|
Toto je pred tou časťou, ktorá tu už je
Nebezpečný deň
Deň skoro ako každý iný, ale predsa iný. Iný bol už tým, že som sa pokúsila nenápadne vyšmyknúť von, avšak mama bola šikovnejšia a neviem ako, ale odniekiaľ z chodby, odkiaľ ma nemohla vidieť ma predsa uvidela a zvolala – Kam ideš Lívia? Máš urobené úlohy?
- Dnes prídu – mama predsa vie, že priletí kozmická loď zo Zeme.
- Kto príde? – prečo sa tvári, že to pre mňa nie je dôležité. Je! A ešte ako!
- Prídu zo Zeme. Noví kolonisti, veď všetci tam budú. – mala som sa stretnúť s Adelkou, no moje vzdušné plány unášal do nenávratna vetrisko povinností.
- O siedmej. Sú tri hodiny. Neboj sa, pôjdeme k plošine spolu s otcom keď sa vráti z práce.
- Ale...
- Aké ale. Čo špekuluješ?
- A – nahodila som prosíkací výraz, nakoľko mi to moje herecké schopnosti dovolili – a nemohla by som ísť s Aďou?
- Nemohla. Tam je taška, zošity a do izby!
Úlohy som rýchlo spravila, čo ak ešte Adelku stihnem doma.
- Škrabopis? Škrabopis! – mama listovala v zošitoch – Ako by nie, keď sa ponáhľaš a nemáš kde sa ponáhľať. S nami pôjdeš. Nerozumela si? Alebo chceš ostať doma?
Mama je neoblomná. Musím počkať spolu s ňou na otca.
Čas sa vlečie. Otca nikde.
- Mami! A čo urobíme, keď prídu zlí ľudia?
- Prečo by mali prísť zlí ľudia?
- Na Marse nevidíme, kto nastupuje do lode. Možno loď unesú teroristi. Prídu tu a budú nás predávať na Zemi ako otrokov, alebo tu budeme na nich pracovať. Alebo nás budú mučiť.
- To čo splietaš. Nijakí zlí ľudia neprídu. Poslali nám zoznam, kto príde a aj ich životopisy. Normálni ľudia prídu. Ako ja a ty.
- Ja nie som ako ty. Ja som už Marťanka. Narodila som sa na Marse. Oni sú ako ty, nie ako ja.
- Jak by nie. Ako ty. Komu si sa narodila? Pozemšťanom. Tak si pozemšťanka. A nepleť toľko, to čo do teba vošlo. Zase ste debatovali? S Daliborom?
- Nedebatovaalii smee s Daliibooroom – naťahujem slová, akoby som tým mohla poprieť ich pravdivosť. To aby som nebola žalobaba. Čo si mama myslí, za to nemôžem, ale žalovať sa nemá.
- Ale nám ste zoznam neukázali.
- Isto. Koľko máš rokov! Tebe budeme zoznam ukazovať!
- No a čo koľko mám rokov. A ja nechcem vedieť, kto tu príde? Desať mám. To je už dosť veľa. A aj tak môžu uniesť loď teroristi. A čo potom budeme robiť?
- Nič nebudeme robiť. Až prídu, potom špekuluj.
- Bude neskoro.
- Aby nebolo neskoro, aby som ti jednu neuťala. Ticho buď. Už ťa nevládzem počúvať!
Loď ostala visieť pred Marsom v bezpečnom pásme a na plošine pristál lietajúci tanier. Je to výnimočný deň. Pošta zo Zeme chodí každého pol roka, ale kolonisti prišli po piatich rokoch. Nové tváre. Všetci sú zvedaví. Otec od nás odbehol. Patrí k organizátorom. Neviem čo presne robil. Myslím, že stál a pozeral rovnako ako ja, iba bol pri tanieri bližšie. Ale veľa dospelých chodilo hore dole, nosili veci, podávali ruky nováčikom. Zazrela som aj deti. Bolo ich päť. Samí chlapci. Jeden skoro ako ja, traja mladší a jeden starší. Keby rozprávali svojou rečou, isto by som nič nerozumela, ale onen rovesník so mnou poriadne nahlas, aby všetci počuli, spustil esperanto – Konečne sa okúpem v poriadne veľkej vani! V bazéne!
Všetko sa niekam rozišlo a aj my sme sa s mamou pustili domov.
- Mami, oni nám zničia vodu! – nedalo mi.
- Nezničia. Čo ty na nich žiarliš?
- Nežiarlim. A kde budú spať?
- Doniesli si nové domy.
- Ale nemajú ich ešte postavené.
- Nie. Zatiaľ budú v okrúhlom skleníku.
- V stanoch? Na ležadlách? Ja chcem spať v stane. Mami, môžem aj ja spať v stane?
- Lívia – mama ma privinula k sebe – nežiarli toľko. Sú unavení z cesty. Potrebujú oddýchnuť. Necháme ich na pokoji. To sa nepatrí teraz chodiť k nim. Poď, ty môj nedočkavec. Za chvíľu sa budeme poznať ako... ako topánky.
- Ako topánky? Topánky?
- Neviem. Hej. Budeme ich poznať ako svoje topánky.
- Mami a ty vieš, ako sa volá chlapec, čo sa chce kúpať vo vani?
- Robin.
| 
