V ten deň sa v našej neveľkej dedine objavilo nezvyčajne mnoho áut s cudzou poznávacou značkou.
Na tomto bohom zabudnutom mieste mimo sezón zaznamenávame aj prílet zblúdilých múch, tak veľmi to tu chradne. Prichádzajú sem len občasné návštevy a v lete turisti, ktorí tu vydržia len zopár dní. To je dôvod, pre ktorý sa bez rozpakov pozeráme na novoprichodiacich, sme vďační za každý vizuálny impulz.

Cestou do penziónu, kde pracoval môj priateľ som minula hlúčik postarších obyvateľov, naneštastie som si ich všimla neskoro, takže som už nemohla prejsť na druhú stranu cesty.
Čakala som otravné zdržiavanie, niečo ako "Nikola, ako sa má starká, kam ideš, s Adamom ešte stále veľká láska, aké to máš vlasy?"
ale boli zabratí do zjavne veľmi pútavého rozhovoru. Zachytila som niečo ako "Zase sem chodia." Boli tu už dávno."

Zrubový penzión zvyčajne zíval prázdnotou, ale teraz boli výnimočne obsadené všetky izby. Rezervovali si ich však iba na jednu noc. Čakala som vo vestibule, kým Adam skončí, počúvala som si hudbu z ipodu a listovala som si časopisoch. Zanedlho som sa začala nudiť, dopovala som sa nervózne žuvačkami a žula ich čoraz nespokojnejšie. Naraz som pocítila na pleci dotyk a prvá myšlienka, ktorá mi preletela hlavou bola, že žujem príliš nahlas, čo sa mi občas stane.
Nikto však pri mne, ani za mnou nebol.

Keď som sa Adama konečne dočkala, šli sme do kina do najbližšieho mesta. Premietali nejaký fínsky film. Páčili sa mi v ňom predovšetkým prvé a posledné dve minúty, pričom dočkať sa posledných dvoch ma stálo veľkú obeť. Neviem prečo som chcela ísť do kina na naše výročie.
Vrátili sme sa späť až neskoro v noci a Adam zabočil na cestu vedúcu do lesov.

-Vieš, že ma tieto lesy v noci desia. Mám taký pocit, že by sme tam nemali ísť.
-Blbosť. Budeme tam pravidelne chodiť odo dnes, aby ťa to prešlo.
Nechcela som sa dnes škriepiť a tak som žial pristala.

Vystúpili sme z auta a viedol ma čoraz hlbšie medzi stromy, ktorých konáre vytvárali oblúky vyšliapaným cestičkám. Mala som z toho zlý pocit, na druhej strane som si ho vedome privádzala, pretože to tak bolo vzrušujúce. Boli sme obkľúčení zvukmi. Bolo bezvetrie, tu šuchot, tam sa niečo pohlo, húkanie sov.

Rašelina bola čím ďalej tým tmavšia, svietili len snežienky, zdalo sa mi, že sa stromy aj s tými povykrúcanými prstami z konárov ponášajú na obrie ruky utopencov, ktoré sa kŕčovito vypínajú z vôd, ktoré ich pohlcujú. Boli ich tisícky a my sme po tej vode kráčali, zahladení do seba. Vždy treba zavierať oči pred hroznými nešťastiami, keď chce byť človek úprimne šťastný. A ja som. S Adamom. 

Náhle sa rozbehol a bezstarostne sa smial. Moje obavy sa rozplynuli a pobehovali sme tam, preskakujúc pohádzané konáre. 

Boli sme už ďaleko. A šli sme ešte ďalej. Prechádzali sme sa a objímali okolo pása.
Rovnakými krokmi, pekný vonkajší prejav vnútorného súladu.
-Vidíš tam tie svetlá? Tam, medzi stromami.
A skutočne. Žlté plápolajúce svetielka.

Šli sme tam a potom čo sme videli, prestali byť lampióny visiace z konárov zaujímavé.
Neviem ako dlho sme tam len tak nemo stáli, neschopní čohokoľvek.
Neviem ani koľko článkov prstov som mu zlomila, ako som mu zvierala ruku, ani koľko ostalo mne v celku po jeho stisku.
Vo vzduchu levitovala nahá žena. Mala neopísateľný plášť, ja ani neviem ako to nazvať. Pri nej bol muž, ktorého som videla v penzióne a prilietavali k nemu vtáky, nočné motýľe, lietavice, najrôznejšie druhy lietajúcich živočíchov a on im vytrhával krídla a pripájal ich k plášťu ženy. Zvyšky odhadzoval vôkol seba. Na zemi sa povaľovali mŕtve a chvejúce sa dokaličené telá. 

Všetky krídla sa trepotali na tom plášti. Pôsobilo to vrchovato bizarne. Pohyby krídiel boli chaotické. Vyčnievali lesklé čierne krídla havranov aj žilkovaté hmyzie. Bola to ako keby pohybujúca sa vitráž.
Boli tam aj iní ľudia, všetko neznámy. Muž, ktorý predvádzal pohyby, akých je ľudské telo neschopné a bol naňho nekonečne desivý pohľad. Na vzdialenejších drevených stoloch bolo plno predmetov. Videla som tam mnoho iných vecí, ale môj mozog nedokázal spracovať všetky informácie, ktoré zmysly zachytili.

Muž z nás uvidel a usmial sa. Blížil sa k nám. Nohy som mala zakorenené do zeme.

-Krásna noc, máme tu také menšie stretnutie v priateľskom duchu. Spojené s blším trhom. Dovoľte aby som sa predstavil. Volám sa Félix.
Jeho hlas znel, ako pri bežnom bežnom rozhovore a pôsobilo to upokojujúco.
Mal husté čierne obočie nad očami prezrádzajúcimi pobavenosť.
Prešiel pár krokov a obzrel sa. Nabádal nás k tomu, aby sme ho nasledovali.
Pozrela som na Adama. Pohol sa smerom k mužovi.
Neustále som musela civieť na ženu vo vzduchu a tú zvláštnu nádheru. Našľapovala som opatrne, aby som nestúpala po vtákoch na zemi.
Félix si to všimol.

-Ešte to nie je zharmonizované. Ale dnes to dorobím.
Povedal to s pýchou v hlase.

Keď už sme boli pri drevených stoloch, nenútene začal s vysvetľovaním, čo sa tam nachádza.
Boli tam umne naskladané presklené vitríny s drevenou podstavou  s neidentifikovateľnými predmetmi, čierne škatuľky s nápismi, zrkadielka so začierneným povrchom, zvláštne rytiny, ampulky, knihy, bábky s ludskými vlasmi, zelenomodré plytké misky a obdaleč aj veľkorozmerné vitríny s vypchatými siamskými dvojčatami ľudí aj zvierat.

Ukázal na jednu z menších sklených krabičiek.

-Po tejto som dlho túžil. Mumifikovaná ruka otcovraha. Patrila jednému z mojich inkarnácií.
Pristúpil k nám postarší nízky muž s bielou briadkou a fúzmi. Félix zaševelil.
-Ospravedlňte ma, musím vás opustiť, už to zaschlo a musím to dokončiť teraz sú podmienky ideálne pre prácu.

Starý muž páchol jodoformom. A dymom z fajky, ktorú si bafkal.  Pôsobil dojmom človeka, ktorý načúva hlasom diabla a neustále nepochopiteľne cukal hlavou, akoby im nastavoval ucho.
-Nechceli by ste trochu extraktu lásky? Z vrecka vytiahol malú prezdobenú fľašku.
Uvedomila som si, že stále držím Adamovu ruku. Držali sme sa tak silno, že som nevedela či nám po dlani kvapká pot alebo krv.
-My máme takej vodičky za moria.
Povedala som to cudzím hlasom, vychádzal zo mňa, ale mal divné zafarbenie.
Starý muž sa usmial, aspoň sa mu tak zavlnila briadka, že som z toho zavlnenia tak usúdila.
-Tak vám nebude prekážať, keď do nej načriem.

Prebrala som sa na sucho v ústach na zvuky sprevádzajúce vracanie. Denné svetlo sa mi predieralo cez zažmúrené oči.
Adam kľačal a opieral sa o kmeň stromu. Bola som slabá, a pomaly som sa k nemu doplazila. Vracal hustú blanovitú hmotu. Potom si vysilene ľahol. Neviem ako dlho sme tam takto ležali, ale napokon sme sa cítili lepšie, podopierajúc sa pohľadali auto a šli sme domov. Celú cestu mlčal a ani na mňa nepozrel. Tých ľudí sme už nikdy nevideli. Podľa mojej starkej si podobný príbeh naposledy pamätala jej prastará matka z rozprávania svojej starej mamy.
Nikdy sme sa o tom s Adamom nerozprávali. S Adamom som sa ešte pár krát stretla. Súznenie som ale už necítila, len ako závan spomienky. Myslím, že na jeho strane to bolo tiež tak alebo sa mu len príliš spájam s niečím, čo si nechce pamätať.