Mám svoj byt, v ňom žijem sám

na stene len prázdny rám,

kde na obraze vyškerená

bola filcka – moja žena.

Keď som sa ožral so Šaňom

ja sám som rozbil sklo na ňom

aj so Šaňovou papuľou:

za smútok, krivdy, škoda slov...

Šaňo už ku mne nechodí.

Veď tu, na ôsmom poschodí

ktokoľvek, kto chcel by prísť

nájde iba – nenávisť!

Bol som baník ako nik –

Michal Žadoň, úderník!

Len chvíľu – však čo je chvíľa?

Mne jedna smena nestačila.

Vtedy, keď sa nefáralo

(a tých dní, ver, bolo málo)

vyleštil som staré boty

a šiel sa ožrať do nemoty.

Občas ku nám zašli ženy

vylízať nám fúzy z peny

a uprostred tých krásnych chvíľ

tíško som sa v spánku pomočil.

Komu z vás by napadlo,

že za lístky na žrádlo

a salám, už páchnuci

nechali nás vrznúť si?

Jednu z nich, tú fiflenu,

zobral som si za ženu

a po jednej fľaši vína

po roku mi vrhla syna

a rok nato, namôjveru,

porodila mi aj dcéru.

Tak pribrala dáke kilo

keď ma v bani zavalilo

a moje nohy, také ťažké

zostali v bani na prepážke.

Mám svoj byt, v ňom žijem sám

na stene len ďalší rám:

Čumím naňho ako zviera.

Boli tam, kde je dnes diera,

moje deti – hrozné ohavy –

mal som ich radšej vyšťať do trávy.

Vy skurvení komunisti:

Príde ten deň, som si istý.

Moje nohy k vám v noci zo stropu

do izby padnú, na smrť dokopú.

Dlhé roky žijem sám

a každú noc zaspávam

s myšlienkou vždy takou istou:

SMRŤ PRE VŠETKÝCH KOMUNISTOV!

Mám svoj byt, v ňom žijem sám,

 nikomu nič dobré neželám

a darček pre vás k Vianociam

je predvianočná koleda:

„JEBEM VÁS, VY HOVÄDÁ!“