|
Ve VAŠEM prostoru redakce Totemu nezodpovídá za obsah jednotlivých příspěvků. |
|
Cesty ľudské sú nevyspytateľné Autor: ericek (Občasný) - publikováno 13.10.2009 (13:33:08)
|
| |
Minuli sa mi všetky peniaze. Utešoval som sa Simmelovým výrokom, že peniaze sú iba mostom a na moste sa nedá spávať. Avšak bál som sa, že bez peňazí sa dá spávať iba pod mostom.
Prijal som prácu podomového nákupcu a opravára pre jednu mimovládnu organizáciu zameranú na pomoc drogovo závislým. Vykupoval som použité ihly, striekačky, pomôcky slúžiace na aplikáciu drog. Opravoval som rozožraté nosné prepážky a zostatky po zuboch. Zožraté bez zubov.
Najprv ma tie prázdne tlamy s úlomkami zhnednutého chrupu desili. V noci som si líhal do postele a myslel na smrad vyvierajúci z čiernych dier za ústnou dutinou. Pohľady. Akési úzkostlivo nenávistné. Oči vyliezajúce zo žalúdkov klientov. Premýšľal, kde sa tam vôbec berú. Či patria im alebo nejakým živočíchom, čo sa v nich usídlili. Alebo či sú to len oči samé o sebe a pre seba. A pre mňa. Dúfal som, že nie len pre mňa.
Neskôr sa stali akousi rutinou. Jednoducho som si tie trosky a všetky ich pohľady nevšímal. Bral som to ako súčasť ich rozhodnutia- byť odporný.
Prešiel som náročným školením a časom sa zo mňa stal zručný remeselník. Taký zručný, že keby mi to v tej dobe došlo, mohol som vyšachovať z branže celú plejádu zubárov. Obchodníkov. Psychológov. Najlepších kamarátov. Neúnavných nepriateľov. Lekárov. Inštalatérov. Tým všetkým som pre nich bol. A mnohým iným.
Bol som bradatým filantropom. Tento status sa mi obzvlášť páčil. Nechal som si ho napísať na vizitky. Pod meno. A na chrbát som si dal vytetovať vetu: Blázni zomierajú v bradatých filantropoch.
Nikdy som si nebol istý, kto sú tí blázni, čo by mali vo mne zomierať. Akým spôsobom zomierajú a či je to pre mňa bezpečné. Lebo mať v tele rozkladajúce sa mŕtvolky bláznov by mohlo byť minimálne ťažko stráviteľné. Bez červov s podobným odhodlaním, ako tie čo žijú v zemi. Bez ich zmyslu pre spracovávanie zdochlín. Proces rozkladania je stále viac neurčitý. Možno iba zomierajú a miznú. Nie je dôležité ako ani kam.
Uniformu pridelenú od zamestnávateľa som obliekal iba na začiatku, pretože ich symbol na uliciach poznali. Takže mi nehrozilo bezprostredné nebezpečenstvo. Teraz na uliciach poznali už aj mňa. Mohol som byť civilne nenápadný. V ten deň som mal oblečené tričko s nápisom: Death metal is dead! V ten deň som sa rozhodol kultivovať ich hudobný vkus.
Zaklopal som na dvere domu. V ošarpanej štvrti mesta. Vo štvrti, ktorú v pozmenenej podobe môžeme nájsť v takmer všetkých väčších mestách. Vyplnenej ľudskou faunou, druhmi, ktoré prevažne žijú, respektíve prežívajú, na týchto územiach. Asociáli, squatteri, prisťahovalci, feťáci, kurvy, pasáci, zločinci, gangy, stroskotanci, čudáci, bezdomovci. Multifarebné, škaredé, bizarné a iné tváre. Alebo lavicovo založené deti bohatých rodičov, čo si každopádne pomýlili životný štýl.
Dvere sa pomalým tempom pootvorili. Pozdravil som. Odzdravenia som sa nedočkal. Ruka na mňa mávla, nech pokračujem do chodby. Vstúpil som. Okolo mňa stáli štyria muži. Pásikavé námornícke tričká. Biele rukavice. Biele tváre. Maskara na oči. Modré ústa. Mímovia. Tie veľké telá vypadali v ich maskách smiešne. Vysvetlil som im, za akým účelom som prišiel. Neodpovedali.
„Nepredvediete mi nejaké predstavenie? Pantomímu som ešte nikdy nevidel,“ spýtal som sa ich zo žartu a zaškeril som sa.
Ako odpoveď prišiel kopanec do brucha martensami. Boli to agresívni mímovia. Zbili ma potichu. Chcel som im povedať, že aj ja som kedysi nosieval martensy, aj keď to nie je pravda. Išlo mi o vzbudenie sympatií. Súcitu. Nájdenie niečoho spoločného. Ale ležal som na zemi skrútený a bez dychu. Oni kopali. Hlava. Plecia. Brucho. Nohy. Po chvíli som pocítil, že sa zastavili. Pootvoril som oči a sledoval predstavenie jedného, ktorý pantomimicky naznačoval ostatným, že zrejme by som mohol mať dosť. Dokonca si pod oko dokreslil tri slzy a ukázal na mňa.
Bola to zlá interpretácia. Nakoniec to asi znamenalo, že ma budú biť až kým nezačnem plakať, pretože sa do mňa pustili znovu. Hlavne ten so slzami pod okom. Od plaču som vôbec nemal ďaleko. A od bezvedomia asi tri sekundy. Dva. Jedna.
Ťahali ma za nohy. Prebudil ma náraz hlavy o schod. Pulzovala za mnou krvavá šmuha. Mohla prameniť odkiaľkoľvek. Celé telo bolelo neskutočným spôsobom. Položili ma na chatrný prístenok. Triasol som sa v bolestiach a od zimy. Záblesk svetla. Zabuchnutie dverí.
Myslím, že som niekoľko dní prespal. Týždňov. Možno rokov. Je veľmi ťažké odhadnúť čas v absolútnej tme. Možno v horúčke. Nevnímal som ani seba, ani okolie. Snívalo sa mi o zlomeninách a rýchlej smrti, ktorá ma čaká v tmavej cele. V krátkych snoch. Kiežby som mohol povedať v krásnych.
Vrátilo sa mi vedomie a bolesti ustúpili. Bol som špinavý. Smrdel som. Ale bol som živý. A spočiatku prikovaný šokom a sugesciou k stene, ktorú som v každej sekunde potreboval cítiť za chrbtom. S posteľou ako jediným ostrovom v záplavách tmy. Vo vlasoch a brade sa mi usadili vši a na rukách mi začal bujnieť exém do tvarovo dokonalých ružíc.
Nakoniec som nevydržal. Vstúpil som do tmy. S pocitom najodvážnejšieho bádateľa.
Postupoval som hmatkajúc popri stene. Štvorcová miestnosť. Prázdna, okrem môjho lôžka a stola. Schody nahor k zamknutým dverám. Na druhej strane miestnosti ďalšie dvere. Kľučka. Vstúpil som.
Svetlo. Skromná izba s troma posteľami a skriňou. Páchlo to tam. Zanedbaná, špinavá žena a dve deti na mňa hľadeli. Obe deti mali biele tváre mímov a modré pery. Akoby vypadli z oka tým, čo ma tam zavreli. Len zmenšeniny. Dotkol som sa tváre jedného z detí. Bolo to zafarbenie jeho kože. Odskočil. S výrazom plachého zvieraťa.
„Vy tu žijete?“ obrátil som pozornosť k žene. Vyľakane na mňa hľadela.
„Starala som sa o teba,“ odvetila mi. Neustále si žmolila prsty v záchvatoch nervozity. Tvár mala strhanú tikmi, ktoré sa objavovali pravidelne a intenzívne.
„Ďakujem vám. Ako dlho som už tu? Čo sú to za muži?“ Nedočkavo som očakával odpoveď.
Náhle sa postavila. Pristúpila ku mne a začala si cholericky žmoliť prsty. Chytila sa mi ramena a stisla ho. „Videl si oblohu? Poviem ti, áno, poviem ti to, keď mi ju ukážeš.“ Začala sa smiať. Šialene. A ťahať ma za tričko. Zadúšala sa. Akoby nevedela nabrať dych. Obzrela sa. „Už idú,“ pošepla s hrôzou v hlase. Skryla sa za posteľ. Veľké, lesklé zreničky vytŕčali z jej úkrytu. Kútiky očí trhané záchvatmi zaujatej nervozity.
Vstúpili. V okamihu ju našli. Dvaja ju chytili a odvliekli.
Ďalší mi hodil do tváre zapaľovač a cigarety. Zasiahol ma do oka. Nechápal som ich spôsobom. Veď veci sa dajú aj podať...
Zostal som v izbe. Oprel som sa o stenu a pomaly skĺzol na zem. Zapálil som si a hľadel na chlapcov. Oni na mňa. Skúmal som ich tváre. „Nevadí vám, že tu fajčím?“ spýtal som sa. Iba ďalej nemo, odovzdane pozerali. „Vy asi neviete, čo sa tu deje,“ pokračoval som vo svojom monológu, viac v duchu oznamovania ako otázky. „Tak povedzte niečo,“ zakričal som. Praskli mi nervy od zúfalstva. Spravil som štyri kroky a zodvihol jedného. „Povedz už, kurva, niečo!“ Nasledovala facka. Triasli sa mi ruky. Zastonal som. Visel v mojich rukách ako handrová bábika. Druhý sa nehybne pozeral. Prišlo mi ho ľúto. Posadil som ho naspäť. Začal som plakať. Bolo mi zle z mojej situácie a z toho, že som nevidel východisko.
Priviedli ju späť. Sadla si na posteľ. Stále neodišli. Držala sa v rozkroku a zľahka sa pohupovala. „Ja už predsa nemôžem, som už frigidná,“ skríkla na mňa, „povedz im, že už som frigidná. Nech ma už nechajú. Povedz im, nech ma už nechajú. Pozri sa,“ vyhrnula si sukňu, „moja kunda je už skapatá. Načo im je frigidná kurva?“ Po líci jej tiekla slina. Môj pohľad spočíval na zarastenej vagíne. „Zničím ju. Nenávidím ju. Zapchám ju, nech tam už nie je pre vás ani kúsok miesta!“ Začala si do nej zúrivo pchať prikrývku. Objavil sa jej úsmev na tvári. Myšlienka. „Nie! Vytrhnem si ju. Vytrhnem!“ začala ziapať. Trhala si chumáče ochlpenia. Uchopila pysky a snažila sa ju vytrhnúť ako celok. Ako zeleninu zo zeme. Pociťoval som nutkavú potrebu spýtať sa či nepotrebuje pomôcť. Boli už pri nej a jeden ju omráčil úderom do tváre. Ležala na zemi. Spod vyhrnutej sukne na mňa vykúkala kunda. Mŕtva kunda.
Odviedli ma so sebou. Nebránil som sa. Boli príliš veľkí a o ich zápale pre násilie som už nepochyboval. Zastavili sme sa až vo veľkej izbe v druhom poschodí. Dostrkali ma k obrovskej, čiernej, štvorcovej skrini s prednou časťou presklenou. Vypadala ako nejaká replika televízora. Pred ňou stál kožený gauč a konferenčný stolík. Do skrine sa vchádzalo zozadu. Napchali ma dnu a zavreli. Traja si sadli na gauč a posledný sa postavil pred skriňu. Vykreslil rukami na jeho rozkroku imaginárny penis a začal ho honiť. Jeho tvár naznačovala, že si to mám aj užívať. Nechcel som veriť tejto požiadavke. Ukázal prstom na mňa. Scénku mi zopakoval ešte raz. Potom otvoril dvierka televízora, vliezol dnu a buchol mnou o sklo. Vykrútil mi ruku a strhol gate k členkom. Vyšiel von skontrolovať či som už začal. Nemienil som začať. Vrátil sa ku mne dnu a otrieskal ma o steny skrine. Zovrel mi do ruky miešok a drvil. Až pokým som nesúhlasil, hlasným výkrikom. Začal som masturbovať. Sedeli na gauči a sledovali ma. Jeden odbehol a priniesol plechovkové pivo. Pokračoval som, nechcel som, aby sa ku mne vrátil a musel ma znovu presviedčať. Popíjali. Vystriekal som sa na sklo. U nich nastal výbuch tichej radosti, akoby ich obľúbený tím práve vyhral zápas.
Odvliekli ma dolu. Sadol som si na posteľ. Pokračovali do vedľajšej izby. Buchot. Nakukol som cez medzierku. Žena sa pohupovala kľačiac na kolenách a plakala. Deti ležali na zemi. Bez pohybu. S vyvrátenými očami. Mŕtve. Odpľula si na ne. Pľula aj na mímov. Pomaly jej dochádzali sliny. Prvýkrát som zbadal niečo ako zdesenie na tvárach mojich väzniteľov. Zobrali telá chlapcov a odnášali ich preč. Jeden sa pri mne zastavil a ukázal prstom na mňa. Usúdil som, že tým chcel povedať, že je to moja vina. Mohlo to znamenať čokoľvek.
Žena sa zjavila v prednej izbe. Padla vedľa mňa na kolená. „Prečo?“ spýtal som sa jej. Nemohol som odolať získaniu aspoň nejakej, hocijakej odpovede. Hľadel som do zeme. Cítil som triašku na celom tele. „Nepatria k mojej minulosti,“ začala kričať cez plač, „nemali miesto v budúcnosti!“ Otvorili sa dvere. Hneď ako ich zbadala, utiekla po štyroch do svojej kobky. Vydala zvuk podobný psiemu zavytiu. Prešli okolo mňa. Zatvorili. Neodvažoval som sa zaujímať o scénu za dverami. Krik. Schúlil som sa na lôžku a položil som si ruky na uši. Počul som všetko.
Odišli rýchlymi krokmi. Odvážil som sa vedľa nakuknúť až o pár hodín. Ležala v zaschnutom fľaku krvi. Nehybne. S podobným výrazom ako tie deti. Mŕtva kunda. V ten večer som dlho plakal. Nie kvôli nej, ale kvôli sebe. Ráno tam bol len červený fľak. Presťahoval som sa vedľa. Kvôli svetlu a menšej vlhkosti. Prežijú len tí, čo sa vzdajú zábran.
Dvadsaťšesť krát som sa pokúsil o útek. Dvadsaťšesť krát ma chytili a tak ma zbili, že som sa viackrát po úderoch do tráviaceho ústrojenstva dosral, dogrcal, mal som zlomené rebrá, prsty na rukách, natrhnuté obočie, otras mozgu a nakoniec ich moje pokusy prestali baviť. Zlomili mi obe nohy kladivom. Puknutie. Ten zvuk ma zamrazil a sekundy sa zdali byť celou večnosťou. Na mojich predtým krásne rovných holeniach vznikli dve štvorcové, neprirodzene veľké jamy po údere. Úlomky kostí som cítil až niekde v krku. Bodavo ma dusili. Jamy sa zalievali červenými jazierkami. Pootočili ma, zozadu oboch nôh vytŕčali krvavé pahýle. Z rany viseli franforce svalov a kože. Ako nejaká beštiálna dekorácia k špicatým kostiam. Ako vianočný stromček z pekla. Odpadol som. Zobudil som sa s dlahami na svojej posteli. Tie dlahy som si nevedel vysvetliť. Každú sekundu som si prial skapať. Pud sebazáchovy bol však silnejší. Vlasy mi padali v chumáčoch. Chronicky som zakašlal.
V masturbovaní v skrini som musel pokračovať aj naďalej. Vždy mi vymysleli novú polohu. Od zlomenia nôh som väčšinou sedel alebo ležal. Bavilo ich to rovnako ako na začiatku.
V jeden deň k inventáru obývačky pribudol šimpanz uviazaný na dlhej reťazi o radiátor. Vždy sa na mňa škeril. Akoby sa vysmieval môjmu údelu. Škeril som sa naňho tiež, nepochyboval som, že je na tom podobne ako ja.
Pri jednom mojom vystúpení niekto zazvonil pri vchodových dverách. Zostal som strnulo stáť. Striaslo ma pri pomyslení, čo návštevníka čaká. Traja odišli. Jeden ma zostal strážiť. Šimpanz škriekal.
Dotiahli chlapíka, vo formálnom oblečení, do miestnosti. Bol v bezvedomí. Ukázali mi, že mám vypadnúť zo skrine a hodili ho tam. Zostal som postávať pri gauči. Nohy som mal už zdravé. Myseľ stále chorejšiu. Stalo sa zo mňa submisívne hovno. Už som ani nepremýšľal nad útekom. Iba som tak postával, poslúchal a bol zvedavý, čo sa bude diať. Vytiahli ho zo skrine a strhali mu šaty. Vedľa mňa dopadla jeho menovka, predtým pripnutá ku košeli. Patril k jednej z podomových siekt s vymysleným bohom a vymysleným spiritualizmom. Čo učia zadarmo jazyky a potom sa ťa pokúsia pridružiť. Alebo využijú psychický stav alebo osamelosť alebo zlý zážitok alebo len sekulárne postmodernú zmätenú éru na zmotanie zblúdilých ovečiek túžiacich po náboženskom a sociálnom vyžití a pocite spolupatričnosti. Objekt integrácie je nepodstatný, hlavne, že sa majú s kým držať za ruky. Vždy som túžil, aby ma pristavili a skúsili to aj na mňa, aby som zistil, čo takým náhodným okoloidúcim rozprávajú. Nikdy si ma nevybrali. Cítim sa ohrdnutý.
Hodili ho naspäť do skrine. A vylosovali jedného z nich. Vošiel k nemu. Usadil som sa vedľa gauča. Ten najväčší ma poklepal po hlave. Asi za poslušnosť. Ten v skrini toho chudáka vyšukal do riti. V tej chvíli som sa zaprisahal, že budem ten najposlušnejší, len nech sa to nestane mne. Mladučký sektár kvílil bolesťou. Kričal. Pod veľkým telom nemal šancu. Jeho vyvrátená noha naliehavo vyklopkávala nepravidelný rytmus. Dotykmi so sklom. Odvrátil som sa. Z boku ma zasiahla facka a ruka mi otočila hlavu späť. Koniec. Striekanie semena na sklo. Ten chudák si určite rozmyslí či v budúcnosti zaklope na cudzie dvere. Odviedli ma.
Ďalšie dni som videl sektára v rôznych stavoch a pozíciách. V prvý visel za ruky na reťaziach trčiacich zo steny. Napnutý. V štýle Ježiša. V druhý mu pribudlo znamenie jeho viery. Vyrezané na hrudi a rovnaké na tvári. Vydával nejasné slová, cez pootvorené oči. V tretí bol otočený dolu hlavou. Visel za nohy. Vo štvrtý som ho len na chvíľu zazrel ležať v bezvedomí v čiernej skrini. Pribudla do izby plešatá figurína v životnej veľkosti. On bol niekoľko dní zavretý v jej plastovom obale. Stále nahý. Desili ma oči tej figuríny. Nemohol som sa zbaviť dojmu, že jej oči sa pohybujú. A sledujú ma. Potom sedel pripútaný reťazou vedľa šimpanza. Odvtedy tam zostal. Len jeho stav sa menil. Devastovali ho. Cielene a precízne. Postupne mu ubúdali časti tela. Od najmenších. Prsty, uši, nos či penis. Neskôr väčšie. Kusy rúk a nôh. Po každom odstránení mu zranenie starostlivo ošetrili. Myslím, že kvôli tomu, aby im vydržal dlhšie. Zašili mu ústa. Viečka očí. Donútili ma sa naňho pozrieť. Nite vyzerali ako pohyblivé dážďovky, čo sa bezprostredne posúvajú vo svojich tuneloch. Naplo ma. Ogrcal som ho. Chcelo sa mi povedať prepáč, zmohol som sa iba na plač. Dlhý, zúfalý plač. Kútikom oka som na nich pozrel. Sledovali ma a usmievali sa. Vtedy som pochopil, že devastácia určená pre mňa je iná ako pre sektára. Mňa ruinovali psychicky. A v ponímaní sveta vonku som nebol viac ako psychicky odpálená troska. Nočné mory. Začal som vídať svojho dvojníka z doby predtým. Paranoje. Neurózy. Keby ich napadlo dať ma na vodítko ako psa, tak by som poslušne za nimi behal po štyroch. Našťastie nedolovali maximum zo stavu, čo mi spôsobili. Oni mohli. Ja som nenachádzal nič. Cítil som sa ako vyprázdnený kameňolom. Len obrovský kráter. Stratili sa všetky vnútornosti. Zostali diery pokryté slizom. Všade som nachádzal sliz. Neviem odkiaľ pochádzal. A kosti veľrýb. Asi vo mne stroskotali, keď ma zalievalo praveké more. Už som sa nepamätal.
Priviedli ma do obývačky. Figurína, šimpanz, mrzák, štyria mímovia a ja. Všetci dostali na hruď terč. Vrátane mímov. Šimpanz si ho strhol. Opakovane sa mu ho snažili pripnúť, ale vždy ho opäť strhol. Jeden z mímov doňho celou silou kopol, v záchvate zúrivosti a vylúčil ho tým z chystajúceho úkonu. O pár chvíľ si to rozmysleli, omráčeného šimpanza precízne zviazali a terč mu pripevnili. Hľadel som strnulo na svoj. Poklepanie po chrbte. Dostal som od míma pištoľ a jeden náboj. Boli v kruhu a ja zavretý za sklom čiernej skrine. Nabil som. Ruka sa mi triasla. Celé telo sa mi triaslo. Prechádzal som pohľadom po miestnosti, mieriac zbraňou. Sektár. Mím. Mím. Figurína. Šimpanz. Mím. Mím. Priložil som si pištoľ k svojmu terču. Premýšľal som. Buchot srdca prehlušoval myšlienky. Pozrel som sa na ostaných či ho počujú tiež. Mal som pocit, že sa pogrcám. Ale opäť som zodvihol zbraň a pokračoval ďalej. Ako koleso šťastia. Všetci trpezlivo sedeli a čakali. Existuje ešte iná možnosť ako zostať alebo odísť? Neodvažoval som sa odísť ani zostať. Možno spätný chod. Od poslednej sekundy k tej predposlednej. Až sa dostanem niekam pár mesiacov pred touto voľbou. A budúcnosť sa stane minulosťou. Ale akousi ochudobnenou o vyvrcholenie.
Zvyk núti očakávať vyvrcholenie od predposledných okamihov, ale tento je už posledný. A spätný chod neexistuje, aby sa to dalo hocijako zvrátiť.
|
|
|