčšinu svojho života v horách,( teda mimo určité obdobia keď som sa odhodlal zmeniť na čas svoj domov - zväčša to bolo nutkanie na rapídnu zmenu a pokus o načerpanie inšpirácie v iných končinách, moriach, výškach a hĺbkach).Teraz som presvedčený, že v týchto horách aj umriem a s radosťou konštatujem - v týchto horách umriem rád. No vráťme sa k príbehu, ktorý ma ešte aj po troch dekádach rokov straší ako smrťelný hriech straší veriacich. Ako vravím bol som mladý, nebojácny a najmä domáci, vychovaný starým a múdrym horárom na čo som patrične hrdý a táto skutočnosť ma vtedy zachránila ( určite sa nájdu jedinci ktorý túto skutočnosť budú spohybnovať, ale s tým som zmiereni ako s mojím blízkym odchodom).
Mám rád zimu na Liptove, ako každý domáci viem ako si počínať v horách a aj ako vnuk horára viem ako prežiť aj keď konštalácia hviezd, planét a okolností Vám nie je naklonená. Musím sa priznať že aj môj vlastný starký sa neriadil zásadami ktoré, aj keď ich môžeme brať ako obmedzenia v konečnom dôsledku majú za úlohu zabezpečiť pokojný návrat do vykúrenej horárne kde praská oheň v krbe a na stene visia trofeje z každej pamätnej poľovačky.
Bol január zima v plnom rozkvete, snežilo a mňa posadla túžba alebo to bolo volanie, či osud ( tak by to zrejme pomenoval šarlatán R.), vypadnúť na koniec tej dlhej kľukatej doliny kde sa za každou zákrutou skrývala ďalšia spolu s roztrúsenými horárňami ktoré mi pripomínali detskú izbu vtedy ešte malej E.
|
|
|
