Záhady túžby / alebo Alfresco raňajky niekde v parku

Po prebudení som si myslela, že nič horšie

ako keď sa na vás niekto pozerá

uprene a nemo

neexistuje

Tá hrôza z tých dvoch identických  postáv

-muža opretého o zrkadlo

tie jeho prázdne oči

ústa prísne zovreté v pomlčke,

som ťahala celý deň  za sebou.

Potom sa rozvraveli: „Myslel som si, že sa ti to bude páčiť.“

Až som vykríkla: „Nikto by nemal spať na mojich šatách keď sa robím mŕtva..!“

-Príbeh 2-

To ráno voňalo mesto úplne šťavnato

a čisto

Nočný dážď zmyl v záhradách

pach prihoreného tuku, mäsa a miešaného korenia,

ktoré ešte včera večer dráždili žalúdky

To ráno aj psy v okolí zacítili za plotom sučky

A aj moje pery boli ako brazílsky cukor...

Lenže o čom je tento príbeh?

Chceme vedieť čo sa stane v budúcnosti?

Keď sme už vykročili...?

Lebo niektoré cesty zostanú v konštantnom stave

veľké, dlhé, došliapané čiary

ľahostajné voči čomukoľvek

také ruiny civilizácie

a nie stále na to doplatí mozog.

„Ja viem drahý, Ty si ma tu nenašiel

To ja som ťa sem priviedla.“

A vôbec sa nesnažím predstierať, že na tomto mieste

môže dôjsť k objaveniu niečoho, čo ani nevieme vstrebať

Možno iba živíme svoje sny, ktoré cez noc nasiakli sladkosťou

kým kamera zbierala zábery z úplne iných vecí

a oči sa vyrovnávali s dôvtipnou zrakovou ilúziou

páriacich sa psov prilepených k sebe.